„Ľudia vždy hľadali nejaké vzory rodinných hodnôt. A keďže už nežijeme vo veľkých spoločenstvách, tak sa o tom, ako fungujú iné rodiny, dozvedáme len sprostredkovane. Alebo z televízie,“ píše v knihe Psychológia Simpsonovcov americká psychologička Misty Hooková. „Staré rodinné seriály ako Šou Billa Cosbyho však boli neuveriteľné. Rodinu zobrazovali tak, ako by mala vyzerať v ideálnom svete,“ pokračuje.
Keď sa človek porovnával napríklad s rodinou Huxtablovcov, ľahko sa mu mohlo stať, že začal byť deprimovaný z tej svojej. Potom však prišli Simpsonovci. Otec rodiny Homer je lenivý alkoholik, mama Marge prehnane puntičkárska žienka domáca, syn Bart lump, dcéra Lisa šprtka a bábätko Maggie spáva s brokovnicou pod vankúšom. Skrátka rodina, ktorá má od ideálu ďalej ako Huxtablovci od reality.
„V mnohých ohľadoch sú však Simpsonovci oveľa vernejším odrazom našich rodín ako Huxtablovci. A okrem toho, napriek všetkým hádkam a urážkam, napokon vždy držia spolu,“ pokračuje Hooková. Možno aj preto, keď americký programový časopis TV Guide zverejnil anketu s otázkou, do ktorej televíznej rodiny by ste chceli patriť, triumfovali práve animovaní Simpsonovci.
Príbehy žltej rodinky uviedli v Amerike po prvý raz 17. decembra 1989. Pilier seriálu, rodinka Simpsonovcov, zostáva aj po dvadsiatich rokoch v základoch nezmenená. Hlavou rodiny zo strednej triedy je Homer, ktorý pracuje ako bezpečnostný technik v jadrovej elektrárni vo fiktívnom meste Springfield. Jeho žena Marge je v domácnosti. Bart a Lisa sú povahovo protikladní žiaci základnej školy a Maggie je batoľa, ktoré neprestajne cmúľa cumlík.
„Na začiatku zaujali novosťou, vyplnili dieru na trhu,“ hovorí expert na popkultúru a veľký fanúšik Simpsonovcov Juraj Malíček. Úspech sa dostavil tiež vďaka výnimočnému talentu tvorcu seriálu Matta Groeninga. „On nevychádzal v ústrety divákovi, ale naopak, donútil diváka, aby vyšiel v ústrety jeho dielu,“ tvrdí Malíček.
Nádej, že by sa to mohlo ujať, mali tvorcovia vďaka dvom iným seriálom. „Ženatý so záväzkami ukázal, že mainstream je pripravený na kontroverznejšie témy a Flinstonovci, ktorí, hoci animovaní, si dokázali udržať pozornosť aj dospelého publika,“ mieni Malíček. Tvorcom sa stávka na žltú oplatila. „Osviežujúco nové. A nielen preto, že je to jediný animovaný sitcom v hlavnom vysielacom čase,“ napísal o seriáli v roku 1990 New York Times.
Osviežujúci nebol len koncept nedokonalej rodiny. Ľudia si Simpsonovcov neobľúbili iba preto, že sa im podobajú. Diváci sa zamilovali do ich humoru. Ten má v seriáli mnoho podôb. Niekedy je založený na irónii a absurdite (Lisa s Bartom prídu za Homerom, že spravili niečo hrozné. Homer sa pýta: „Nabúrali ste auto?“ „Nie.“ „Oživili ste mŕtvych?“ „Áno.“ „Ale auto je v poriadku?“ „Áno.“ „Tak potom je to fajn,“ uzavrie Homer).
Inokedy zase vynikajúco paroduje skutočný svet, napríklad televízne spravodajstvo, keď springfieldsky moderátor vyhlási: „Dobrý deň, tu je Kent Brockman a správy o jedenástej… V istom druhu nealkoholického nápoja sa podľa vedeckých testov našli smrteľne jedovaté látky. O ktorý nápoj ide, vám prezradíme po správach, športe a počasí.“
Seriál tiež často vtipne komentuje aktuálne dianie (Lisa hovorí Bartovi, že hračka, ktorá sa stala hitom Vianoc, je naprogramovaná tak, aby likvidovala svoju konkurenciu. „Aha, tak ako Microsoft,“ doplní Bart) a ponúka množstvo popkultúrnych odkazov (napríklad keď Homer berie malú Maggie zo škôlky, sú ostatné deti rozostavené ako v závere Hitchcockovho filmu Vtáky).
Najčastejšie však príbehom zosmiešňuje obyčajné ľudské zlozvyky, svojimi postavami zase známe stereotypy (hlúpy policajt, skorumpovaný starosta…). „Simpsonovci sú populárni práve preto, že dokážu obyčajného Američana poriadne vytočiť tým, ako doňho dokážu trafiť, ako presne vedia ukázať a pomenovať jeho slabiny a limity,“ tvrdí Malíček.
Keďže sú zlozvyky obyčajných ľudí často univerzálne, seriál zasahuje s takmer rovnakým úspechom ako doma aj divákov v zahraničí. Slovensko nevynímajúc, hoci u nás mu k väčšej popularite chýba stabilnejší vysielací čas či stanica, ktorá by ho vysielala systematicky, ako napríklad Česká televízia. Slováci, ktorí Simpsonovcov pravidelne sledujú, však naň reagujú podobne ako Američania.
„Vytočení“ diváci na celom svete seriál za odkrývanie slabín nehanbia. Naopak, velebia ho. Získal už 25 televíznych ocenení Emmy, časopis Time ho v roku 1999 vyhlásil za najlepší televízny seriál dvadsiateho storočia. O rok neskôr mali Simpsonovci vlastnú hviezdu na chodníku slávy. „Navyše, keď ktosi v televízii Fox pochopil, že Simpsonovci sú niečo výnimočné, začali v kampani pracovať s animovanými postavami, akoby boli skutočné,“ dodáva Malíček.
A tak ocenenia skutočného sveta začali získavať aj samotní hrdinovia. Bart sa dostal na zoznam najvplyvnejších umelcov minulého storočia a ocitol sa v spoločnosti Beatles, Charlieho Chaplina, Coco Chanel či Pabla Picassa. Magazín Men´s Health označil Homera filozofom desaťročia, Marge v negližé sa objavila na titulke svetoznámych pánskych časopisov Playboy a Maxim.
Homerova fráza D´oh, ktorú vysloví vždy, keď sa mu čosi nepodarí (teda veľmi často), sa dostala do oficiálneho anglického slovníka. Pri uvedení celovečerného filmu o Simpsonovcoch sa zase jedenásť obchodov siete 7-Eleven premenilo na obchod Kwik-E-Mart, obľúbený obchodík s indickým predavačom, kam chodí v seriáli nakupovať žltá rodinka.
Hoci piliere seriálu zostali pevné, za dvadsať rokov sa podstatne zmenila grafika a vyvíjali sa aj postavy, ktoré seriál spravili kultovým. Prvotným hrdinom bol uličník Bart. Neskôr sa do popredia presadil nešikovný Homer. „Dnes, po približne štyristo päťdesiatich epizódach, je to seriál celého Springfieldu. Všetci sa zmenili, respektíve, ani nie zmenili, ale nabrali psychologickú hĺbku a šírku,“ dodáva Malíček.
Po dvadsiatich sezónach sa natíska otázka, ako dlho môže seriál ešte fungovať. „Myslím si, že Simpsonovci už za sebou majú polovicu svojej existencie,“ povedal Groening odvážne pri príležitosti 350. časti, teda po 17 rokoch so Simpsonovcami. Televízia Fox má zatiaľ objednanú 22. sériu, ktorá sa bude vysielať do roku 2011, čo však neznamená, že budú pribúdať aj ďalšie.
„Obávam sa, že Simpsonovci budú fungovať až dovtedy, kým sa sami autori nerozhodnú, že s tým skončia. Osobne by som bol najradšej, keby to vzdali už pred siedmimi rokmi, keď boli na vrchole. Teraz seriál žije viac-menej vďaka tradícii. Ale to je vlastne jedno, lebo sa už stihol vo svete zásadne podpísať,“ uzatvára Malíček.
Simpsonovci navyše nezanechali stopu len vo svete popkultúry, ale aj v dušiach svojich divákov. „Postavy zažívajú najrôznejšie krízy a konflikty, nakoniec sa však rozhodnú správne a zanechajú povznášajúci pocit zo šťastného konca. Iste, prepracujú sa k nemu niekedy naozaj zvláštnymi a bizarnými cestami, ale tá nádej v dobro tam ostáva,“ uzatvára psychologička Karin Brucknerová svoju kapitolu v knihe Psychológia Simpsonovcov.
