„Na vrchole režisérovej slávy a popularity boli asociácie obklopujúce jeho meno také presné a výborne obchodovateľné, že sa používali na predaj kníh, televíznych seriálov, dokonca aj časopisu. V tom čase už bol Hitchcock viac ako len oslavovaným režisérom: stal sa značkou,“ napísal o slávnom londýnskom rodákovi Jonathan Coe pre The Sunday Times. „Šablónu nastavil v roku 1935 filmom The 39 steps: príťažlivá blondínka pod tlakom; zdvorilý muž typu Caryho Granta vrhnutý do bizarných a nebezpečných situácií,“ analyzoval Coe. Ako Hitchcock tvrdil – blondínky sú výbornými obeťami, pretože sú ako panenský sneh – najlepšie na nich vyniknú krvavé stopy. Podľa Coea Hitchcock vždy vedel, že spôsob, ako si udržať záujem diváka, je ukázať postavy v nebezpečnej situácii a najlepšie je, ak sú tými postavami príťažlivé ženy. Jeho heslo teda znelo: Tráp hrdinku!
Svoje by o tom vedela rozprávať napríklad Tippi Hedrenová, ktorú Hitchcock obsadil do jedného zo svojich najslávnejších filmov Vtáci (1963), kde musela bojovať so živými zvieratami a podľa vlastných slov mohla prísť aj o oko. „Uvedomila som si, že Hitch si vybral neznámu herečku, pretože žiadna slávna herečka, ktorá by bola pri zmysloch, by s ním tento film nerobila,“ povedala Hedrenová v rozhovore pre The Times. Modelku, ktorej jediná skúsenosť s kamerou bolo účinkovanie v televíznej reklame na diétny nápoj, priviedol k filmu práve Hitchcock. „Bol nadšený tým, že nemám nijakú hereckú prípravu; nemusel ma nič odúčať,“ povedala Hedrenová, ktorá si zahrala aj v ďalšom Hitchcockovom trileri Marnie (1964).
Nebola jedinou divou, ktorú pre film objavil. Filmovú kariéru u neho odštartovala aj Shirley MacLaineová. Nebolo to však v trileri, ale v netradičnej čiernej komédii Ťažkosti s Harrym (1955). „Niektoré z mojich filmov neboli nikdy celkom prijaté. Dodnes som sklamaný reakciami na môj film Ťažkosti s Harrym,“ povedal Hitchcock v rozhovore s Rogerom Ebertom koncom šesťdesiatych rokov. Intelektuáli podľa neho hľadali v komédii, v ktorej spôsobí rozruch tajomná mŕtvola muža v lese, rôzne posolstvá. A jediné posolstvo pritom podľa Hitchcocka bolo to, že s mŕtvolou sa neradno zahrávať. Ako v inom rozhovore citoval Samuela Goldwyna : Posolstvá sú pre Western Union (spoločnosť, ktorá bola okrem iného známa posielaním telegramov). A dodajme s Goldwynom: Filmy sú pre zábavu.
Hitchcock by možno rád nakrúcal aj filmy iných žánrov, nedovolili mu to však diváci. Na verejnej diskusii v National Film Theatre, ktorej prepis zverejnil Britský filmový inštitút, to v roku 1967 vysvetlil takto: „Nie je to vo mne. Je to vo verejnosti. Keby som napríklad nakrútil muzikál, všetci by čakali: Kedy príde ten moment, keď sa jedna zo zboristiek zvalí mŕtva na zem?“ Ako znie iný jeho slávny výrok: „Som zaškatuľkovaný režisér. Keby som spravil Popolušku, diváci by v princovom kočiari okamžite hľadali mŕtvolu.“
Napriek tomu rád hovoril, že svoje napínavé príbehy považuje za komédie. Tou je podľa neho aj Psycho (1960). Dnes jeden z jeho najuznávanejších filmov mal pri svojej premiére rozpačité kritiky. „Moje filmy sa stávajú klasikou, čarovne, s postupom času. Kritici ich nikdy nemajú radi na prvýkrát. Pamätám si, že keď Psycho prišlo do kín, jeden z londýnskych kritikov ho nazval škvrnou na ctihodnej kariére. A magazín Time ho tak drsne skritizoval, že som bol prekvapený, keď už o rok neskôr písal pri trileri niekoho iného, že je nakrútený v klasickej tradícii Psycha,“ citovala režiséra stránka spout.com.
Hitchcock, ktorého mnohí považovali za mizogýna, prežil celý život s jednou ženou. Almu Revilleovú si vzal v roku 1926 a bol s ňou až do smrti. Nebola len jeho manželkou, ale aj najbližšou spolupracovníčkou. „Chcel by som požiadať o dovolenie, aby som menoval len štyri osoby, ktoré ma najviac ovplyvnili … Prvou je strihač, druhou scenárista, treťou je matka mojej dcéry Pat a štvrtou je vynikajúca kuchárka, ktorá vždy doma v kuchyni robila zázraky. A ich mená sú: Alma Revilleová,“ povedal Hitchcock v ďakovnej reči pri preberaní ceny za celoživotné dielo od Amerického filmového inštitútu.