Aké ste mali pri odchode do Spojených štátov očakávania?
Na odchod som mala dva dôvody. Chcela som žiť slobodný život a nájsť a pochopiť, čo je radosť a šťastie. Dva roky som sa rozhodovala a nakoniec som odišla vo veku dvadsaťdeväť rokov. V tom čase som bola zo svojho pracovného a súkromného života veľmi unavená.
Túžili ste teda po zmene?
Áno. Amerika bola moja prvá dovolenka od mojich osemnástich rokov. Odkedy som v Bratislave začala študovať herectvo, nezastavila som sa. Už som nevládala žiť ten život, postupne sa to prejavilo aj na mojom zdraví. Posledné roky na Slovensku som mala stále choré dýchacie cesty, doktori mi predpisovali každý mesiac antibiotiká a tie mi časom, pochopiteľne, prestali účinkovať. Odchodom do Ameriky som nastúpila moju cestu za poznaním.
Čo ste šli spoznávať?
Sama seba a svet ako taký.
Ako ste vedeli, že v Amerike budete žiť slobodný život, že tam nájdete a pochopíte, čo je radosť a šťastie?
Ešte v roku 2000 som v Amerike strávila niekoľko mesiacov. Bolo to po tom, čo ma vo filme Kolja „objavil“ jeden mladý americký režisér. Napísal pre mňa nizkorozpočtový film Melting Glass. Nakrúcali sme v Prahe, ale pri propagácii filmu v Amerike som strávila zopár mesiacov aj v Los Angeles. A vtedy som zacítila tú slobodu. Je to pre mňa pocit, ktorý sa nedá ľahko definovať… a rezonoval vo mne veľmi silno aj po návrate na Slovensko. V podstate som vedela, že nemám inú možnosť a je len otázkou času, kedy si všetko vybavím, nazbieram odvahu a vydám sa na dobrodružstvo do Spojených štátov. Viedol ma hlas môjho srdca.
Čím všetkým ste po príchode do Spojených štátov prešli?
Vždy, keď sa ma niekto spýta na začiatky, mám rovnakú odpoveď: Pocit znovuzrodenia, ktorý som ihneď nadobudla, pocit slobody a nekonečných možností mi dodal takú energiu, že všetko, čo bolo ťažké, mi ťažké vôbec neprišlo. Takmer vôbec som nehovorila po anglicky, nikoho som nepoznala, ale všetko ma veľmi bavilo a začiatky som prežila takmer v euforickom stave. Samozrejme, že mi bolo smutno za rodinou, ale bola som vďačná za to, že som mohla vo veku dvadsaťdeväť rokov začať odznova.
Nevyhľadávali ste komunitu Slovákov a Čechov, aby ste mali bútľavú vŕbu, keď vám bolo smutno za domovom?
Mojou bútľavou vŕbou je moja sestra Andrejka. Po príchode do Spojených štátov som s ňou telefonovala každý deň, boli sme úplne spojené, priam od seba závislé. Náš vzťah sa dostal do normálu postupne. Možno aj vďaka tomu, že Andrejka už má synčeka. Nerozprávame sa o politike, aj keď je Andrejka moderátorkou spravodajskej televízie TA3, máme dnes na seba málo času, tak sa väčšinou rozprávame o príjemnejších veciach. A za posledné roky sa mojou najvnímavejšou kamarátkou stala zase maminka. S rodičmi som sa vždy rozprávala často a dnes maminka najlepšie rozumie tomu, čo sa v mojom živote za posledné roky udialo.
Európske herečky, ktoré žijú v Amerike, majú rozličné názory na to, ako sa presadiť. Niektoré hovoria, že prízvuk je výhodou, iné tvrdia presný opak. Aké sú vaše skúsenosti?
Mne v amerických začiatkoch veľmi pomohla túžba vedieť viac o živote, vesmíre, ľudskej duši a človeku ako takom. Preto som priam hltala rôzne psychologické, spirituálne a metafyzické knihy. A po anglicky som sa naučila pomerne rýchlo. Navštevovala som aj hodiny na redukciu prízvuku, stáli ma dosť peňazí. Tvrdá práca sa však oplatila a stávalo sa mi, že som prízvuk takmer vôbec nemala. Najmä keď som sa na to nesústredila.
Ako ste na tom dnes?
Pred niekoľkými rokmi som zmenila postoj a prestala som sa zaoberať tým, či som z Európy a či mám prízvuk. Začala som sa v Amerike cítiť ako doma a nechala som všetko voľne plynúť. A zrazu prišli ponuky, v ktorých sa prízvuk buď vyžadoval, alebo oň vôbec nešlo. Keď človek prestane „tlačiť na pílu“, veci sa stanú tak, ako je to preňho najlepšie.
Čomu sa teda venujete?
S maďarsko-austrálskou kamarátkou Suzy Meszoly, ktorá žije v New Yorku, práve zakladáme produkčnú spoločnosť Susil Girls Production. A tiež zakladáme charitatívnu organizáciu Sunshine Water Foundation. Ako prvý projekt plánujeme vo februári nakrútiť pilotnú časť novej televíznej talkšou, ktorú chceme ponúknuť niektorej americkej televíznej stanici.
