Termín udeľovania EFC začiatkom decembra sa zdá prekliaty – snehová kalamita poznamenala ceremoniál vo Varšave, Kodani a aj vlani v Essene. Tento rok pribudli štrajky leteckého personálu v Španielsku a vo Fínsku. Do Tallinnu som z Viedne nepriletel cez Helsinki, ale cez Rigu po 15 hodinách strávených krátkymi letmi a dlhým čakaním. Veľa sa hovorilo o zmene dátumu udeľovania EFC. Lenže posunúť termín na neskôr je nemožné. Idú vianočné sviatky, potom je Berlinale, potom Oscar a potom je neskoro.
Ani po dvoch dňoch sa spomínaný štrajk neskončil, a tak som mal možnosť letieť naspäť s niekoľkými ocenenými jednou z mála „únikových ciest“ – z Tallinnu do Štokholmu. Vďaka fínskym štrajkujúcim som sa mohol spriateliť s viacerými zaujímavými tvorcami a získať tak zasvätený pohľad na európsku kinematografiu, jej úspechy i problémy, perspektívy aj slepé uličky.
Zhodli sme sa predovšetkým na tom, že sa nepoznáme. Respektíve poznáme sa navzájom veľmi málo a ani po vstupe do Európskej únie sa na tom veľa nezmenilo. Diváci v Európe si zatiaľ nenašli vzťah k fenoménu, ktorému hovoríme európska kinematografia. A je paradox, že aj tí najlepší európski herci sa väčšinou doma presadia až po úspešnom zdolaní méty nazývanej Hollywood.
Vezmime si tohtoročného laureáta EFC za celoživotné dielo. Diváci si určite pamätajú filmy ako Chlapci z Brazílie či Herzogovho Upíra Nosferatu. Možno si v prvom prípade pripomenú sira Laurencea Oliviera a Gregoryho Pecka alebo v druhom Klausa Kinského a Isabelle Adjaniovú. Kto si však v Chlapcoch z Brazílie zahral profesora Brücknera, to vie iba málokto. Pre Bruna Ganza musela prísť až výrazná a brilantne stvárnená postava Adolfa Hitlera v snímke Pád tretej ríše a nasledujúca lavína cien, aby sa o ňom začalo doma vo Švajčiarsku viac písať a hovoriť. Od roku 1960 pritom nakrútil viac ako 80 filmov a málokto vie, že odmietol hlavnú úlohu v Spielbergovom Schindlerovom zozname (1993), že v roku 2000 získal Švajčiarsku filmovú cenu a bol vymenovaný za Rytiera umenia a literatúry.
Ešte výraznejším príkladom je tohtoročný laureát EFC za európsky prínos svetovej kinematografii. Kto by nepoznal filmy Anglický pacient alebo Talentovaný pán Ripley? Stačí sa však opýtať, kto dostal Oscara za hudbu k Anglickému pacientovi, ktorá je plná nostalgie, romantickej lásky, plynutia času, drámy i pokoja. Väčšina bude mať problém s menom sympatického a úžasne tvorivého hudobného skladateľa Gabriela Yareda. Rodáka z Bejrútu, ktorý už veľa rokov žije vo Francúzsku, pôvodne študoval právo, neskôr hudbu. A po skladateľských úspechoch vo Francúzsku nasledoval Hollywood.
Fakt, že film Ghost Writer režiséra Romana Polanského v sobotu potvrdil úlohu najväčšieho favorita Európskych filmových cien a premenil 6 zo 7 nominácií, takmer nikoho neprekvapil. Môžeme pripustiť, že sa tu prejavila profesionálna spolupatričnosť i gesto podpory kolegov. A tiež pikantná príchuť paralely s Polanského nedávnou švajčiarskou kauzou. Veď aj Brosnanov hrdina z filmu rieši problém, do ktorých krajín môže cestovať bez obáv, že bude zatknutý. Sedemdesiatsedemročný režisér na ceremoniál neprišiel, zvolil si bezpečie svojho parížskeho domova a výhody moderných technológií. Len aby sa to v budúcnosti nestalo štandardom.
