Vaše dva filmy Mistři a Protektor získali deväť Českých levov. Ste pyšný?
Cena je príjemná. Som súťaživý typ, takže keď sa na niečom zúčastním, chcem vyhrať. Ale keď nevyhrám, nezbláznim sa. Význam ocenení si zásadne relativizujem.
Z akých dôvodov?
Keby som bral ocenenia a recenzie ako bernú mincu, ako meradlo kvality a opodstatnenosti mojej práce, dospel by som k úplnému nezmyslu. Istotu hľadám predovšetkým sám v sebe a vo vlastnom zdôvodnení, prečo film nakrúcam.
Potrápilo vás, že Protektor nezískal oscarovú nomináciu?
Práve sme boli s naším filmom na festivale New York Jewish film, keď sme sa to dozvedeli. Nominácia by bola mediálne užitočná, ale svet sa nezrútil. Predtým sme boli v Palm Springs na festivale, ktorý premietal asi 40 zo 65 filmov delegovaných jednotlivými štátmi na Oscara, takže sme oscarovú atmosféru trošku zažili. Oscar však pre mňa skutočne nie je najvyššou métou.
Prečo ste sa rozhodli zasadiť príbeh filmu do obdobia protektorátu?
Po filme Mistři sme si nemysleli, že urobíme film z vojnových čias. Napokon to však vyplynulo z potreby vysloviť sa k protektorátu ako dobe, ktorá ovplyvňuje našu súčasnosť a ktorá nás všetkých troch dlhodobo spontánne zaujíma. Chcem zdôrazniť, že našou hlavnou témou nie je holokaust, ale protektorát, o ktorom veľa filmov nevzniklo.
Ako sa zrodil príbeh herečky a moderátora?
Postupom času vznikol nápad, že hlavný hrdina bude reportér predvojnového a vojnového rozhlasu. Bolo to vtedy najsilnejšie médium, tak ako dnes televízia, takže sa nám páčilo zobraziť to. A druhá vec, ktorá nás nadchla, bola zápletka s bicyklom, ktorý môže a nemusí mať niečo spoločné s atentátom na Heydricha – ako dejinný paradox a moment, ktorý môže zásadne zmeniť osud jednotlivca.
Scenáre píšete v trojici s Benjaminom Tučekom a Robertom Geislerom. Aj sa hádate?
Pracujeme spolu už viac ako desať rokov. Vytvorili sme si metódu, ktorej základom je právo veta jedného proti dvom. V okamihu, keď diskusiu nevyhrajú jednoduchým matematickým spôsobom, musia odložiť svoje ego. Veľa spolu hovoríme a postupne si prácu rozdeľujeme. Chlapci pracujú najmä na dialógoch, ja sa viac starám o štruktúru filmu, pretože režisérom som ja.
Prečo ste obsadili málo známych hercov?
Zaujíma nás pracovať s ľuďmi, ktorí ešte nie sú opotrebovaní kinematografickým priemyslom. Verím, že v prípade hercov, ktorí sú veľmi medializovaní, je dosť ťažké, aby na seba vzali inú identitu ako tú mediálnu, hoci do určitej miery sa to dá. Pre mňa je primárnou herecká schopnosť hrať civilne a flexibilne.
Najlepší český film Protektor však nemá najviac divákov. Tušíte prečo?
Máme stotisíc divákov. Obával som sa však, že ich bude oveľa menej, takže som príjemne prekvapený. Ale, samozrejme, úspech to nie je. Úspechom by bolo tristo- či štyristotisíc divákov. Predpokladať však taký počet pri našom filme by bolo trochu naivné.
Prečo?
Je to môj osobný názor. Po skúsenosti s filmom Mistři, na ktorý ľudia príliš nechodili, hoci mal dobré recenzie a dostal troch Českých levov a ďalšie ceny. Na určité veci ľudia do kina jednoducho nechodia a filmy o vojne sú toho žiarivým príkladom.
Práca na Protektorovi trvala päť rokov. Prečo tak dlho?
Možno dlho nevieme, ako by mal výsledok vyzerať. Navyše film z druhej svetovej vojny stojí veľa peňazí. A zohnať päťdesiat miliónov korún trvalo dosť dlho. Myslím si však, že hlavný problém je v nás. Spolupráca v trojici je výborná, ale pomalšia, ako keď človek píše sám.
Aký najnáročnejší problém ste museli riešiť?
Hromadnú scénu vo finále, kde je dvesto komparzistov. Židovský transport vyzerá v mnohých filmoch úplne idiotsky, takže toho som sa dosť obával. Dalo veľa práce nájsť kľúč, aby sme sa vyhli topornosti, ktorú komparzy automaticky obsahujú.
