Danica Jurčová: V novom roku sa nemusí všetko zmeniť

  Film Přijde letos Ježíšek? je síce vianočný, ale nie sentimentálny. Čo hráte v tejto bláznivej komédii?

Hráme s Igorom Chmelom manželov v česko-slovenskej rodine, ktorá sa pripravuje na Vianoce. Nečakane sa u nich objaví mexická návšteva a do búrlivého deja sa vpletie takmer detektívny motív pražského Jezuliatka. Vznikne zamotaný, úsmevný príbeh, ale viac by som radšej neprezrádzala, aby film divákov, ktorí ho ešte nevideli, bavil.  

Požičajme si názov filmu – príde k vám tento rok Ježiško? Ako si predstavujete ideálne Vianoce?

My sa tradične stretávame u mamy ešte pred Vianocami, príde aj neter, pečieme rôzne cukrovinky. Pripravujeme podľa špeciálneho receptu napríklad šuhajdy, ktoré každému veľmi chutia. Samu by ma piecť nebavilo, nie som typ gazdinky, ale v tejto zostave je to veľmi príjemné, zhovárame sa o iných veciach než inokedy. Na Štedrý deň príde brat s rodinou, vianocujeme, večeriame, potom príde Ježiško. Zvykneme si darovať niečo na čítanie, niečo na počúvanie a tento typ darčekov mám aj najradšej.  

Vo filme hrá aj Josef Abrhám a Libuše Šafránková. Mali ste možnosť vidieť ich pri práci?

S pánom Abrhámom som sa stretla už pri nakrúcaní Nemocnice na okraji mesta, ale tam sme nemali spoločné scény. Tu áno. Obaja sú veľmi príjemní, s takými skvelými profesionálmi sa výborne pracuje. Inšpirovali ma samozrejme aj vo všetkých možných filmoch, v ktorých som ich kedy videla.  

Sú pre vás niektorí starší hereckí kolegovia aj vzorom, alebo je dnes už herectvo niečo celkom iné, než čo pestujú oni?

Na týchto hercoch vidno, že remeslo majú absolútne zvládnuté. Sú perfektní v hlasovom prejave a podobne, ale to je len základ. Ich láska k profesii vytvára výkony, ktoré sú v pravom zmysle slova priam poéziou. Jozef Abrhám je úžasný profesionál a prekvapuje, s akou pokorou a skromnosťou pracuje. A najmä jeho koncentrácia na prácu je obdivuhodná. Radosť s ním pracovať. Navyše sme spolu – aj s režisérkou – cestovali na slovenskú premiéru a pri množstve príbehov, ktoré nám stihol porozprávať, nám cesta ubehla takmer nepozorovane. Je to veľmi milý človek. Bolo mi cťou s ním pracovať.

V Česku ste obľúbená – dostávate tam veľa ponúk?

Neviem to posúdiť, projektov, na ktorých som mala možnosť robiť, bolo viac a každý ma oslovil niečím iným. Praha je už za tie roky akoby mojím druhým domovom, aj keď môj skutočný domov je a bude na Slovensku. Nikdy som nemala potrebu sa do Česka odsťahovať, asi by som si ani nezvykla na život tam. Potrebujem svoj okruh priateľov, ľudí, na ktorých som tu zvyknutá, aj keď po dlhšom čase, čo nie som v Prahe, mávam absťák. Praha je magická a vždy ma nabije niečím novým.  

Hrali ste už aj v pražskom Divadle V Řeznické – v hrách Kráľ umírá a Pinterove narozeniny, ktoré režíroval Viktor Polesný – dokonca po česky. Ani vtedy vás nelákalo usadiť sa v Prahe?

V Divadle V Řeznické som bola rada. Aj keď cestovanie bolo veľmi náročné, často som po predstavení sadla do auta, aby som bola ráno napríklad na skúške v divadle. Cestou som mala pocit, že zaspím. Ani neviem, čo ma udržalo v bdelom stave. Bola som vždy taká nabitá novou energiou z predstavenia a ľudí, že som to vždy rada prekonávala.  

Film Přijde letos Ježíšek? režírovala Lenka Kny, hru Aj múdry schybí režíruje Valeria Schulczová. Pracovali ste aj s ďalšími režisérkami – Irena Pavlásková, Eniko Eszényi. Líši sa režírovanie žien od režírovania mužov?

Mne sa zdá, že ženy sú emotívnejšie, a preto môžu k problémom postáv pristupovať citlivejšie, ale vedia byť rovnako "prísne“ ako muži. Majú autoritu. Ale to sú len všeobecné roviny. V skutočnosti ide o to, či vás dotyčná osoba strhne k mágii zvanej tvorba a vy priam dychtíte po tom procese.  

Teraz skúšate s režisérkou Valeriou Schulczovou – poznali ste sa už predtým? "Naštudujete“ si režiséra, keď s ním idete niečo robiť?

Je to presne tá situácia, keď sa na prácu tešíte. S Valeriou sa poznáme od VŠMU, kde sme spolu študovali. Som šťastná, že s ňou môžem pracovať. Je to skvelá režisérka, má výborné nápady a dokáže strhnúť. Spolu s dramaturgom Romanom Olekšákom scenár Ostrovského sviežo aktualizovali a obohatili o vtipné pointy aj narážky na súčasnosť. Ostrovský pranieroval pokrytectvo a pretvárku, poznal život ruskej smotánky, ale je veľmi dobre použiteľný v akejkoľvek dobe. Napísal teda vlastne nadčasovú hru, ktorá platí a bude platiť stále, kým existuje ľudská spoločnosť ako taká. Naša hra je však vďaka autorskej dvojici Schulczová – Olekšák ešte mierne vylepšená! Príďte sa pozrieť do Mestského divadla P. O. Hviezdoslava.  

Postava Glumovovej, zvanej Mamička, ktorú hráte vy, je tiež trocha karikovaná? Aký je to typ?

Dovolím si citovať Romana Olekšáka: "Postava Mamičky je všetko možné, len nie symbol matky. Je to žena, od ktorej sa vyžaduje absolútna oddanosť, sama však nemá na nič nárok. Je od Glumova bytostne závislá, ale nemá žiadnu istotu, čo s ňou Glumov urobí po svadbe.“ Ako vidíte – nejednoznačná postava a práve také mám najradšej: keď môžem objavovať skryté možnosti, ktoré postava ponúka. Mamička nemá veľkú plochu, ale verím, že bude intenzívna a hlavne uveriteľná.  

Foto: Braňo Konečný

Danica Jurčová, Marián Mitaš V hre Nikolaja Ostrovského Aj múdry schybí hrá po boku Mariána Mitaša.

Radšej hráte čisté duše, alebo skôr ľudí, ktorí skĺzli?

Zaujímavé je vyskúšať si oboje. Som rada, keď pri skúšaní niečoho nového môžem vychádzať aj zo seba, ale zároveň mám rada aj charaktery, ktoré so mnou nemajú veľa spoločné. Je to pri nich síce ťažšie, ale proces je oveľa zaujímavejší. Na tom, či sú to kladné, alebo záporné postavy, až tak nezáleží, dôležité je, či majú čo ponúknuť herecky.  

Máte rada začiatok skúšania hry? Dala by sa preskočiť fáza prvotných čítačiek?

