Boxerský roadmovie hľadí za hranice všednosti

Nákazlivá nádej

Režisér Ivan Ostrochovský a scenárista Marek Leščák sa pri budovaní príbehu o vyslúženom boxerovi Petrovi Balážovi alias Kozovi „odpichli“ od reálnych životných udalostí hlavného protagonistu. Na tých, veľmi voľne, stavajú unikátny dokufiktívny príbeh.

Vyhli sa depresívnej maniere. Koza je síce krutým filmom, no nefetišizuje utrpenie definované chudobou. Je odľahčený nádejou, ktorá chýba mnohým filmom zaoberajúcim sa neriešiteľnými sociálnymi problémami. Film Koza sonduje realitu vlastnou optikou, „prikrášľuje“ ju a obohacuje o vzácny jas. Opíja diváka sladkým smútkom.

Aj napriek existenciálnej téme a nepriaznivým sociálnym pomerom, ktoré obmývajú hrdinov filmu, Koza nie je slovenskou „sociálnou depkou“. Grotesknosťou a strohým humorom presvitajúcim cez čierne slzy všednosti budujú filmári osobitú poetiku.

Autori presnou skratkou pomenúvajú vzťahy a javy, situácie stavajú na kontrastoch. Hrdinovia sú síce spoločenskí vyvrheli, no systém nie je neprekonateľným antagonistom a aj napriek tomu, že sa im pod rukami rozsýpa smola, film svojho diváka nedusí, dovolí mu usmiať sa. Koza je boxerský film, ciele prevyšujú mušiu silu odhodlaných, no unavených hrdinov pripravených prehrať a zostať ležať vo svojej tme potichu, presne tak, ako sú zvyknutí.

Strohá krása

Bezvýchodiskovú ťarchu a bludný kruh väzniaci postavy osviežuje humor a skvelé dialógy. Filmári vzbudzujú emócie bez pátosu. Koza bojuje s veternými mlynmi, je naivne čistý. Ženie ho láska a túžba po šťastí. Stroskotáva na životných paradoxoch a neschopnosti vymaniť sa. Sympatická je snaha Kozu a Zvonka prežiť dnešok a zmeniť zajtrajšok. Účel cesty sa však stráca v tieni reality.

Príbeh je minimalistický a logicky jasný. Filmu dominuje výrazná výtvarnosť, veľké celky v premyslených kompozíciách. Kamera Martina Kollára je statická, situácie doznievajú v dlhých záberoch a vytvára sa tak temporytmus rozprávania. Aj keď v poslednej tretine je príbeh dramaturgicky rozťahaný, vo výsledku pôsobí komplexne. Záver korunuje obrazová metafora: tiene sveta sa nedotknú nehybného smútku.

Neherecká dvojica, bývalý olympijský reprezentant, boxer Peter Baláž a Zvonko Lakčevič, ikonická postavička bratislavských ulíc, na seba strhávajú všetku pozornosť. Režisér ich ustriehol, neherci sú prirodzení, pravdivo zžití so svojimi postavami.

Cesty, na ktoré sa tragédi podareného roadmovie vydávajú, chladia trpkým dychom vyprahnutej prérie. Koza a Zvonko majú jediného nepriateľa – svoje limity. Zvonka máta vlastné nešťastie, zatrpknutý smútok skrýva pod nevľúdne skriveným obočím a striktnou vierou v zlo. Koza je úbohý hlupák, dobrák od kosti. Obaja však prekvapia, príbeh je síce naratívne „uvoľnený“, no scenáristická ruka presne vie, kedy pritlačiť. Koza sa rozhodne zabojovať, postaví sa na zadné. Oba charaktery sú veľmi plastické, ale zaujímavejšie je sledovať odhaľovanie Zvonka. Surový Balkánec utláča submisívneho Kozu, no divák si ho chtiac či nechtiac zamiluje.

Vo filme sa objaví aj niekoľkonásobný majster Slovenska v boxe a olympijský reprezentant Ján Franek, ako Kozov nový „kouč“. Jeho tréning „posediačky“ je parodickým návodom na úspech. Film je groteskný a zároveň ukazuje zvráskavenú tvár zašlej slávy, vzbudzuje trpkú ľútosť a núti sa smiať cez slzy.