O čom bude?
Bude sa volať The Suzy Show a Suzy bude jej hlavnou moderátorkou. Ja budem spolumoderovať a spoluprodukovať. Naším hlavným cieľom je pomáhať ľuďom a ukázať im cestu k šťastiu, spokojnému životu a popri tom sa aj zabávať a veľa smiať. Malo by to byť zábavné, poučné, trošku spirituálne a priateľské rozprávanie o živote. Niečo ako veľmi dobrá párty, z ktorej sa človeku nechce odísť. A vždy s nejakou celebritou. Po čase by sme chceli nakrúcať na rôznych miestach sveta.
Nejaké ďalšie plány?
Chceli by sme tento rok urobiť aspoň jeden film. No už s trošku vyšším rozpočtom, ako mali filmy, na ktorých som pracovala doteraz. Zatiaľ skladáme tím, s ktorým chceme spolupracovať. Všetko vyzerá veľmi dobre, veci sa dejú veľmi rýchlo.
Dodnes ste nakrútili pätnásť filmov…
…a štyri som zastrešovala producentsky. Vo filmovom svete sa nedá klamať, lebo práca každého, kto v ňom hrá nejakú rolu, sa zaznamenáva v internetovej databáze imdb.com. V Hollywoode je pre filmárov bibliou.
Kto tam nie je, nič neznamená?
Keď sa stretnú dvaja ľudia z filmovej brandže, po návrate domov si jeden druhého preveria na IMDb. Až potom sa znova kontaktujú – alebo nie. Veľa ľudí totiž hovorí, že niečo robia, ale v databáze nemajú nijaký kredit.
Aký kredit máte vy?
Keď som začínala, mala som iba tri kredity za Kolju, Na krásnom modrom Dunaji a Melting Glass. Pamätám si, ako som veľmi chcela preskočiť čas a mať v IMDb aspoň pätnásť filmov. Podarilo sa mi to za sedem rokov!
Máte teda pocit, že vám odchod do Ameriky stál za to?
Áno, áno a ešte raz áno. Veľmi veľa som sa naučila o sebe, o živote, o ľuďoch. A mám pocit, že len teraz začínam s tým všetkým, čo som zažila a pochopila, žiť svoj vysnívaný život. V tom je možné všetko, pretože poznám pravidlá hry.
Vám sa páči žiť podľa pravidiel?
Nemám na mysli hollywoodske pravidlá. Tie neexistujú. Jediná istota v živote – a hlavne v Hollywoode – je zmena. Len tou si človek môže byť istý.
Aké pravidlá teda myslíte?
Pravidlá lásky – vesmírne, spirituálne, metafyzické… môžeme ich nazvať akokoľvek. Keby si človek uvedomoval, akú silu majú jeho slová a myšlienky, svet by bol oveľa krajší. Aj ja som sa po mnohých životných skúškach naučila počúvať hlas môjho srdca, mojej duše, môjho vyššieho ja.
A vedeli by ste si predstaviť návrat na Slovensko?
Keby som dostala zaujímavú ponuku, napríklad na spoluprácu na nejakom kratšom projekte, rada by som sa vrátila. Aj v roku 2008 som s režisérom Jiřím Strachom nakrúcala trojdielny film Ďáblova lest pre Českú televíziu. Jirko mi povedal, že ma chcel obsadiť už zopár ráz predtým. Amerika sa mu však zdala akosi ďaleko a myslel si, že som sa už určite zamerikanizovala. Našťastie to predsa len skúsil. A zastihol ma, keď som bola doma v Dolnom Kubíne na tetinom pohrebe.
Vedeli by ste sa však vrátiť natrvalo?
To je ťažká otázka. Moje aktivity a sny sa zmenili celosvetovo až vesmírne! V súčasnosti by som si taký návrat nevedela predstaviť. Ale keďže jediná istota ja neistota, nechám sa životom prekvapiť.
Nezačali ste si teda po niekoľkých rokoch v cudzine idealizovať rodnú krajinu?
Nie som veľmi pripútaná k miestam, skôr k rodine. Detstvo sa mi spájalo s babičkami, ale obe v posledných dvoch rokoch zomreli. Takže aj môj vzťah k domovu sa zmenil. Neidealizujem si Slovensko, ale nemám ani potrebu kritizovať. Narodila som sa na Slovensku, prežila som tam časť života, ale dnes som už niekde inde.
Silvia Šuvadová
Narodila sa 4. apríla 1973 v Ružomberku, detstvo prežila v Dolnom Kubíne, osem rokov študovala hru na husliach. Štúdium herectva na Vysokej škole múzických umení v Bratislave absolvovala v roku 1996. Zažiarila v role zvodnej violončelistky vo vedľajšej role oscarového filmu Kolja, v roku 2002 sa presťahovala do Los Angeles. Nakrútila pätnásť celovečerných filmov a na štyroch sa podieľala producentsky. Medzi jej najznámejšie snímky patria filmy Na krásnom modrom Dunaji, Puppet Master vs. Demonic Toys, Polanski.