Čítačky sú veľmi potrebné. Pri  čítaní máme možnosť celú hru si vypočuť, pochopiť a získať pohľad na celkovú koncepciu. Režisér nás už vtedy prerušuje, už má pripomienky. Pre mňa sú čítačky dôležité, ale napríklad pri práci s Eniko Eszenyi sme čítačky preskočili a začali sme skúšať jednotlivé situácie. Hrali sme obsahy, nie texty, tak sa stalo, že som sa až nakoniec dozvedela, čo tam vlastne hrám – to je teraz trošku zveličené, ale v skutočnosti to bolo pútavé a objavné. Napríklad, dostala som za úlohu rozosmiať Dianu Mórovú, moju sesterničku, ktorá je nešťastná, lebo ju môj otec, jej strýko, vyhnal zo zámku. Mohla som si dovoliť improvizovať a režisérka sa smiala, čo mi dodávalo odvahu. My herci sme v podstate plachí ľudia a večné deti, režisérsky smiech je pre nás na skúškach jedným z veľkých povzbudení, horšie je to vtedy, keď sa snažíme hrať tragédiu.

Nelákalo by vás stále angažmán?

Nikdy som to nezažila, závisí asi vždy od kolektívu, od ľudí, divadlo je o energii, radosti, chcení a hraní sa, je to asi ťažké docieliť vždy a za každých okolností v stálom angažmán, ale určite sa to nevylučuje.

Váš partner, hudobník Miloslav Láber Whisky je aj letec – leteli ste s ním už? Nebáli ste sa?

Letela, aj keď pre mňa s morskou chorobou to bola skôr nočná mora, ale napokon som si to užila, leteli sme ponad celé Slovensko, ponad Tatry a zistila som, že Slovensko je vlastne veľmi malá krajina, v malom lietadle ju preletíte za chvíľu. Pohľad z hora je krásny, chápem závislosť letcov od lietania.

O vašom partnerovi je známe, že tvorí na kopaniciach v mlyne. Budete tam aj cez sviatky?

Je to oddychové miesto, kde sa dá vzdialiť ruchu mesta, je tam pekná príroda, pokoj. Kde budem cez sviatky, to zatiaľ neviem.  

Máte vraj nového koníčka – priamo koníčkarstvo.

Je to staronový koníček. Keď sme nakrúcali počas VŠMU s Robom Jakabom pre Slovenskú televíziu rozprávku V zajatí lásky, chodievali sme na kone a ja som vtedy zažila nepríjemný zážitok – môj kôň sa na vychádzke splašil a ja som z neho zletela. Tak vznikol môj súčasný blok, bojím sa odvtedy cválať, aj keď moja neter Miška, skúsená koníčkarka, ma to núti prekonávať. Boli sme už pár ráz na vychádzke v Marianke a teším sa zo znovuobjaveného pocitu slobody, keď sa vznášam na konskom chrbte. Radšej ale chodím pomaly. Neter je veľmi dobrá a prísna trénerka, a ja som rada, že s ňou sa dokážem zbavovať strachu. Chodili sme po lesoch pri Marianke, po poli, prvýkrát som klusala vo voľnej prírode. Bola to nádhera! Ale rešpekt pred koňom budem mať asi stále.

Ovláda sa kôň ľahšie ako lietadlo? Cítite s koňom aj porozumenie?

Tak – lietadlo som ešte neovládala, ale mám radšej veci pod kontrolou. Na stroj sa veľmi nemôžete spoliehať, nie je to vo vašich rukách. Prvýkrát som sa iba bála a druhýkrát už som cítila aj ten vzťah medzi koňom a jazdcom. Hoci nie som zástancom drezúry, uvedomila som si, ako ľahko sa dá kôň ovládať. Bolo to pre mňa objavné zistenie. Keď sme klusali v poli, pochopila som naraz, čo znamená fráza "držať pevne v rukách opraty“. A fakt som ich tuho držala. Od strachu!

Aké prianie do nového roka by ste poslali čitateľom?

To je ťažké, viete, každý rok sa to opakuje stále dokola a človek už ani nevie, čo nové by mal popriať sebe aj iným. Okrem lásky a takých tých bežných vecí, čo sa prajú, by som možno naopak, alebo práve preto, priala ľuďom, aby sa nesnažili za každú cenu niečo meniť. Niečo chcieť, niekam sa hnať. Dá sa aj zastaviť na chvíľu a len tak vnímať svet okolo nás v daný moment, práve teraz. Tu a teraz.