Jan Prušinovský: Pravopis mu nešiel, jeho filmy bodujú

Jan Prušinovský si divákov získal humorom a znalosťou ľudských typov. Herci ich môžu hrať prirodzene a pôsobivo, lebo sú to ľudia, akých poznajú z vlastného života. Svoje postavy vytvárajú spontánne, bez zbytočných štylizácií. "Honza pracuje inštinktívne,“ vyjadril sa o režisérovi Prušinovskom Kryštof Hádek, a to je chytľavé. Tak potom hrajú aj herci. Spontánne.

S Prušinovským sme sa stretli na pláži pri Dunaji pred slovenskou premiérou filmu Kobry a užovky. Režisér s úsmevom hovorí, že točí o tom, čo mu je blízke a čo dobre pozná. "Narodil som sa v Hořoviciach, žijem v Zadnej Třebáni a tam aj tam sa hrá amatérsky futbal. Šport milujem a futbal hrám od detstva. Už nemám toľko času, ale predtým som bol na ihrisku každý víkend. Teraz hrám tak raz za tri týždne.“

Predpokladáme, že po úspechu Okresného přeboru, v ktorom je šport v hlavnej úlohe, si futbalisti režiséra mimoriadne vážia a iste mu už dali aj nejakú športovú cenu. Veď si "vykopal“ víťazstvo. Smeje sa však, že nič také si nevšimol, pri príprave filmu mal však s futbalom zaujímavé zážitky. Porozprával nám napríklad, ako vyberal hercov: "Zisťoval som, ako vedia hrať futbal. Kasting bol na ihrisku!“ Herci vraj budú tvrdiť aj to, že vedia chodiť po hlave, keď chcú získať rolu, ale pravda sa ukázala, lebo futbal sa predstierať nedá.

Vzkriesil Luďka Sobotu

Vo filme hrajú aj herci, ktorí nie sú šikovní futbalisti, a predsa ich Prušinovský obsadil. V hlavných úlohách takto excelujú napríklad Miroslav Krobot alebo Luděk Sobota. Najmä Luděk Sobota bol prekvapením, lebo v Okresnom přebore sa ukázal v celkom inej podobe, ako ho diváci poznajú. "V tom čase bol Sobota zmierený s odchodom do dôchodku, lebo nemal prácu. Ponúkol som mu rolu predsedu klubu, mal som len jedinú podmienku – nesmie koktať a musí sa správať prirodzene, nie ako bol vo filmoch zvyknutý. Luděk bol v takej fáze, že rád prijal výzvu urobiť niečo iné, než čo robil celý život.“ Pre Sobotu bol "přebor“ tiež úspech, a tak po seriáli ešte robil s Prušinovským aj divadlo.

"Keďže je Luděk známy hypochonder, naštudovali sme spolu Moliérovu hru Zdravý nemocný, ktorú hrali štyri roky v Mestskom divadle v Kladne.“ Z futbalovej stránky však bol Sobota "koleno“, vyjadril sa režisér. To vo svete futbalu znamená niečo veľmi nelichotivé. Podobne na tom bol aj Miroslav Krobot, ktorý síce kedysi hádzal oštepom, ale futbal mu bol vzdialený. Aj tak do filmu zapadol – Prušinovský sa totiž zameral najmä na ľudské vzťahy mimo ihriska.

"Komunita športového oddielu mi bola blízka,“ hovorí režisér. "Už od puberty som si zapisoval poviedky s futbalovou tematikou a napokon z toho vznikol 16-dielny seriál. Cesta k jeho realizácii bola však tŕnistá. Odmietali ma, vraj to nie je atraktívna téma. Trvalo, kým mi uverili. Futbal má presné pravidlá, tam sa nedá vymýšľať, príbehy sa teda museli odohrávať okolo štadióna. Išlo mi o hierarchiu a motívy ľudí v oddiele – každý mal k nemu iný prístup. Niekto si chce riešiť svoje ego, niekto sa chce baviť s kamarátmi. Vo futbale je dôležitá povaha.“

Doma herečku nechce

A je tu príležitosť opýtať sa režiséra, aká povaha je on? Čo si na sebe cení? "Nič si necením. Viac riešim svoje chyby, než by som sa chválil. Som napríklad poplašený a netrpezlivý, ale ako režisér nie! Pri práci si všetko poriadne premyslím. Tam si trpezlivosť vyčerpám a potom, v súkromnom živote, som pravý opak. Keby ste sa opýtali mojej ženy, povie, že som nepríjemný, zlostný a výbušný.“ Má režisér za ženu azda herečku? "Preboha, nie! Ešte to tak – priviesť si domov herečku!“ smeje sa Prušinovský, ktorý je otcom dvoch detí. Tvrdí, že pre neho herečky – ako sa to traduje v súvislosti s režisérmi – nie sú nebezpečné.

