Dnes je škála hereckých postáv Vlastiny Svátkovej široká. Zahrala si týranú ženu, kurtizánu, ako manželka známeho českého mafiána prichádza do kín v snímke Gangster Ka.
Ako ste sa volali za slobodna?
Maňáková. Som rada, že som sa toho priezviska zbavila, hoci nemám nič proti mojej rodine. V škole sa mi vysmievali, že som maniačka, a keď sa k tomu pridalo ešte Vlastiveda…
Preto ste teraz radšej Vlastina ako Vlasta?
V Prahe ma tak začala volať mama môjho bývalého priateľa. Páčilo sa mi to, lebo to bolo iné. Len som sa musela naučiť odpovedať na otázku: Máš zvláštne meno, kto ti ho dal? Je pravda, že v kalendári nie je. Je iba moje, originálne.
Foto: MGM
Pomohlo vám po presťahovaní do Prahy, že váš otec pochádza z Moravy?
Pomohlo. Obidve babky, ku ktorým som pravidelne chodila, sú z Moravy a češtinu som počúvala odmalička. U nás doma sa hovorilo česko-slovensky, navyše v Myjave, kde som sa narodila a vyrastala, vládne tvrdé nárečie. Predtým, než som začala hrať v češtine, prihlásila som sa na javiskovú reč na DAMU, absolvovala som tiež hodiny českého jazyka. Pokiaľ sa nerozčúlim, nikto nepozná, že som Slovenka.
Prečo ste namiesto DAMU študovali celkom iný odbor?
Vyštudovala som masmediálnu komunikáciu a pedagogiku. A herectvu ma učil život. Pri nedávnom nakrúcaní filmu Gangster Ka ma pobavil srbský herec Predrag Bjelac, ktorý hral aj v Harry Potterovi. Pochválil ma, že mám perfektnú hereckú taktiku a keď so mnou hrá, má slzy na krajíčku. Poďakovala som sa s tým, že nemám žiadnu hereckú taktiku a hrám tak, akoby som to robila v skutočnosti, ako to cítim. Byť čo najviac pravdivá, to je moja taktika.
Pozorujete okolie, inšpirujete sa ním?
Som presne ten pozorovateľ. Namiesto toho, aby som bola stredobodom pozornosti, radšej sa skryjem niekam do kúta a sledujem ostatných. Najmä extrovertov, to ma baví.
Foto: Bioscop
Do Prahy ste sa presťahovali za prácou alebo za láskou?
V Prahe som už trinásť rokov. Myslela som si, že budem novinárka a cez leto som požiadala redakciu jedného lifestylového časopisu o letnú stáž. Zobrali ma, ale po prázdninách som sa už na Slovensko nevrátila. Pracovala som v redakcii na plný úväzok a popritom som v Bratislave študovala dve školy. Neskôr som písala aj pre časopis Elle.
Ako vnímate novinárov, ktorí s vami robia rozhovory?
Najradšej robím rozhovory cez e-mail. To zase nemajú radi novinári. Povedala som si, že si vytvorím isté hranice, za ktoré médiá aj ostatných ľudí nepustím. Učím sa povedať nie.
To ste predtým nevedeli?
Chcela som sa všetkým zavďačiť, aby si o mne nemysleli niečo zlé. Snažila som sa všetkým vyhovieť.
Bolo pre vaše herectvo plusom, že váš bývalý manžel Dan Svátek je filmový režisér?
Spoznali sme sa v čase, keď som bola novinárkou. Podporoval ma, aby som skúsila herectvo. Posúval ma, veril vo mňa viac ako ja sama v seba.
Nikdy predtým ste neuvažovali o herectve?
Vždy. Tajne som snívala o tom, že budem herečkou. Inklinovala som k tomu – hrala som na klavíri, spievala som, recitovala, chodila som do dramatického krúžku, kde som sa vyžívala v hlavných rolách. Keď však prišlo k otázke, akú školu si vybrať, umelecký smer v našej rodine neprichádzal absolútne do úvahy. Ani som sa o to nepokúsila. Štúdium herectva rodičia nepokladali za adekvátnu školu na úrovni. Mohla som byť doktorka, právnička alebo nanajvýš študovať na Univerzite Komenského pedagogiku. Vyštudovala som teda školu, ktorú som musela. