Aký je váš postoj k filmom Michaela Moorea?
Videl som od neho Bowling for Columbine a Fahrenheit 9/11. Prvý z nich som ešte v rámci reflexie americkej spoločnosti prijal. Trochu mi prekážalo len to, že má priveľa publicistických prvkov a stráca filmovosť. Snímka Fahrenheit 9/11 však bola na môj vkus prepolitizovaná a strácal sa v nej človek ako taký, človek ako súčasť sociálneho priestoru. Pôsobila tak, akoby bol Moore presvedčený o svojej pravde a snažil sa ju bezhlavo, všetkými možnými prostriedkami dokázať. Videl čierno-bielo a zabudol na odtiene.
Má dokumentárny film otvárať priestor pre otázky, alebo skôr ponúkať odpovede?
Pre mňa je najväčší zmysel dokumentaristiky otváranie pálčivých spoločenských otázok. Nemám pocit, že na ne treba hneď odpovedať, tak, ako to robí Moore. Mňa oslovujú filmy, ktoré nad niečím uvažujú a nechávajú divákovi priestor na vlastnú odpoveď, dojem, postoj a interpretáciu.
Moore si však vyberá zaujímavé témy a púšťa sa aj do rizikovej práce. Oceňujete jeho odvahu?
Pre americkú spoločnosť je nesmierne dôležitý. Aj pre mňa to bol veľký autor, ktorý sa nebál pozrieť na Ameriku provokatívne, neidealizovať ju, postaviť americký sen do iného svetla, spochybniť ho. Amerika si toho veľa nepripustí a Moore otvoril práve skrinku s problémami. To je vzácne. V Bowling for Columbine pritom šiel aj do hĺbky, snažil sa hľadať v histórii, pomenúvať, odhaľovať, uvažovať. Neskôr však len násilne dokazoval, že je to takto a takto.
Majú teda jeho filmy nejakú účinnosť, dokážu divákov motivovať k uvažovaniu a prehodnocovaniu?
Myslím si, že pre ľudí, ktorí v Amerike hýbu pákami, môže byť Moore nebezpečný, ale do svedomia im nevstúpi. Vie však zdvihnúť povedomie bežných Američanov a vyvolať pochybnosti, či je všetko tak, ako sa oficiálne prezentuje. Svojou spoločenskou angažovanosťou vyvoláva debaty medzi voličmi, ktorí môžu ovplyvniť politickú scénu. V čase filmu Fahrenheit 9/11 sa na Mooreovu stranu pridali aj viacerí umelci a podporili protibushovskú vlnu. Pre dokument je fantastické, keď niečo v spoločnosti spustí. Na Slovensku to, žiaľ, takto nefunguje. Veľa ľudí tu nad problémom iba mávne rukou a ide sa ďalej.
