Stránka Pražského festivalu spisovateľov, na ktorom bol Konwicki hosťom v roku 2004, pripomína, že jeho tvorba sa dá deliť na spoločensky angažované diela a intímnejšie, vnútorné výpovede. V nich čerpal aj zo svojho detstva a mladosti, ktoré strávil na východe vtedajšieho Poľska. Neskôr z územia, ktoré dnes patrí Litve, musel odísť. „V Poľsku si dejinná situácia priamo vynucovala angažovať sa v údele spoločnosti. V niektorých knihách je práve toto silné a prevládajúce, v iných som si dovolil rozohrať zábavnejšie, komickejšie alebo intímnejšie polohy. Pri plnení povinnosti človeka žijúceho v určitej dobe, som si vždy dával pozor na to, aby som nepodľahol nástrahám politickej ľúbivosti,“ povedal Konwicki v rozhovore pre Mladú frontu dnes pred desiatimi rokmi.
Odklon od socialistického realizmu
Literárnej tvorbe sa Konwicki začal venovať po druhej svetovej vojne a zhruba do roku 1956 bola verná socialistickému realizmu. K tomuto obdobiu sa neskôr staval kriticky. Po politickom odmäku v roku 1956 sa začal od socrealizmu odkláňať. „Začal som písať tak, ako som chcel a ako som považoval za vhodné,“ cituje ho vo svojej diplomovej práci polonistka Michaela Hebelková a dodáva: „Konwicki sa očisťoval od socialistického realizmu a postupne prechádzal do opozície. V šesťdesiatych rokoch začal narastať jeho konflikt s režimom, čo vyústilo v roku 1966 v jeho vylúčenie zo strany aj s ďalšími spisovateľmi.“ Koncom 70. rokov začal publikovať samizdatovo aj v zahraničí.
Práve z tohto obdobia pochádzajú dve jeho najznámejšie literárne diela. Poľský komplex (1977) „presne analyzuje spoločenskú situáciu v období apatie a rozčarovania zo socializmu“. Malá apokalypsa (1979) sa vďaka režisérovi Costa Gavrasovi dočkala aj filmového spracovania. V roku 1993 do jednej z úloh rovnomennej snímky obsadil aj Jiřího Menzla.
Od roku 1958 až do roku 1968 bol Konwicki šéfom literárneho oddelenia poľského filmového štúdia KADR, ktoré bolo v tomto období úzko späté s takzvanou Poľskou filmovou školou. Snažila sa o odmýtizovanie poľskej histórie, zobrazovala následky nacistickej okupácie a okrem tematickej zmeny priniesla do poľskej kinematografie aj remeselnú zručnosť. K prvým filmom školy sa často radia Kanály (1957) Andrzeja Wajdu. Film inšpirovaný skutočnými udalosťami počas Varšavského povstania vznikol podľa poviedky Jerzyho Stefana Stawinskeho, na ktorú Wajdu upozornil práve Konwicki. Podľa Konwického knihy Kronika ľúbostných nehôd nakrútil Wajda neskôr rovnomenný film (1986).
Sekunda navyše znamená príšernú nudu
K výrazným predstaviteľom Poľskej filmovej školy patril aj Jerzy Kawalerowicz. Tomu Konwicki napísal scenár napríklad k snímke Matka Johana od Anjelov (1961) ocenenému v Cannes a spolupracovali aj na Faraónovi (1965) nominovanom na Oscara.
Konwicki sa venoval aj réžii. Debutoval v roku 1958 snímkou Posledný deň leta, ktorá si z festivalu v Benátkach odniesla veľkú cenu poroty. Nakrútil aj niekoľko ďalších snímok. „Medzi spisovateľom a režisérom zase taký veľký rozdiel nevidím. Film má však pre mňa niečo veľmi podstatné, čo ho od literatúry, predovšetkým od prózy, odlišuje. Je to čas. Vo filme jedna sekunda navyše znamená príšernú nudu, je to more času. Mojou najväčšou filmovou skúsenosťou bolo vnímanie času,“ povedal Konwicki v rozhovore pre Mladú frontu dnes.
O tom, ako vníma postavenie literatúry v súčasnosti, zase porozprával na diskusii, z ktorej výňatky odvysielal aj Český rozhlas. „Dnes už nie je zmysluplné vnímať literatúru ako v 19. storočí. Už nemá informatívnu funkciu, nemôže využívať nástroje ako predtým. Dnes čitateľ od literatúry nechce žiadne informácie, ale, naopak, potrebuje podstatný myšlienkový a pocitový impulz.“
