Už sme si totiž vytvorili určitý systém, ako sa o tejto téme umelecky vyjadrovať. Sú to rôzne dojemné príbehy o zneužitých ľuďoch, o démonických agentoch, o jednoznačne dobrých, ktorí prešli totalitou čistí ako anjeli, o jednoznačne zlých, ktorí sú celkovo hnusní. Jedni sa namočili a iní sa nenamočili, lebo to boli neochvejné charaktery.
Anabela Žigová urobila naozaj salto mortale, keď sa vrhla na túto tému trocha inak: bez sentimentu, bez snahy ulahodiť dnešnej dobe (a sebe). Vydala sa napospas. Rozpráva skutočný príbeh zo svojej rodiny, rozpráva o svojom otcovi, ktorý bol známy psychiater a po jeho smrti sa dozvedela, že spolupracoval s ŠtB. Chce zistiť pravdu, lebo svojho otca vnímala – ona i jeho kolegovia a priatelia (vo filme to je) – celkom inak. Celkom v inom duchu ju vychovával – dal jej do života práve túžbu po pravde a cti, bol veľmi kultivovaný, v profesii uznávaný odborník. Obdivovala ho. Vo filme si kladie otázky, ako sa to mohlo stať, prečo to tak bolo? Čo ho k tomu viedlo? Zaujímavé je, že režisérka nepoužila vo filme ani raz otcovu fotografiu. Je to film o probléme, nie o ňom. On vlastne zostáva pre ňu tajomstvom, miluje ho. V tomto smere nastolila Anabela Žigová celkom novú optiku v danej problematike – láska a vina. Pochopenie. Ako to dostať do súladu? Je to problém celej našej spoločnosti a jej vzťahu k sebe samej, k svojej minulosti. Bude sa stále vnímať jednoducho ako hnusná? Tak sa nedá zdravo žiť.
Tento film prispeje k sebapoznaniu nielen Žigovcov, ale všetkých nás. Stálo za to ísť do toho salta aj napriek protestom rodiny, ktorá by bola radšej, keby sa o "hriechu“ nehovorilo. Bude to asi názor aj niektorých divákov, ale tých, čo Anabelu Žigovú pochopia, sa nájde zrejme dosť. Aj ona sa s tým potrebovala vyrovnať, aby mohla ísť ďalej. Ukázať nielen čiernu a bielu plochu, ale aj ich hrany, kde sa lámu. Meno svojho otca síce nedokázala – pre nedostatok dôkazov – celkom očistiť, ale – film pôsobí očistne.
