Kamene sú v angličtine so slovenskými titulkami. Mysleli ste na zahraničné publikum?
Je to pragmatické rozhodnutie. Bábky v Kameňoch spievajú, pri animácii otvárajú ústa, čo je veľmi náročná animácia. Museli sme počítať s tým, že sa to nedá urobiť dvojmo. Slovenský divák je naučený vnímať film s titulkami skôr ako zahraničný. Jednoduchšie bolo teda urobiť prácnu animáciu úst v jednom jazyku, ktorým sa stala angličtina.
Už sa ozval zahraničný záujemca?
Onedlho budeme mať medzinárodnú premiéru na 43. ročníku festivalu Sitges v Španielsku. Je to festival aj pre hrané filmy, nielen animované. Uvidíme, aká bude ďalšia púť Kameňov. Sama som zvedavá.
Prečo ste sa rozhodli pre dramatický príbeh?
Možno skôr melodramatický. Páčia sa mi také témy. Nie som komediálny rozprávač. Príbeh vznikol z vizuálneho podnetu prírodného prostredia tureckej Kappadokie. Mal sa odohrávať medzi archaickými ľuďmi. Scenár sa postupne menil, až sa príbeh posunul do priemyselného prostredia kameňolomu. Lepšie sa nám podarilo dostať do súvislosti krehkosť a nehu ženy v drsnom prostredí. Tie dva svety mohli byť viac odlíšené.
Čím vám bola blízka túžba ženy po dieťati? Máte dve dcéry…
Ja som po deťoch túžila, mala som šťastie, a moja túžba sa naplnila. S hrdinkou zdieľam túžbu po fungujúcej rodine, aj keď ju mám. Blízke mi je subjektívne vnímanie ženského sveta.
Bábky ste si nevyrobili sama, netrúfali ste si?
Rada pracujem v tíme. Mám pocit, že dialóg človeka pozitívne „nakopáva“ a nemusím vedieť všetko. Výroba bábok je dlhý proces. Viem len o dvoch ľuďoch, ktorí vedia vyrobiť dobrú kostru bábky. Ondrej Zíka, ktorý ich robil v Prahe, hovoril, že to bola hodinárska práca. Kĺby museli byť miniatúrne, pritom funkčné a pevné. A priznám sa, že nerada šijem drobné veci, takže úžasné kostýmy urobila Táňa Šulíková.
Neexistuje ľahšia cesta k bábkam?
Dnes si možno na špecializovaných stránkach objednať cez internet komponenty a poskladať. My sme však potrebovali veľmi špecifické bábky. Čo najviac zmenšené, ale aby sa ešte dali animovať. Naše bábky majú od devätnásť po dvadsaťjeden centimetrov.
Autor hudby Marek Piaček hovorí, že Kamene sú opera, vy zas, že muzikál.
Keď som film videla, povedala som si, že ho nesmiem nazvať operou. Už aj tak je to ťažká téma. Ak ho nazvem muzikál, bude to divákom bližšie. Od Marka Piačka som dostala prednášku, že je to opera a označenie muzikál bude dehonestujúci. Ale sama v sebe som presvedčená, že je to spojenie žánrov opery a muzikálu. Stretla som sa však už aj s názorom – a nie od Marka Piačka – že to nesmieme uvádzať ako muzikál, lebo to naozaj znehodnocuje kvalitu diela. Tak teraz neviem…
S Markom Piačkom ste spolupracovali po prvý raz.
Doteraz spolupracoval len s mojím manželom Petrom Kerekešom. Veľmi sa mi páčila hudba, ktorú spravil k jeho dokumentu 66 sezón, potom aj k filmu Ako sa varia dejiny. Páčilo sa mi práve to, že bol ochotný prekračovať žánre, skladať ich. A to som potrebovala v Kameňoch – hudobne rozlíšiť dva svety a pritom ich nechať prenikať. Preto som ho oslovila.
Aj ste diskutovali o podobe hudby?
Ja som potrebovala mať hudbu dopredu, aby som vedela animovať. On zas potreboval animáciu kvôli atmosfére, takže sme museli hľadať nejaký kompromis. Samotná tvorba bola náročná, Marek tiež hovoril, že to bola hodinárska práca. Ale spájanie s hudbou bolo jednou z najkrajších fáz dokončievania filmu.
Kde skončili bábky a scéna po nakrúcaní?
Kamene sú v komore medzi kompótmi, bagre na záchode… Asi budem musieť urobiť akciu, aby sme sa tých vecí zbavili. Bábky – malé a vzácne – sú však pekne uskladnené u nás doma. V interiéri maringotky leží barbie prikrytá zelenou dekou. Deti sa s tým občas zahrajú.
Nelákajú vás moderné technológie?
Lákajú. Verím, že raz prelomím ľady. Skôr ma láka možnosť využiť počítač na zjednodušenie práce. Aby však výsledok stále niesol stopy ručnej práce. Som rada, keď je vo filme cítiť odtlačok ľudskej ruky. Aj preto sa mi páči bábka. Jednak je trojrozmerná a jednej nesie odtlačok ručnej výroby.
Pri filme Pôvod sveta bol producentom váš manžel. Prečo ste sa rozhodli produkovať Kamene sama?
Manžel bol neprestajne na cestách, z toho dôvodu sme si povedali, že to skúsim sama. Produkovať si film je aj na niečo dobré. Kumulácia funkcií vedie k tomu, že sa snažíte byť veľmi efektívny, lebo zodpovedný ste vy. Z časového hľadiska však produkovanie uberá tvorivé sily, pretože je to veľa administratívy, spojenej s odovzdávaním projektov, vyúčtovaním atď. Bola to dobrá skúsenosť. Samozrejme, urobili sa chyby, ale dúfam, že sme sa na nich naučili.
Ako sa vám podarilo zohnať 250-tisíc eur, teda rozpočet filmu?
Majoritným podporovateľom je štát, to znamená, že od ministerstva kultúry sme z programu audiovízie dostali gro peňazí. Druhou zložkou bol koprodukčný vklad nášho kolegu Petra Košťála, ktorý je zodpovedný za celú postprodukciu. V jeho štúdiu sme mohli film dokončiť. Vyšperkovanie hrubo natočeného materiálu je aj jeho zásluha.
Nehľadali ste koproducentov v zahraničí?
Pokúšali sme sa, ale až keď bol film v postprodukcii. V tejto fáze je nesmierne náročné zohnať koproducenta. Vníma sa to totiž tak, že treba zafinancovať dokončenie filmu, čo je vlastne vývoz prostriedkov. Lukratívne je koprodukovanie vo fáze, keď sa do projektu možno zapojiť tak, aby dostali prácu trebárs animátori.
Aj váš tretí film je pre dospelých. Snažíte sa búrať tabu, že „animáky“ sú len pre deti?
Myslím si, že k tvorbe pre deti treba dospieť. Nie je to vôbec jednoduché. Venovala som sa témam pre dospelých, lebo som sa k nim potrebovala vysloviť. Práve v tejto chvíli však začínam pracovať na projekte pre deti.
Prezradíte, čo chystáte?
Púšťame sa do výroby večerníčka. Malo by ísť o príbeh dvoch dievčat, z ktorých jedna je nevidiaca. O konfrontácii dvoch svetov, pomáhaní si aj ovplyvňovaní. Príbehy by mali zároveň v edukačnej rovine byť o schopnosti prijať toho druhého, aj keď má hendikep. Alebo že hendikep môže byť v istom zmysle aj výhodou.
