Provizórne začiatky
Televízia v Bratislave bytostne potrebovala predovšetkým nové priestory. Jej pracoviská boli rozptýlené po celej Bratislave, dokonca až na tridsiatich miestach. Novú budovu televízneho centra v Mlynskej doline (staršia a nižšia stavba v areáli STV) sa podarilo dokončiť až na jeseň 1970. Rozhodnutie, že druhý program musí začať vysielať už v máji (zrejme nie náhodou na 25. výročie konca 2. svetovej vojny) však bolo záväzné.
„Aby sme dodržali tento termín, zriadili sme provizórne vysielacie pracovisko s malou prenosovou réžiou, zvukovým režijným stolom z prenosovej techniky, farebným filmovým snímačom a farebnou kamerou do hlásateľne,“ spomína na tie časy František Rác, bývalý riaditeľ televízneho centra v Mlynskej doline. „Až keď sa nová budova odovzdala do užívania, prešlo vysielanie druhého programu na definitívne pracovisko.“
Historicky prvé vysielanie dvojky sa 10. mája o siedmej večer začalo klasicky Televíznymi novinami. Potom jednotka i dvojka spoločne vysielali televíznu inscenáciu Boli noci májové, pochopiteľne venovanú aktuálnemu výročiu oslobodenia. Až o trištvrte na desať večer sa programy oddelili a hŕstka šťastlivcov v Bratislave mohla sledovať vojnový dokument Slovensko oslobodené.
Vysielanie pre šťastlivcov
Termín „hŕstka“ zodpovedá realite. Pokrytie druhého programu bolo totiž spočiatku minimálne. Chytať ho mohol len ten, kto dovidel na televíznu vežu na Kamzíku. „Neskôr pribudol vysielač v Košiciach, potom na Suchej Hore, skrátka sieť vysielačov sa rozširovala tak, aby na začiatku 80. rokov dosiahlo pokrytie okolo 70 až 75 percent územia,“ dodáva František Rác.
Dvojka navyše vysielala v inom pásme ako prvý program. Ak ju chceli majitelia starších prijímačov vôbec pozerať, museli si zohnať tzv. konvertor.
Napriek tomu to bola práve televízia, kto musel urobiť prvý krok – začať vysielať na druhom programe a vytvoriť podmienky na farebné vysielanie. A vyvinúť tak aj potrebný tlak na vývoj, výrobu i dovoz farebných televíznych prijímačov. Farebný filmový snímač (ktorý mimochodom slúžil od roku 1970 až do konca deväťdesiatych rokov) už umožňoval vysielať filmy farebne.
Postupne začala televízia vo farbe vyrábať aj vlastné programy. Takže hoci historicky prvé farebné vysielanie prenosu z majstrovstiev sveta v lyžovaní odvysielal v januári 1970 prvý program, dá sa povedať, že práve dvojka pomohla priniesť farbu do televízorov.
Trikrát do týždňa
Dvojka spočiatku vysielala veľmi skromne – len trikrát do týždňa, v utorok, štvrtok a v nedeľu večer. Až od roku 1976 ju diváci mohli pozerať denne už od popoludňajších hodín. Odvysielala množstvo pôvodných inscenácií, dokumentárnych filmov či koncertov. Vlajkovou loďou druhého programu však bol jednoznačne Televízny klub mladých, ktorý sa vysielal striedavo z Prahy, Bratislavy, prípadne aj z Ostravy a Brna.
Ako sa darí štyridsiatničke „Dvojke“ v zrelom veku dnes, keď sa vďaka káblom a satelitom do našich televízorov tisnú desiatky či stovky televíznych programov? „Dochádza k čoraz väčšej špecializácii programov, ľudia si majú z čoho vyberať,“ tvrdí súčasná intendantka Dvojky Marta Gajdošíková. „Dvojka je alternatívou ku komerčným televíziám, ale aj k Jednotke. V priebehu dňa sa jej program orientuje na špecifické a záujmové skupiny divákov, večer jej ponuka oslovuje skôr náročného intelektuálneho diváka, ktorý si rád pozrie dobrý dokument alebo umelecké či klubové filmy.“
Pestrá televízna ponuka je lákavým produktom dnešnej modernej doby. Ale časy, keď bolo treba počkať na utorkový večer, aby v televízii odrazu ožili dva programy, mali tiež svoje čaro „Bolo to šťastie a príležitosť zažiť, ako sa vyvíjalo významné kultúrne a komunikačné médium už od svojich začiatkov, prežiť generáciu čiernobielu elektrónkovú, čiernobielu tranzistorovú, farebnú,“ hovorí František Rác, ktorý v televízii pôsobil od skončenia vysokej školy v roku 1961 až do odchodu do dôchodku v roku 1997. „Bolo to krásne obdobie vývoja techniky aj ľudí.“
A možno mala svoj nesporný pôvab aj skutočnosť, že človek bol vtedy televíziou skôr nenasýtený ako presýtený – čo je rozhodne príjemnejšie…
Anketa
Ako spomínate na televízne časy pred štyridsiatimi rokmi, keď začínala dvojka? Bola podľa vás televízia príťažlivejšia tým, že bola vzácnosťou – s porovnaní s dneškom, keď sa nám do domácností tisnú desiatky či stovky programov?
Nora Beňačková, hlásateľka
Televízia bola v tých časoch výnimočný fenomén. Druhý program otváralo niekoľko hlásateliek, bola tam Adka Straková a ja som ju „istila“. Boli to silné emocionálne zážitky. Ľudia mali výnimočný vzťah k televíznym programom a my sme zasa mali úzky vzťah k divákom. Na prvom i druhom programe nás sledovalo niekedy päť alebo až desať miliónov divákov, takže vzájomná úcta bola určite vyššia než dnes. Diváci mali a majú dodnes pocit, akoby sme boli hosťami v ich domácnostiach, možno aj preto, že televízia nielen zabávala, ale aj kultivovala.
Milan Markovič, humorista
Vyrastal som na bratislavskej a viedenskej televízii. A nielen tá novosť a vzácnosť bola príťažlivá. Televízni dramaturgovia boli v tom čase ozajstné osobnosti. Kvantita nezvykla prevalcovať kvalitu. Žili sme v ideologickej neslobode, technika ničím neohurovala, čiernobiely obraz utekal chvíľu nahor a hneď potom nadol, no éra neprofesionality, povrchnosti a gýča ešte len mala prísť.
