Recenzia: Baaria nie je Amarcord

Taliansky režisér Giuseppe Tornatore si mal minulý týždeň prevziať v Bratislave Cenu Elsy Morante, ale pre zaneprázdnenosť nemohol prísť.

14.06.2010 07:00
Baaria Foto:
Ukážka z filmu Baaria.
debata

Na Slovensko má zavítať v náhradnom termíne, niekedy v jeseni. Už minulý štvrtok však do kín vstúpila jeho snímka Baaria, ktorú mal osobne uviesť. Tornatore sa v nej vracia k svojim koreňom a rozpráva o premenách sicílskeho mestečka Bagheria (v nárečí miestnych Baaria), kde sa 54-ročný filmár narodil.

Príbeh snímky sa odohráva v časovom rozmedzí 30. až 80. rokov minulého storočia. Mozaiku epizód pritom prepája postava Peppina. Chudobného chlapca, ktorý sa po vojne stane komunistom. Pre jeho politickú angažovanosť trávi jeho žena a deti väčšinu času čakaním. Na to, kedy sa Peppino vráti, či sa mu nič nestane, pretože komunisti narážajú aj na vlny odporu, a či sa mu podarí presadiť a zabezpečiť pre rodinu lepší životný štandard. Peppino sa len tak nevzdá, veď kedysi bojoval aj o to, aby sa Mannina mohla stať jeho ženou.

Nedá sa však tvrdiť, že by sa pred divákom odkrývali podrobné osobné dejiny spomínaného hrdinu. Na to je málo prekreslený a Tornatore ho až tak nevystavuje situáciám, ktoré by do hĺbky testovali jeho charakter. Na plátne je síce najčastejšie, ale napriek tomu zaniká v prúde epizód, ktoré vytvárajú dojem nesústredeného a pomerne únavného rozprávania (film má 150 minút) bez zreteľne vyprofilovanej výpovede. Niekedy majú tie epizódy zábavný základ, ale viaceré pôsobia ako výstrel do prázdna. Celkovo Baarii chýba šarm, presvedčivosť a spontánnosť Felliniho Amarcordu (1973). Hoci sa zdá, že Tornatore sa snaží o to, aby vytvoril práve takýto šťavnatý „spomienkový“ film.

Tornatoreho remeselná zručnosť je zjavná. Tvorca snímok Kino Raj, Legenda o pianistovi či Malena dokáže orchestrovať davy komparzistov, dôveryhodne vymodelovať prostredie, ponúknuť atraktívne zábery a vie, že na navodenie atmosféry mu môže dobre poslúžiť hudba slávneho Ennia Morriconeho. Zaváhaniam sa však režisér nevyhol. Nielen v rozprávačskej oblasti, ale ani pri výbere ústredných hercov. Francesco Scianna ako dospelý Peppino a Margareth Madeová v úlohe jeho ženy Manniny neprispievajú k vnútornému oživeniu postáv. Vzťahy medzi členmi rodiny vyznievajú chabo a podobne sú na tom ich väzby s divákom.

Peppino a Mannina možno vyzerajú dobre a čosi také by sa dalo povedať aj o samotnom filme. V tomto prípade to však znamená aj to, že Baaria je povrchná a konvenčná snímka, ktorá sa napriek menu režiséra nevymanila z priemernosti.

Hodnotenie Prav­dy: 3 z 5 hviezdičiek 

debata chyba
Čítajte Pravdu bez reklamy

Svižnejší web a články bez rušenia. Žiadne reklamy iba za 1,50 € mesačne.

Pravda bez reklamy