Prezeranie archívnych článkov o Zemanovi neposkytuje veľa vzrušenia. Väčšina je plná chvál a veľkých slov, až je to jednotvárne. Len zriedkavo sa dá naďabiť na zmienky o Zemanovom rozkole s ďalšou veličinou českej animovanej tvorby Hermínou Týrlovou. A úplnou raritou sú slová, aké zazneli v rozhovore s režisérom animovaných filmov, kameramanom a fotografom Antonínom Horákom uverejnenom v časopise Cinepur. Horák v ňom nazýva Zemana malým Napoleonom, diktátorom, pri ktorom sa nedalo robiť samostatne. Dokonca tvrdí, že vymyslel triky pre Cestu do pravěku a Vynález zkázy, ale Zeman si ich privlastnil a jeho vyhodil.
Tak či onak, filmy sú to skvelé. Spomínaný Mélies sa už v počiatkoch kinematografie púšťal do vytvárania fantastických svetov napriek technickým, finančným a iným obmedzeniam. Jeho český „nástupca“ začal tvoriť oveľa neskôr, ale z dnešného pohľadu boli aj jeho možnosti značne limitované. Napriek tomu, alebo práve preto jeho filmy nestratili kúzlo ani po 40 či 50 rokoch. „Keď nakrúcam film, nemyslím toľko na úspech, snažím sa predovšetkým odviesť poctivé dielo, niečo pre oči a niečo pre uši, niečo na zamyslenie a niečo na zasmiatie, niečo pre radosť a niečo, čo hoci nepozorovane, ale trvalo siahne k srdcu,“ povedal Zeman režisérovi Elmarovi Klosovi.
Triky nie sú všetko
Miloval verneovky a vo filmoch experimentoval s výrazovými prostriedkami, aby navodil starosvetskú atmosféru dobrodružných príbehov. Pracoval s vynaliezavými a efektívnymi trikmi, občas vlastne vo svojej podstate jednoduchými. Takže keď sa diváci Cesty do praveku kochali pohľadom na štyroch chlapcov, ktorí sa šplhajú na mŕtveho stegosaura veľkého ako tank, netušili, že obrí tvor je vlastne kreslená maketa umiestnená blízko ku kamere a v pozadí sa chlapci šplhajú len na drevenú konštrukciu. Zemanove filmy priťahujú výtvarnosťou, humorom, poéziou, sú rojčivé a zároveň sa v nich často vynárajú výpovedné prvky.
Napríklad o nevľúdnosti sveta rozvracaného permanentnými konfliktmi a mocenskou aroganciou, ako to bolo v titule Na kometě. Scenáristicky na ňom spolupracoval Jan Procházka, autor, ktorého meno sa spája aj s trezorovanou snímkou Ucho.
Cesta do pravěku odštartovala sériu filmov, do ktorých Zeman začlenil aj živých hercov. Zužitkoval v nich postupy, ktoré si čiastočne odskúšal už na animovaných projektoch nakrútených tesne po vojne. Pracoval v nich s bábkami a animoval figúrky z rôznych materiálov, v Inspiraci napríklad zo skla. K bábkam mal pritom vzťah od detstva.
Zázrak animácie
Bábkovému divadlu sa venoval aj počas štúdia dvojročnej obchodnej školy, ale k animovanému filmu sa dostal až vo Francúzsku, kam ho odviedol inzerát súkromnej školy reklamného výtvarníctva v Aix-en-Provence. V reklamnom ateliéri v Marseille potom dostal za úlohu vytvoriť krátky propagačný šot technikou kresleného filmu. Zeman si chcel šplhnúť, akurát o animácii nič nevedel. „Za malý úplatok sa mi však podarilo požičať si od premietača v kine kreslený film. Doma som potom s lupou okienko po okienku objavoval tajomstvo animácie, tajomstvo rozkladania pohybu. Bol to pre mňa úplný zázrak,“ odtajnil Zeman v rozhovore pre Lidovú demokraciu. „Vtedy kraľoval na plátnach kín kocúr Felix, báječná a roztomilá figúrka, a ja som bol jeho veľkým obdivovateľom. Keď som spoznal princíp animácie, bol som odvtedy presvedčený, že tento zázrak oživenia by bol možný aj s bábkou,“ dodal tvorca.
Animovaným filmom sa začal naplno venovať v zlínskych ateliéroch, k čomu prispel aj režisér Elmar Klos. Klos nakrúcal víťazov súťaže reklamných aranžérov a naďabil pri tom na úspešného brnianskeho aranžéra Karla Zemana. To bol pre neho začiatok cesty do Zlína, kam odišiel napriek dobrému miestu v Brne. Čoskoro sa aj presadil ako spolutvorca krátkeho Vánočního sna, ktorý získal Zvláštnu cenu za najlepší bábkový film na festivale v Cannes. Vzápätí odštartoval populárnu sériu snímok s postavičkou pána Prokouka a kým sa pustil do Cesty do pravěku, v ktorej skombinoval bábky, kresbu a živých hercov, stihol sa „zacvičiť“ na animovaných snímkach Inspirace, Král Lávra či Poklad Ptačího ostrova. Tvrdil pritom, že reklama mu ako filmárovi poskytla dobrú školu.
