Alice Nellis: Každodennou zbraňou je slovo

Prečo ste sa rozhodli nakrútiť film pre deti?

Mám tri deti a ustavične sa zaoberám tým, ako ich vychovávať. Čím viac rozprávok som s nimi videla, tým viac som si všímala, že deti sú iné. Dospelý je pripravený. Už videl toľko vecí, má toľko názorov, nechce sa meniť. Šanca, že ho len o milimeter posuniem, je vždy veľmi malá. Deti sú otvorené a keď sa rozprávka podarí, je veľmi veľká šanca, že dieťa si z nej niečo zoberie, že ho ovplyvní a bude mať naozaj silný zážitok. Rozprávka je tiež silným nástrojom, ako s deťmi komunikovať.

Čím vás oslovila práve rozprávka Traja zhavranelí bratia?

Veľmi sa mi páčilo, že je to rozprávka o sile slova, o hľadaní pravdy. Pravda je niečo, čo sa stáva veľmi relatívnym. Mám pocit, že ak chcem deťom o niečom rozprávať, tak práve o tomto, pretože sa s tým budú stretávať znova a znova. Mám rada, keď zlo v rozprávke nespadne zhora, keď to nie je nadprirodzená bytosť, ale zlo, ktoré si spôsobujeme sami. Neuvedomujeme si, že každodennou zbraňou je slovo a často s ním narábame neopatrne.

Do akej miery ste zostali verná predlohe?

Základný príbeh je taký, aký bol v podobe Dobšinského aj Němcovej. Je natoľko jednoduchý, že sa od neho netreba odkláňať. Vo svojej verzii som sa zaoberala hľadaním dôvodov, prečo postavy konajú tak alebo onak. Snažila som sa vytvárať ďalšie plány, odkrývať minulosť postáv. Práve toto rozšírenie môže baviť staršie deti a dospelých. Odchýlili sme sa tým, že sme sa s pôvodnou rozprávkou začali hrať a hľadať.

Vaša invencia sa prejavila pridaním nových prvkov. Napríklad čarovný hrebeň.

Hľadala som spôsob, ako obrazne, prostredníctvom nástroja, vyjadriť to, že pravda patrí vždy len jednému človeku, že každý vidí veci skrz seba. Kúzelným hrebeňom na čítanie myšlienok môžu hrdinovia jednotlivé pravdy nájsť a vidieť.

Vo filme je výrazný literárny prvok v podobe rozprávača…

Ku každej rozprávke patrí úvod, je to spôsob, ako deti vlákať do deja. Na druhej strane navodí náladu a dá dieťaťu podnety na rozmýšľanie.

Bolo písanie zábavou?

V čase, keď človek píše scenár, je veľmi slobodný. Hrala som sa, až kým nedošlo k realizácii. Potom som si trošku nadávala, prečo tam musím mať 25 mačiek, nemohol tam byť jeden kuvik? (smiech). Ale to už bolo neskoro.

Filmu dominuje Martha Issová. Písali ste jej postavu na telo?

Áno. Jej postava nie je typická princezná z rozprávok, je to divoké, dobrodružné dievča, ktoré na seba vezme veľmi ťažkú úlohu. Zároveň som od nej očakávala ľahkosť, ktorá mala do filmu priniesť humor. Martha je absolútne jedinečná a myslím si, že sa to v tom filme prejavilo. Martha si myslela, že bude výhodou hrať mlčanlivú postavu. Potom zistila, že je omnoho ťažšie zapamätať si, čo má kedy v scéne urobiť, ako naučiť sa texty.

Robili ste pri nakrúcaní mnoho kompromisov?

Filmovačka je vždy kompromis. Ale tie kompromisy sú na mieste v prípade, keď pochopíte, že niečo nie je dobré pre film. Od takých vecí je potom lepšie upustiť. Snažili sme sa nerobiť ústupky, ak sme boli presvedčení, že niečo je dôležité.

V čom sa vaša práca líšila, v porovnaní s inými filmami, na ktorých ste pracovali?

Základná vec pre mňa je, aby som rozprávke uverila. Takže je pre mňa dôležité, aby boli herci prirodzení. Čo sa týka výtvarnej stránky, nemyslím si, že dieťa je menej náročné ako dospelý, práve naopak. Pri rozprávke treba zapojiť fantáziu, vytvoriť nový svet, v tom som nevidela zásadný rozdiel. Skôr to bolo pre mňa špecifické väčšou slobodou vo výtvarnej realizácii a v tom, čo všetko si môžem vymyslieť a vytvoriť. Keď má rozprávka jednoduchý základ, pochopiteľný pre malé deti, tak to, že sa naň nabaľujú zložitejšie roviny, neprekáža. Netreba to robiť priveľmi jednoduché. Aj malé deti sú zvyknuté byť vo svete, kde nerozumejú všetkému, stačí im porozumieť tomu hlavnému. Väčšie deti a rodičia by sa bez ďalších vrstiev nudili. Deti nechodia do kina samy. Aj moje deti sa chcú pozerať na filmy s nami. Mám veľmi rada rozprávky, ktoré majú pre každého niečo, také, na ktoré sa môže pozerať celá rodina.