Bruno a Stella ešte nechodia ani do školy, v Trojanovom filme ste mali dospievajúceho syna. Nezľakli ste sa?
Zo začiatku som ľutovala, že odteraz už budem hrať len takého matky. Ale musela som sa s tým vyrovnať. Napokon, vždy je na mne, či podobnú rolu prijmem alebo nie. Kdesi som čítala správu o jednej americkej herečke, ktorá má už štyridsaťdva rokov, je bezdetná a stále odmieta hrať postavy matiek, aby ju nepovažovali za starú. Povedala som si, že to je opačný extrém.
Nezdalo sa vám to predsa len priskoro?
Keď sme počítali, zistili sme, že to zodpovedá dobe. V sedemdesiatych rokoch mali dievčatá celkom bežne prvé dieťa v osemnástich. Keď mali dvadsaťpäť, neboli vydaté a nemali deti, považovali ich za staré panny. Keby som sa narodila vtedy, tiež by som už mala takých veľkých "harantov“.
Ste rada, že dobu komunistov a eštebákov, keď sa trebárs na texasky stáli fronty pred Tuzexom a do zahraničia sa cestovalo na výjazdnú doložku, ste priveľmi nezažila?
Mala som takmer štrnásť, keď prišla revolúcia. V tom veku som túžila zažívať niečo iné, cestovať po svete a robiť si, čo chcem a práve vtedy som tie možnosti získala. Som však veľmi rada, že som časy komunizmu predsa len tak trošku zažila, pretože mám pocit, že to bolo dobré napríklad pre zoradenie stupnice hodnôt. Stále si dokážem vážiť, že môžem cestovať. Ako však vysvetliť deťom, pre ktoré je cestovanie samozrejmosťou, že je to vzácnosť? Som rada, že si uvedomujem tie rozdiely.
Ondřej Trojan vás obsadil do každého filmu, ktorý režíroval. Ste jeho múza? Šepká sa to…
Povedala by som, že nás spája akýsi súzvuk. Pekný zážitok mám teraz z cesty do Bratislavy. Ondra šoféroval a ja som čítala scenár, ktorý mu ktosi priniesol. Chvíľami sme sa smiali, chvíľami sme ho obsadzovali hercami a hľadali sme, či tam mám rolu aj ja a jeho brat… Raz som premýšľala, kde nabral odvahu dať mi rolu napríklad v Želaroch. Bolo to dlho po filme Pějme píseň dohola, v ktorom dokopy nič nehrám, len chodím a nejako sa tvárim. Spätne si hovorím, že bol odvážny.
Želary vás oboch zaviedli až do Hollywoodu, aj keď oscarovú nomináciu v kategórii najlepší zahraničný film napokon na sošku nepremenili.
Som nesmierne rada, že som celú oscarovskú slávu zažila. Ibaže v tom čase som už bola "zhormónovaná“ tehotenstvom, takže som prežívala aj to. Myslím si, že keby som nebola tehotná, zostala by som tam. Bola to dobrá príležitosť obchádzať štúdiá a hovoriť – som Aňa Geislerová, mali sme na Oscaroch dobrý film… Mohlo to byť zaujímavé.
Láskavá a obetavá matka, ktorú ste hrali v Občianskom preukaze, bola životom dosť strhaná. Aj v skutočnom živote vás množstvo povinností zmáha?
Bola to praktická žena. Vo chvíli, keď jej život nemohol byť iný, nezaoberala sa fantazírovaním. Takú povahu by som chcela mať. Som totiž schopná prežiť úžasné sklamanie z niečoho, čo vôbec neexistuje. Rada by som sa toho zbavila. A strhaná alebo unavená som ako každý človek, ktorý pracuje, má deti a prežíva obyčajný každodenný život.
Pred časom ste vtrhli do sveta módy. Ako sa darilo vašej prvej kolekcii?
Stávalo sa mi, že som na uliciach stretávala ľudí v odevoch z tej kolekcie a bola som nadšená. Predalo sa viac-menej všetko a bola úspešná. Dúfam, že nesklamem ani ďalšími vecami.
Čo kolekcia jar-leto?
"Sáčko“, čo mám na sebe, je z mojej jarnej kolekcie. V polovici februára by mala prísť do obchodov. Teraz sme robili takzvané produktové fotografie a musím povedať, že je to asi moja najobľúbenejšia časť tvorby. Veci sú hotové, fotia sa len na figuríne, na ktorej sa všetko pekne "pošpendlí“ a "nastajluje“. Pozerala som sa na to a hovorila si – veď je to pekné, úplne super! Budúci týždeň idem do Paríža, kde vyberieme látky, z ktorých sa urobí kolekcia na budúcu jar.
Ako ste sa vôbec dostali do sveta módy?
Dlho som sa s tou myšlienkou pohrávala. Spomínala som to aj kamarátkam z volejbalu a brat jednej z nich bol náhodou majiteľom módnej značky. Dohodla mi stretnutie, na ktoré som priniesla návrhy a tak sa všetko začalo. Navrhovanie módy je pre mňa splneným snom.
Už ste navrhli atraktívne dresy, ktoré ste sľúbili kamarátkam z volejbalu?
Zatiaľ nie, ale na druhej strane som ich pretiahla k jednej kozmetickej firme. V rámci jej projektu sme si nakúpili tričká, takže teraz hráme v dresoch "zradné prsia“ a sme úžasný ružový tím.
Čo nové, z filmu nepoznané, ste objavili vo svete módy?
Nepoznala som cestu od nápadu, ktorý nakreslím, po okamih, keď držím v ruke hotové šaty. Je príma. Pravda je, že ich niekto ušije, ale je to koliesko, ktoré sa začína aj končí u mňa. Vo filme – ak nenapíšem scenár alebo nebudem režírovať – som vždy len médium, ktoré umožňuje zhmotniť niekoho slová alebo víziu. Zatiaľ čo pri návrhárskej práci tomu velím ja. Ja režírujem, čo je na jednej strane veľmi krásny pocit, ale na druhej nesmierne frustrujúci.
Z akých dôvodov?
Nie som strelec, nabitý sebavedomím, ktorý si stále hovorí: som dobrá, som dobrá… Veľmi prácu prežívam, vždy sa desím sklamania akéhokoľvek typu. Nechcem sklamať ľudí, ktorí do mňa vkladajú dôveru. Nechcem sklamať tých, čo by si potenciálne mohli niečo z mojej kolekcie kúpiť. Na jednej strane som si módu pribrala ako radosť do života, na druhej strane je ďalšou záťažou v zmysle, že nechcem sklamať.
V Hřebejkovom filme Nevinnost, ktorý prišiel nedávno do českých kín, sú aj vaše básne a záznamy z vašich denníkov. Ponúkli ste ich?
Honza o nich vedel, pretože sme spolu vystupovali na festivale poézie v Olomouci. On tam čítal svoje básne, ja svoje. V scenári bolo napísané, že šestnásťročná dievčina číta zo svojho denníka. Ale neboli v ňom napísané ani básne, ani úryvky z denníka, len tak čosi nahodené. Hřebejk vždy vyvoláva dojem, že nech je v scenári akákoľvek veta alebo situácia, v živote by sa dala nájsť presnejšia. Niečia mama to povedala lepšie, ako je napísané. Potom sa trebárs zistí, že veta či situácia boli perfektné a netreba hľadať iné.
Vráťme sa k vašim denníkom.
Keď Honza povedal, že by sme mohli použiť moje texty, súhlasila som. Už mám dostatočný odstup od tých šestnástich rokov, keď som ich písala. Prekonala som intimitu toho obdobia. A som rada, že som do filmu Nevinnost vložila aj niečo viac, ako len svoje herectvo, že v ňom mám svoje denníky uložené naveky. Ale len ja viem, s akými úmyslami som ich vtedy písala. Nikto nevie, komu som písala básne a čo všetko je v nich zakliate, takže z ich zverejnenia vo filme mám pocit konšpirácie.
Režisér Bohdan Sláma vám vraj napísal postavu vo svojom novom filme.