Cesta k sláve
„Chcel som sebe a hlavne mladým divákom splniť túžobný sen: prežiť veľké dobrodružstvo v dávnych časoch. Dnes sa čudujem, kde som našiel odvahu pustiť sa holými rukami do tohto projektu,“ zaspomínal si Zeman na Cestu do pravěku v časopise Květy. „Ako režisér som musel potláčať dramatickosť deja, aby bolo dosť priestoru na odborný výklad, ako výtvarník som sa musel držať realistického poňatia opäť v záujme odbornosti,“ dodal s tým, že pre jeho úmysel sa nadchol paleontológ Josef Augusta a stal sa garantom projektu.
Za blázna však Zemana považovali počas prípravy ďalšieho veľkého kombinovaného filmu – Vynález zkázy. Ten zachováva grafický ráz verneoviek a zároveň v nevídanej miere zhmotňuje jeho fantazijný vesmír. Mnohí pochybovali, že sa taká náročná predstava dá zrealizovať. „Kúzlo týchto románov možno nazvať svetom romanticko-fantastickej dobrodružnosti, svetom bezprostredne spätým s celkom určitými výtvarnými predstavami, aké v mysli čitateľov vyvolávali pôvodní ilustrátori Riou, Bennet a ďalší,“ hovoril Zeman. „Došiel som k presvedčeniu, že musím vychádzať nielen z ducha literárneho diela, ale aj z charakteristickej tvárnosti pôvodných ilustrácií, aby bolo zachované zdanie, že aj vo filme ide o rytiny. Len tak sa dá zachovať očarenie z naivity, poézie, dobrodružstva i geniality Verneových románov,“ vysvetlil režisér. Takto vznikol výborný film, ktorý sa predal do 72 krajín sveta a pozbieral množstvo ocenení.
Platí to aj o nasledujúcom Zemanovom projekte Baron Prášil, v ktorom zvolil opäť výraznú obrazovú štylizáciu, ale inú ako v prípade Vynálezu. Tentoraz navyše obsadil množstvo známych hercov, od Jany Brejchovej, cez Miloša Kopeckého až po Jana Wericha. Režisér priznal, že sa práce s týmito hviezdami dosť obával. „Predsa len som bol zvyknutý pracovať viac s bábkami ako so živými hercami, ktorí majú svoj názor,“ uviedol Zemanove slová časopis Květy. „Hlavne som mal rešpekt z Jana Wericha. Keď sme sa spriatelili, tak som mu to hovoril a on mi odpovedal, že podobný pocit mal tiež. Vtedy som už nemusel zvádzať boj s pochybovačmi. Hádam aj oni pochopili, že zmyslom tohto filmu je vzdať hold ľudskej fantázii a poézii,“ dodal režisér.
Návrat ku kresleným rozprávkam
Po Bláznovej kronike, Ukradenej vzducholodi a titule Na kometě sa Zeman rozhodol, že skoncuje s nakrúcaním celovečerných kombinovaných filmov. Bolo to už pre neho príliš vyčerpávajúce a navyše sa mu zhoršoval zrak. Vrátil sa však k animovaným snímkam (Pohádky tisíce a jedné noci, Čarodějův učeň, Pohádka o Honzíkovi a Mařence), a tie sú tiež pozoruhodné.
Zemanovi vždy záležalo na reakciách divákov, zvlášť tých mladých. Získal si obrovské publikum, sám však svoje filmy v kinách nepozeral rád, pretože videl za obrazmi to, čo sa odohrávalo na pľaci. V knihe Karel Zeman, ktorá je zostavená z príspevkov viacerých autorov a vyšla v roku 1986, vysvetľuje svoj postoj k tvorbe. „Keď chcete vedieť, prečo vôbec svoje filmy nakrúcam – potom musím priznať, že hľadám Zem nikoho, ostrov, na ktorý ešte nikdy nevstúpila noha filmárova, planétu, na ktorej ešte žiadny režisér nevztýčil vlajku objaviteľa, svet, ktorý existuje len v rozprávkach.“ V tej knihe je aj množstvo citátov zo zahraničných periodík, ktoré ospevujú Zemanove filmy. Najlepšie azda vystihuje divácky pôžitok z ich pozerania kratučká veta z francúzskeho denníka Le Parisien určená snímke Baron Prášil: „Pastva pre oči, okúzlenie pre ducha.“
