Za postavu starého Karamazova v inscenácii Bratov Karamazovovcov v pražskom Činohernom klube vám tlieskajú diváci a kritika nešetrí superlatívmi. Je to pre herca najväčšie ocenenie?
Sú to odmeny, ktoré nám dáva naše povolanie. Je to zadosťučinenie aj satisfakcia. Najväčšou odmenou, ktorú mi dal súkromný život, je to, že moja manželka je v Trenčianskych Tepliciach so mnou a syn je profesorom v Oxforde.
Po roku 1989 sa vraciate na Slovensko i do Česka, najčastejšie vás však obsadzujú zahraniční režiséri.
S Jozefom Kronerom som nakrútil film Cudzinci, ktorý všade rezonoval. Nakrútil som filmovú rozprávku Sokoliar Tomáš, ktorá sa predala do desiatok štátov. Ohlas na Tábor padlých žien som videl na vlastné oči v Berlíne. Bol excelentný. S režisérom Filipom Renčom som nakrútil film Vetřelci a lovci: Zrozen bez porodu – na najvýznamnejšom televíznom festivale v Monte Carle získal štyri nominácie. Jedna patrila aj mne za herecký výkon. Filmy, ktoré som po roku 1989 urobil na Slovensku alebo v Česku, rezonovali. Nie je mojou úlohou skúmať, prečo ma častejšie obsadzujú zahraniční režiséri. Asi to tak má byť.
Ako vás objavil Ivan Balaďa, ktorý vám ešte ako študentovi priemyslovky zveril jednu z hlavných úloh vo filme Tri gaštanové kone?
Môjho najlepšieho kamaráta Petra Vodu pozvali na kasting. Z chlapčenského rozmaru povedal, že príde, ale len ak s ním pôjde aj Juraj. Išli sme spolu, napokon si režisér Ivan Balaďa vybral mňa.
Ako vám zostal v spomienkach?
Chceli, aby som niečo zahral, čo bolo pre mňa nepochopiteľné. Nové, nič podobné som dovtedy nepoznal. Aj keď som zažil svet filmu, ktorý má pre mňa dodnes nepredstaviteľné čaro, stretol sa s Mišom Dočolomanským a ďalšími, ani po skončení nakrúcania som si nemyslel, že budem hercom.
Prečo ste si teda zvolili štúdium herectva na VŠMU v Bratislave?
Byť hercom nebol môj sen. Snažil som sa byť novinárom aj všeličím iným, ale keď všetky pokusy nasmerovať svoj život inam skrachovali, začal som sa venovať tomu, čo asi viem robiť najlepšie. Herectvu.
Spomeniete si niekedy na nakrúcanie série Via Mala, kde vás zastihla správa, že v Československu vás odsúdili na tri a pol roka väzenia?
Keď som dostal rozsudok do rúk, ešte sa nakrúcalo, takže som mal kde prespať. Šok z toho, že mi zhabali majetok a keby som prekročil hranice, zavreli by ma, prišiel, až keď sa filmovačka skončila. Zrazu som nemal hotel ani angažmán a nevedel som, čo budem robiť. Herecké povolanie je založené na reči, ale musel som sa cez to všetko prehrýzť.
Bola to tvrdá lekcia?
Tá skúsenosť ma priviedla k väčšej skromnosti. Vážim si jedlo, s mnohými vecami zaobchádzam opatrnejšie a skromnejšie ako iní.
Len zásluhou režiséra Petra Zadeka ste rýchlo nadviazali na hviezdnu kariéru, ktorú ste si vybudovali v Československu?
V prvom rade to bola jeho zásluha. Peter Zadek bol v polovici 80. rokov najväčšia režisérska hviezda v Nemecku. Dostať sa k nemu bolo nemysliteľné, nie to ešte s ním spolupracovať. Nik nerozumel, ako sa to podarilo "nejakému“ chlapcovi zo Slovenska… Dostal ma do "prvej ligy“ a odpadla mi mravčia práca chodiť z kastingu na kasting a presadzovať sa.
Aké bolo hrať Shakespeara či hry iných veľkých dramatikov v nemčine?
Ani sa nepýtajte! Aj to však bolo na exile pozitívne. Keby som nemusel, určite by som to vzdal. Ale ocitol som sa v situácii človeka na mori bez záchranného člna. Človeka po zemetrasení zavaleného troskami, ktorého spod nich po niekoľkých dňoch vyslobodia živého. Bol to pud sebazáchovy – zachrániť sa a prežiť. Dnes by som sa do toho určite nepustil.
V rámci nakrúcania filmových a televíznych projektov ste precestovali svet. Zažili ste aj menej šťastné chvíle?
Dvadsaťsedem epizód série Šťastnú cestu sme nakrúcali v Grónsku, na Jamajke, Novom Zélande, Fidži… V každej krajine sa štáb zdržal tri, štyri týždne. V náročnom a nákladnom projekte som ja, chlapec zo Slovenska, hral titulnú postavu. Keď sa blížili Vianoce, nakrúcalo sa v Namíbii. Na fermane bol oznam: pozývame všetkých na Heimatabend – večer vôňe domova. Čakalo nás bavorské koleno, biele klobásky, kvasinkové pivo, chýbala však kapustnica alebo kapor.
Pripravili vás na úlohu riaditeľa Divadla Aréna skúsenosti z divadiel v Mníchove, Bazileji, Bonne či Hamburgu, v ktorých ste hrávali?
Ak je bratislavská Aréna dobré divadlo, tak zásluhou ľudí, ktorých som v živote stretol. Už dvanásť rokov ide so mnou režisér Martin Čičvák, ktorý dokáže absorbovať všetko pozitívne, čo poviem. Aj ja som sa "učil“ tým, že som vnímal a absorboval myšlienky ľudí, ktorí to vedeli lepšie ako ja, a daroval svoje skúsenosti Aréne a slovenskému divadelnému svetu.
Čo je na úlohe divadelného riaditeľa najťažšie?
Myslím si, že úlohou divadelníkov nie je robiť dobré divadlo, ale DIVADLO – aj za cenu neúspechov. Na začiatku sme spomínali inscenáciu Bratia Karamazovovci, pozvali ju na festivaly do Plzne, Hradca Králove, Ostravy, na Divadelnú Nitru nie. Hoci ju urobil slovenský režisér Čičvák, Grušenku hrá slovenská herečka Natália Puklušová… Rozhodli sa, že slovenským divákom inscenáciu, ktorá má v Prahe mimoriadny úspech, nepredstavia.
