Nerodia sa v nich celebrity, netrhajú rekordy v sledovanosti. Kto však má pozitívny vzťah k poznaniu alebo len kus obyčajnej zvedavosti, iste vie oceniť ťažkú prácu, ktorá sa za nimi skrýva. Pestrosť námetov dokumentárnych seriálov je takmer nevyčerpateľná. Spája ich spoločná úloha – zaznamenať určitý výsek reality, ktorý si zaslúži pozornosť nielen dnešných, ale aj budúcich diváckych generácií. Cesta od dobrého nápadu k premiére je však dlhá a tŕnistá. Svoje o tom vedia aj tvorcovia cyklu Fetiše socializmu, ktorý vytiahol na svetlo sveta spoločenské fenomény minulosti, ako sú povestné céčka, „škandalózne“ minisukne či tatrovky.
Nápady poletujú vo vzduchu
„Bolo to asi pred piatimi rokmi, sedeli sme s Katkou Molákovou na kofole v Mierovej kolónii, bola jar a farby ako zo socialistických reklám. Nápad vznikol spontánne, asi poletoval vo vzduchu,“ vracia sa dokumentarista Peter Kerekes k prvopočiatkom Fetišov socializmu. Pri hľadaní námetov dáva prednosť tomu, čo by sám chcel lepšie spoznať a čo ho osobne zaujíma. „Niekedy si filmom plním aj svoje detské sny,“ priznáva. Okrem Kerekesa a Kataríny Molákovej sa na cykle, ktorého prvá, už odvysielaná, séria mala 12 epizód, podieľa celá plejáda rôznorodých filmárov.
K tímu patrí aj fotografka a režisérka Miriam Petráňová. „Ako režiséri sme prakticky vstúpili do hotového projektu. V súčasnosti pracujeme na pokračovaní a máme slobodu pri výbere tém, ktorým sa chceme venovať,“ vraví filmárka. Pre cyklus, ktorý pátra po hmotných aj duchovných veličinách života v bývalom režime, si vybrala námety osláv, dobrovoľníctva a chalupárčenia. Výber je však podľa nej zákerný. „Niektoré témy vyzerajú oveľa jednoduchšie, než sú. Napríklad céčka – tie chceli robiť hádam všetci. Napokon to vyšlo na mňa a ukázali sa byť z mojich tém tou najkritickejšou. S výnimkou jediného filmu k nim neexistuje prakticky žiaden materiál. Také absurdné a nepodstatné, ale predsa zaujímavé fenomény nie sú nikde zachytené,“ prezrádza Petráňová.
Archívne materiály v seriáli pochádzajú najmä z RTVS a zo Slovenského filmového ústavu. Podľa Petra Kerekesa zatiaľ mohli použiť všetko, čo chceli. Práve vyhľadávanie v archívoch však tvorí najzdĺhavejšiu časť práce na dokumente. „Základnú koncepciu filmu sme vymysleli veľmi rýchlo. K dokumentu však potrebujete obrovské množstvo informácií. Aby sme mohli dať dokopy synopsu, teda návod k scenárom, zamestnali sme naplno tím ďalších spolupracovníkov a rešeršérov. Katku Uhrovú, Babutu Šedivú či Majku Lampertovú,“ približuje proces Kerekes.
Ani archívy však nesplnia filmárovi všetky priania. „Neraz má človek presnú predstavu o tom, čo by chcel, ale nič také neexistuje. Takýto problém vznikol aj pri príprave môjho dielu o oslavách – mnoho materiálov zachytáva samotné slávnosti, ale nepodarilo sa nám zatiaľ nájsť nič, čo by dokumentovalo ich zákulisie. A to ma práve najviac zaujíma! Všetci napríklad vieme, že ženy chodili na MDŽ s karafiátmi. Prečo to ale boli práve karafiáty?,“ povzdychne si Petráňová.
Na mravčej práci rešeršérov sa podieľala aj Mária Hejtmánková. Z jej skúsenosti vyplýva, že niekedy môže byť hotovou odyseou aj pátranie po najbanálnejších informáciách. „Najťažším bolo hľadanie výrobcu oranžovej tatrovky, s ktorou sme sa ako deti všetci hrávali. Zberatelia a znalci hračiek udávali firmu, ktorá tatrovky v skutočnosti nikdy nevyrábala. A tak som oslovovala všetky firmy v Česku a na Slovensku, ktoré sa výrobou tohto typu plastu zaoberali, kým som nenašla tú pravú. Potom nastala ďalšia ťažká práca – presvedčiť ich, že si nerobíme srandu,“ vraví Hejtmánková.
Hľadaním ihly v kope sena je podľa nej aj pátranie po vhodných adeptoch pred kameru. „Nie je to tým, že by sa ľuďom do spolupráce nechcelo, no musíme nájsť naozaj silný príbeh. Povedať na kameru zbieral som céčka určite nestačí.“
Objektívny dokument neexistuje
„Keď nenájdete ľudí, nemáte film. Nakrúcanie, to je už potom tá príjemnejšia časť – ako keď človek vie, čo ide maľovať a potom už len maľuje,“ myslí si Miriam Petráňová. Nakrúcanie jedného zhruba polhodinového dielu Fetišov socializmu trvá štyri až päť dní. Hoci má filmár jasnú predstavu, ako by jednotlivé scény mali vyzerať, na všetko sa pripraviť nedá. „Väčšinou mám z témy určitý pocit, ktorý viem, že chcem aj vo filme dosiahnuť. Tvoriť však musím až priamo na pľaci, v prostredí, ktoré takmer nepoznám. Musím tiež komunikovať s ľuďmi, ktorí vo filme vystupujú – zisťujem, čoho sú schopní a akú majú charizmu. Hranica aranžovania, za ktorou už prestávajú byť sami sebou, je tenká.“
Štruktúra cyklu jednotlivým tvorcom veľké experimenty neumožňuje. I tak ide podľa tvorcu námetu Kerekesa o autorské filmy, na ktorých zanecháva každý z filmárov vlastný rukopis a postoj. Podľa režisérky napokon žiaden dokument nemôže byť celkom objektívny. „Ani všetci politológovia, sociológovia a etnológovia sveta by stopercentnú objektívnosť nezaručili. Vo filme na komplexnosť ani nie je priestor. Každý má inú spomienku aj názor. My môžeme len načrtnúť, ako to všetko mohlo byť. Vlastne ani neviem, či by niekoho zaujímala absolútna pravda,“ zamýšľa sa Petráňová.
Dokumentárny seriál má, na rozdiel od filmu, k divákom jedinú možnú cestu – televíziu. Na Slovensku teda voľba prakticky neexistuje – ako jediná domácu dokumentaristickú tvorbu uvádza RTVS. „Keď pred rokmi vznikali prvé komerčné stanice, bola som optimista. Jediným partnerom pre dokumentaristov však stále ostáva verejnoprávna televízia,“ vraví Petráňová. Hoci slovenských dokumentov vzniká stále málo, uznáva, že to mohlo byť aj horšie.
„Myslím, že nebyť Audiovizuálneho fondu, dnes už by sa možno na Slovensku nenakrúcalo vôbec nič.“ Hoci filmárka vie, že na dokumentoch nezbohatne, presedlať na iný žáner nehodlá. „Človek vie, že robí niečo dôležité a potrebné, rozpráva o histórii, pracuje s faktami aj s ľuďmi, ktorí to zažili. Obohacuje ma to. Robila som už projekty aj z pragmatických dôvodov, príležitostí uplatniť sa veľa nie je. Keď sa však naskytne taký projekt, ako sú Fetiše socializmu, je to pre dokumentaristu čerešnička na torte.“
