Denník Corriere della Sera uviedol, že Rosi bol niekoľko týždňov pripútaný na lôžko pre zápal priedušiek. Rosi získal množstvo ocenení na filmových festivaloch. Čestný prezident medzinárodnej federácie filmových kritikov FIPRESCI a autor Rosiho monografie Michel Ciment ho pred niekoľkými rokmi spolu s neskôr zosnulým Michelangelom Antonionim označil za najväčších žijúcich talianskych režisérov.
„Jeho 16 filmov, ktoré nakrútil v priebehu viac ako štyroch desaťročí, predstavuje vysoko ucelený súbor prác. Jeho cieľom je zachytiť svet politiky z čo najširšieho uhla, ktorý zahŕňa sociálne a ekonomické súvislosti. Jeho filmografia je históriou jeho krajiny v 20. storočí od prvej svetovej vojny (Na generálov rozkaz), fašizmu (Kristus sa zastavil v Eboli), oslobodenia Talianska (Lucky Luciano), návratu z koncentračných táborov (Prímerie), banditizmu a témy sicílskej autonómie (Salvatore Giuliano), trhu s ropou a vykorisťovania tretieho sveta (Prípad Mattei), zámene súkromného a verejného záujmu v komunálnej politike (Mesto v hrsti), terorizmu a ohrozenia politickej stability (Ctihodné mŕtvoly) až po obchodovanie s drogami (Zabudnúť na Palermo),“ píše v rozsiahlom holde režisérovi, ktorý publikoval denník Guardian, Michel Ciment.
Ciment tiež pripomína, že Rosiho dlžníkmi sú režiséri ako Frances Ford Coppola, Oliver Stone a mnohí ďalší známi režiséri. Medzi nimi aj Martin Scorsese, ktorý Rosiho označil za jedného z najväčších majstrov súčasnej kinematografie.
Francesco Rosi sa narodil 15. novembra 1922 v Neapole. Po štúdiách práv, ktoré však nedokončil, sa začal venovať umeniu. Prvé skúsenosti začal zbierať ako asistent réžie v divadle. Do sveta filmu potom vstúpil v roku 1948 ako asistent režiséra Luchina Viscontiho pri nakrúcaní snímky Zem sa chveje. Tá je považovaná za jedno z kľúčových diel talianskeho filmového neorealizmu.
Ako asistent spolupracoval na ďalších filmoch s Viscontim, ale aj s ďalšími režisérmi. Začal tiež písať scenáre. Jeho režijným debutom sa v roku 1952 stala životopisná snímka Anita Garibaldi, ktorú dokončil za Goffreda Alessandriniho.
Rosi je považovaný za majstra diel venovaných problematike organizovaného zločinu a korupcie. V niektorých z nich sa v hlavných úlohách blysol herec Gian Maria Volonte, ako bol Prípad Mattei, ktorý v roku 1972 získal Zlatú palmu na festivale v Cannes. Medzinárodný ohlas si Rosi vydobyl už v roku 1961 príbehom Salvatore Giuliano, venovanom sicílskemu banditovi. Na festivale v Benátkach mu o dva roky neskôr priniesla Zlatého leva snímka Ruky nad mestom, v ktorej si zahral americký herec Rod Steiger.
K mafiánskej tematike sa Rosi vrátil aj vo svojom predposlednom diele Zabudnúť na Palermo z roku 1990. Režisérsku prácu potom zakončil netradičnou snímkou Prímerie, nakrútenou podľa predlohy knihy Prima Leviho, ktorá zachytáva Leviho cestu z koncentračného tábora v Osvienčime do rodného Turína a jeho emócie, ktoré pritom prežíval.
Za celoživotné dielo dostal Francesco Rosi v roku 2008 na festivale v Berlíne Zlatého medveďa a o štyri roky neskôr aj Zlatého leva na festivale v Benátkach. K jeho dvorným spolupracovníkom patril scenárista Tonino Guerra.
