V súčasnosti už Vávra nenakrúca, ale azda by sa do toho pustil, keby zohnal peniaze. Táto jeho túžba tvoriť aj vo vysokom veku je sympatická Jurajovi Jakubiskovi, ktorý si na Vávru dobre pamätá ešte z čias svojich štúdií na FAMU. „Pôvodne som chcel študovať kameru a na to som sa aj pripravoval. Režisérov som nepoznal, takže som si pred prijímačkami na réžiu zo všemožných novín povypisoval ich mená na rukáv,“ uviedol pre Pravdu Jakubisko. „Keď som vošiel do prijímačkovej miestnosti a zbadal ma Otakar Vávra, povedal, že otázky bude dávať on. Bol pripravený ma znemožniť. Ovládal dejiny umenia a z tých ma skúšal, aby ma nachytal. Lenže práve to som vedel. Keby sa ma spýtal na réžiu, asi by sa čudoval, čo za hlupáka to tam stojí. Takže mi vlastne už vtedy pomohol. A pomáhal mi aj počas štúdia,“ dodal slovenský režisér.
Romance pro křídlovku sa páčila všetkým
Jakubisko nastúpil na FAMU koncom päťdesiatych rokov, a to už bol Vávra hviezdou. Začínal ešte v raných tridsiatych rokoch, prešiel od krátkych avantgardných snímok, cez komédie, až po Krakatit a husitskú trilógiu. Rád pritom spomína na spoluprácu s vtedajšími hercami. Napríklad na Zdeňka Štěpánka a Karla Högera, ktorých označil za najlepších českých hercov minulého storočia, ale aj na herečky Lídu Baarovú či Adinu Mandlovú, ktoré považoval za osobnosti.
Vávra sa nenechal zahanbiť ani v 60. rokoch, keď už „vystrkovali rožky“ mladí tvorcovia československej novej vlny. Mnohí boli jeho žiakmi a že mali schopného pedagóga dokázal filmami Zlatá reneta (1965) či Romance pro křídlovku (1966). „Myslím si, že Zlatá reneta bola naozaj dobrá, ale najúspešnejšia bola Romance pro křídlovku. Dá sa povedať, že tá sa páčila všetkým. A okrem toho sú v nej neopakovateľné scény,“ odpovedal Vávra na otázku Českého rozhlasu, ktoré tituly zo svojej filmografie radí najvyššie.
Úder na citlivú strunu
K najpozoruhodnejším filmom Vávrovej kariéry patrí aj Kladivo na čarodějnice (1969). Postavu mladej Zuzany, ktorú obvinia z čarodejníctva a napokon upália, v ňom stvárnila Soňa Valentová. Keď jej Vávra úlohu ponúkal, bola ešte študentka. „Prišiel za mnou do Bratislavy, priniesol scenár a vysvetlil, že obsahuje aj scény, ktoré by mne alebo mojej rodine mohli byť nepríjemné. Na mysli mal vypäté dramatické scény mučenia, utrpenia, odhaľovania tela. Povedala som mu, že sa rozhodnem, keď scenár prediskutujem s manželom,“ uviedla pre Pravdu Soňa Valentová. Jej manžel Pavol Haspra, ktorý už bol uznávaný režisér, scenár označil za úžasný a dodal, že všetko, čo v ňom je, tam aj musí byť. Valentová rolu prijala.
„Pri nakrúcaní nenechával pán Vávra nič na náhodu, zakladal si na presnosti a pravdivosti. Bol to maximálny profesionál a mal veľký rešpekt. Vybral si výborných hercov, dbal na ich vedenie a zároveň na výtvarnú koncepciu filmu. Nebolo to rýchle nakrúcanie, ale s plným nasadením, čo na výsledku vidieť, a preto snímka dodnes tak silno pôsobí,“ vysvetlila Valentová. Pripomenula tiež, že autentické museli byť aj rekvizity vrátane mučiacich nástrojov, ktoré boli z múzea. „Na nohe som teda mala autentickú španielsku čižmu a na prstoch drviče. Tie obsluhoval kat, ktorého stvárňoval neherec, a spočiatku ich používal tak zanietene, že som naozaj poriadne kričala od bolesti. Našťastie, pán Vávra záber zastavil. A pochválil ma, že žiadna herečka by to tak nezahrala. Lenže to bolo aj zásluhou skutočného mučenia,“ spomína s úsmevom slovenská herečka.
Soňa Valentová považuje Kladivo na čarodějnice za majstrovsky odvedenú prácu. „Takto si predstavujem historický film – s pravdivou dobovou pochmúrnosťou, nie nasladnutý a až rozprávkovo kašírovaný.“ Herečka sa však nediví, že snímka bola napokon zakázaná. „To mučenie a násilné vypočúvanie ľudí vo filme mohlo vtedajšej garnitúre všeličo pripomínať. Veď išlo o to, že keď vám niekto stojí v ceste k moci, tak si na neho niečo nájdete a odpracete ho do väzenia alebo dokonca popravíte,“ upozornila predstaviteľka filmovej Zuzany, pre ktorú bola práca na tomto projekte krstom ohňom a zároveň výbornou skúsenosťou.
Zostať pri kumšte
Otakar Vávra si však vyslúžil aj označenie kontroverzný režisér. Niektorí mu vyčítajú, že za komunizmu ohýbal chrbát, keď v časoch normalizácie nakrútil snímky Dny zrady, Sokolovo a Osvobození Prahy. „Beriem to tak, že sa vždy snažil prispôsobiť dobe v mene toho, aby mohol robiť svoj kumšt, pretože on ho vedel robiť,“ povedal Juraj Jakubisko. „A okrem toho na FAMU vychoval množstvo ľudí a urobil z nich dobrých režisérov. Na jeho filmoch som obdivoval remeselnú stránku a on nás tomu remeslu učil. Robil to predovšetkým praktickým spôsobom, čo sa nám oplatilo. Bol síce svojský, vyhadzoval Menzela, vyhadzoval Schorma… Ale vždy ich zase zobral naspäť a vydupal z nich správnych umelcov,“ uzavrel Jakubisko.
