Príbeh snímky sa odohráva v roku 1982, v období, ktoré je pre Špačka obrazovo zaujímavejšie ako súčasnosť a zároveň ho charakterizuje ako zvrátené.
Mali ste 16 rokov, keď prišla revolúcia. Zhodoval sa váš pohľad na 80. roky s tým, čo vytvoril zhruba o sedem rokov starší Ondřej Štindl v scenári Pout?
Úplne sa zhodoval. Už keď som čítal scenár prvý raz, pretáčal som stránky čoraz rýchlejšie, zvyšoval sa mi pri tom tep, do poslednej chvíle som netušil, aké všemožné hry tam postava eštebáka Antonína rozohrá a ako to dopadne. Riziko bolo, že veľa ľudí si tú dobu pamätá a že členovia tzv. klubu pozorného diváka budú upozorňovať na neadekvátne rekvizity.
Chcelo to guráž pustiť sa do tvorby filmu, ktorý sa odohráva v roku 1982, keď ste boli iba dieťa?
Pri takomto postoji by sa nemohli nakrúcať ani filmy odohrávajúce sa v 17. storočí. Ale je pravda, že guráž mi nechýba. Len čo som dočítal scenár, povedal som si, že presne to je film, ktorý by som chcel robiť. Hanbil som sa však o to požiadať producenta Vráťu Šlajera. Keď mi asi o dva mesiace zavolal a projekt oficiálne ponúkol, bol som na vrchole blaha. Vyhovuje mi Štindlov štýl a zakotvenie príbehu v 80. rokoch bolo pre mňa vzrušujúcou výzvou. Aj z estetického hľadiska, pretože nemám v láske estetiku súčasnosti.
Keď vám ľudia z „klubu pozorného diváka“ vyčítajú nesprávne rekvizity, to je maličkosť. Ale čo ak vás šesťdesiatnik obviní, že tá zobrazená surovosť, pochmúrnosť, deformácia charakterov a hrubé zaobchádzanie nie je to, čo on v skutočnosti zažíval?
To sa mi stalo. Film sme premietali pre gymnazistov a odrazu sa prihlásil nejaký pedagóg, ktorý hovoril to, čo vy. Snažil som sa mu vysvetliť, že sme nenakrúcali dobový dokument. Že primárny je príbeh pokriveného človeka odohrávajúci sa v období 80. rokov, ktoré mu poskytlo podmienky na jeho zvrátené správanie. Potešila ma reakcia samotných študentov, ktorí toho pedagóga označili za starého „komouša“ a dávali mu to najavo už počas diskusie. Tí mladí sú otvorenejší a drzejší ako my. Z 80. rokov si nepamätám až tak veľa, ale nepríde mi to ako veselá doba. Chápem, že niekto mal vtedy dobrú prácu, chodil si do Juhoslávie a celé to prežil v pohode. Ale to predsa nemôže nadradiť nad skutočnosť, že ten režim bol zverský, keď maniakom ako je Antonín poskytoval podmienky na beztrestné vybláznenie sa na nevinných ľuďoch. A to sme si nevymysleli.
Keď si pripomenieme Hřebejkov titul Kawasakiho růže, tam sa tiež rieši vina z obdobia komunizmu, ale spätne, príbeh sa odohráva v súčasnosti. Premýšľali ste nad tým, ako by eštébák Antonín žil dnes? Ako by sa pozeral na svoju minulosť a či by vôbec bol schopný nejakej sebareflexie?
Nechcem, aby to vyznelo pejoratívne, ale pripadá mi, že film Kawasakiho růže je ako druhá časť Pout. Tie historky majú viacero styčných prvkov, ale nás konfrontácia so súčasnosťou nechytila. Príbeh je uzavretý a pre Antonína sa to skončilo. Čo by s ním bolo dnes? Asi by bol z neho ublížený dôchodca niekde na sídlisku, ktorý spomína na staré dobré časy. A mne by bolo ľúto, že berie trojnásobne vyšší dôchodok ako ten chudák, čo vo filme robil saniťáka.
Radim Špaček hovorí, že Pouta ukazujú zvrátenosť totalitného režimu, hoci sa nesnažil nakrútiť dobový dokument. #FOTO PRAVDA: ĽUBOŠ PILC
