Návštevnosť jednotlivých filmov premietaných v kine Lumiére potvrdila, že divák sa zaujíma o súčasnú slovenskú filmovú tvorbu a obdobná prehliadka má v našich končinách význam. Preto sa jej rozhodli venovať priestor opäť v máji. Na ozvenách Týždňa slovenského filmu od 8. do 10. mája premietnu najnavštevovanejšie filmy prehliadky.
Kinosály boli počas hlavnej časti Týždňa slovenského filmu plne obsadené v prípade dvoch premietaní Vojtekovho dokumentu Tak ďaleko, tak blízko, ďalším diváckym favoritom bol dokument Hrana – 4 filmy o Marekovi Brezovskom a sálu sa podarilo takmer vypredať aj Nvotovmu Rukojemníkovi. Veľký záujem prejavili diváci aj o celovečerný amatérsky film Socialistický Zombi Mord. Takmer rovnakú návštevnosť mali filmy Comeback a Fair Play. Okrem spomínaných filmov budú v programe Ozvien aj dokumenty Kauza Cervanová a Danube Story.
Hovorme o slovenskom filme
Súčasťou druhej časti podujatia boli okrem iného aj kritické diskusie s cieľom zhodnotiť tvorbu dokumentárnych, hraných a animovaných filmov za uplynulý rok a vytvoriť tak priestor na dialóg tvorcov, divákov a kritikov, ktorý u nás nemá tradíciu. Výsledok priniesol konštatovanie, že diskutovať o domácej filmovej tvorbe je omnoho komplikovanejšie ako by sa mohlo zdať.
Takmer tri hodiny trvajúce prednášky vytvorili dostatočný priestor na dialóg. V prvej časti diskusií referovali filmové teoretičky, v prípade hraného filmu tvorbu hodnotila a sumarizovala Mária Ferenčuchová-Ridzoňová a koreferát pripadol sociológovi Miroslavovi Tížikovi. Kritického hodnotenia hranej tvorby sa ujala teoretička Jana Dudková a koreferátnikom bol filozof a pedagóg Peter Michalovič.
Obe odborníčky rozdelili slovenskú filmovú tvorbu do nimi zvolených kategórií, obdobným spôsobom pracovali i koreferátnici. Určujúcim prvkom triedenia bolo zväčša tematické zameranie či „žáner“ a pri jednotlivých filmoch boli okrajovo spomenuté nadpriemerné tvorivé postupy autorov. Potom sa otvoril priestor na dialóg.
Summa summarum dokumentárneho filmu
Podľa Márie Ferenčuchovej-Ridzoňovej prevládajú v dokumentárnej tvorbe za rok 2014 portrétne dokumenty, ktoré sama pomenovala ako portréty mŕtvych celebrít. Najvýraznejší je podľa nej dokument Hrana – 4 filmy o Marekovi Brezovskom, pretože nepredstavuje len osud hudobníka, ale tvorcom sa podarilo presne vystihnúť obdobie 90. rokov a jeho dramatický vplyv na Brezovského život.
V slovenskej kinematografii možno pozorovať isté ozdravenie televíznej tvorby. Vyzdvihla inovatívny prístup k histórii, ktorý aplikoval režisér Peter Kerekes vo filme Trixi, prvá špiónka, z cyklu Prvá. Kerekes tu pracuje s fikcionalizovaním neoveriteľných javov. Najosobitejšími dokumentmi sú podľa Ferenčuchovej-Ridzoňovej Tak ďaleko, tak blízko Jara Vojteka, u ktorého ocenila prístup k autistickým protagonistom a ich rodičom, a film z väzenského prostredia Comeback. Film režiséra Mira Rema je expresívnejší, príbeh stavia na téze neschopnosti prelomiť cyklus. U autorov prevláda observačná technika, tú prispôsobujú téme a výpovedi.
Objavuje sa aj fenomén dokumentárnej rodinnej (auto)biografie, režiséri riešia vlastné rodinné príbehy či osobné problémy umeleckou reflexiou. Príkladom je režisérka Vladislava Plančíková. Vo filme Felvidék – Horná zem skladá mapu svojich predkov. Tiež Anabela Žigová pátra po temnej minulosti svojho otca vo filme Salto Mortale. Stále prevládajú historizujúce dokumenty, čo je dôsledkom minuloročného výročia SNP či tohtoročného výročia víťazstva nad fašizmom. Debatovať či vypočuť si hodnotenie dokumentárnej tvorby prišlo mnoho tvorcov, študentov dokumentaristiky aj zástupcov médií, no jednotlivé konfrontácie boli zdržanlivé a podobne ako v prípade rozpravy o hranom filme akoby sa tvorcom či teoretikom nechcelo vysvetľovať evidentné.
Filmy si nezaslúžia hviezdičkovanie
Debata o hranom filme načrtla zaujímavý problém, ktorý sa týka reflexie a hodnotenia filmov. Priestor je príliš malý, nejestvuje veľa odborných periodík, ktoré by sa venovali hlbšiemu hodnoteniu a pomohli by tvorcom pozrieť sa na svoje filmy z iného uhla. Filmy by si podľa režisérov zaslúžili odbornú kritiku v denníkoch a na internetových portáloch, ktoré sa podľa nich venujú filmovej recenzistike „bezzubo“.
Omnoho potrebnejšia je však sebakritika, ktorá niektorým režisérom chýba. Režisér Miloslav Luther využil priestor na vysvetlenie toho, čo kritici a diváci na jeho filme Krok do tmy neocenili. Jeho rozhorčenie zabralo príliš mnoho času a úsilia Jane Dudkovej aj Petrovi Michalovičovi, ktorí sa snažili situáciu diplomaticky zachrániť. Viacerí prišli debatovať o slovenskom filme, nie o Lutherovom Kroku do tmy. Otázku kam a ako slovenský film pokročil či, naopak, nedoskákal, sa pre kritiku neschopnosti médií konštruktívne kritizovať žiaľbohu nepodarilo ani načať. Diskusiu pohltili emócie a rozčarovanie nad nepochopením zo strany divákov a recenzentov. Obohacujúcejšie ako hľadanie vinníkov by bolo vyjadriť konštruktívny a zrelý názor.
Na diskusii vznikla i polemika, či je namieste zaradiť do prehliadky profesionálnej tvorby celovečerný amatérsky film Socialistický Zombi Mord a následne sa zniesla kritika na jeho kinodistribúciu.
Obe debaty znamenali krok do neznáma a potvrdilo sa, že prvá skúsenosť býva rozpačitá, no slovenský film potrebuje konfrontáciu s divákom a je predovšetkým v rukách filmárov, nespokojných s anonymnými internetovými konfrontáciami s divákmi, či si vytvoria priestor na úprimnú debatu s nimi i mimo internetu a budú ochotní vypočuť si neodborný názor. Lebo divák je najdôležitejším sudcom, či sa to umelcovi páči, alebo nie.