Už na jar by sa malo začať nakrúcať. Tá postava je pre mňa zase orieškom, ešte neviem, ako na to. Slámov scenár je nádherný a herecké obsadenie je úžasné, už sa teším. Hrá tam aj Karel Roden a príbeh je nesmierne dojemný – aj sa musíte smiať a viete, o čom to je. Nie je v ňom nič, čo by neprežívali obyčajní ľudia. Moja postava je ťažkou úlohou v tom zmysle, že prežíva celkom obyčajné veci a teraz – ako ju zahrať, aby nebola ani nudná, ani prehnaná? Ako nájsť správnu mieru reálnej autenticity, ktorá však zároveň ponúkne aj niečo navyše? Začíname teraz na tom pracovať.
Skúsili by ste porovnať režijné vedenie Ondřeja Trojana a Bohdana Slámu?
Myslím, že majú niečo spoločné. Obaja, Ondřej určite, idú cez emócie. Kým na nich skutočne nezapôsobia, kým scénu nepovažujú za dobrú alebo jej neveria, nepustia ju. Nevedia síce presne, ako to zlepšiť, ale vedia, že to nie je ono, pretože ich herec vnútorne nezasiahol. Veľmi rada mám nespokojných režisérov, vtedy verím, že odvádzam skutočnú prácu. Keď mi niekto povie, bolo to dobré, tak som "nasratá“.
Prečo?
Nemôže byť dobré ešte lepšie? Chcem, aby som podala skvelý výkon. Skôr sa zmierim s hodnotením, že som hrala úplne debilne. Ale potom sa človek pokúsi urobiť to znova a lepšie. Bohdan Sláma je emocionálny typ, potrebuje cítiť všetky svoje postavy cez vnútornú bolesť alebo prežitok, ktorý mal so scenárom alebo témou. Keď sme nakrúcali film Štěstí, pochopila som, že potrebuje presah, aby sa reálna situácia odohrala vo vašom vnútri. Aby to nebolo vonkajšie fyzické herectvo, ale aby bolo podložené reálnym vnútorným procesom.
Na divadelnej scéne ste sa zatiaľ neobjavili. Nepresvedčil vás ani manžel divadelník, aby ste si vyskúšali javisko?
Réžii sa manžel teraz nevenuje. Aj keď robil dramaturga v Divadle na Zábradlí, aj režíroval. Momentálne sa venuje móde, pretože produkuje módne prehliadky. Povedala by som, že o potrebe hrať divadlo ma zatiaľ nepresvedčila správna hra. Čakám a začínam mať chúťky… Veľmi by sa mi páčilo hrať vo dvojici – dve herečky, malé predstavenie a cestovať s človekom, ktorého mám rada. Ale musel by to byť intenzívny príbeh, nič štylizované, takže práve teraz sme s kamarátkou vo fáze hľadania hry.
Čo podnikanie? Ako funguje vaša cukráreň?
Predali sme ju. Ale v Česku sa všade píše, že sme skrachovali. Veľmi ma to hnevá. K podnikaniu sme pristupovali s úžasným nadšením, boli sme však priveľkí idealisti. Alebo len naivní? Časovo sme jednoducho cukráreň nestíhali. Aj keď už nie sme jej praví rodičia, funguje ďalej, stále na rovnakom mieste.
Aňa Geislerová
Narodila sa 17. apríla 1978 v Prahe v rodine japanológa a výtvarníčky. Štúdium herectva na pražskom konzervatóriu nedokončila, od štrnástich sa venovala modelingu v Miláne. V roku 1991 debutovala vo filme Pějme píseň dohola. Ako hlavná hrdinka drámy Rekviem pro panenku zaznamenala prvý úspech u kritiky aj divákov. Je držiteľkou štyroch Českých levov za výkony vo filmoch Návrat idiota, Štěstí, Želary (nominácia na Oscara v kategórii najlepší zahraničný film) a Kráska v nesnázích. Patrí k najobsadzovanejším českým herečkám. S manželom, divadelníkom Zdenkom Janáčkom má dve deti, syna Bruna a dcéru Stellu. Zvíťazila v ankete o najobľúbenejšiu českú herečku. Z filmov: Válka barev, Výchova dívek v Čechách, Kuře melancholik, Mazaný Filip, Šílení, Anděl páně, Medvídek, Občiansky preukaz, Nevinnost.