Jan Prušinovský chcel pôvodne študovať žurnalistiku. "Nemal som ambíciu točiť filmy. Chcel som písať, ale keďže som ľavák, dyslektik a dysgrafik, mal som problém. Prepadol som pre písomný prejav z českého jazyka. Získal som síce plný počet bodov za vedomosti, ale písomný prejav ma vždy hodil pod čiaru. Takže v dvadsiatke som sa s kamarátom prihlásil na scenáristiku. Navzájom sme si čítali poviedky a ja som si povedal, že keď sa tam môže so svojimi poviedkami hlásiť on, urobím to aj ja. Vzali ma. Dysgrafiu mi tam trpeli, hoci moje gramatické chyby ich desili. Mal by som vraj mať editora. Na škole mi však aj tak moje scenáre nikto nechcel točiť, povedal som si teda, že by som si ich mohol točiť sám. Keď som videl, ako sa ostatní na tej škole ,plácajú', skúsil som to aj ja a vyšlo to.“

Kobry a užovky

Najnovší film Kobry a užovky natočil Jan Prušinovský podľa scenára Jaroslava Žváčka. Hovorí o ňom, že to je málovravný, premýšľavý, dvojmetrový "kluk“ z Bludova, ktorého má veľmi rád. Robili už spolu divadelnú hru Obludov v štúdiu Rubín, kde je len malé javisko pre pár hercov. Dej sa odohráva na autobusovej zastávke neďaleko Šumperka, kde mladí ľudia čakajú na autobus, a pritom robia rôzne veci a vedú rôzne reči.

Žváček sa narodil v Šumperku v roku 1989, žil v Bludove – v názve spomínanej hry je skrytý výkrik Ó, Bludov!, študuje na FAMU v Prahe. (Za knižku Lístek na cestu z pekla získal cenu Magnesia litera v kategórii Objav roku.) Scenáristicky sa podieľal aj na seriáli Vinaři a napísal scenár k filmu Kobry a užovky, ktorý zaujal Prušinovského.

Príbeh dvoch bratov, ktorí sú zo sociálne slabšej rodiny, bude zaujímať asi najmä tínedžerov. Chlapci majú len alkoholom a životom zdevastovanú mamu a – ako bonus – starodávne dobrú babičku. Mladší brat s prezývkou Kobra spôsobuje rodine problémy, holduje drogám, vykráda chatky, je vyšinutý aj chorobne nenormálny. Starší prezývaný Užovka sa snaží uchytiť ako podnikateľ, obchodník, prostredie, v ktorom žije, ho však stále ťahá ku dnu. Život mu komplikuje práve aj problémový brat.

Ide vlastne o rodinnú drámu, ktorá súvisí s celkovým spôsobom života, dnes dosť bežným. Chaos, nedostatok síl vydobyť si priestor na sebarealizáciu ľudí ničí. Film stvárňuje takýchto nešťastníkov, klátiacich sa vo vetre, ich neschopnosť usporiadať si život.

Je to trocha veľký nápor bezútešnosti na diváka, ale Prušinovský drsný príbeh bratov, ich rodiny a priateľov naplnil láskou, ktorá predsa len preráža cez ľad cynizmu a dáva nádej. Krásna je napríklad postava babičky, ktorá v nepodarených vnukoch stále vidí dobrých chlapčekov a núka im obedík. Tento motív tvrdošijnej viery v dobro je podstatou filmu. Aj tu herci hrajú prirodzene, spontánne, svojim úlohám rozumejú a preciťujú ich. Napokon sa ukáže, kto je horší – či kobra, či užovka – a je to pôsobivé rozuzlenie.

Režisér Jan Prušinovský síce po filme Kobry a užovky trocha oddychuje, ale to neznamená, že nič nerobí. "Snažím sa o pauzu. V lete som však natáčal krátky seriál s Petrom Čtvrníčkom Autobazar Monte Carlo pre internet. Čtvrtníček v ňom bude predajcom áut. Tento seriál sa bude vysielať namiesto úspešnej Kancelárie Blaník, ktorá má pauzu. So Čtvrtníčkom som už spolupracoval vo filme František je děvkař, ale hral tam len malú rolu. Som teda rád, že mi dali ponuku, aby som s ním urobil seriál. Nie je dlhý, natočili sme ho za 12 dní.“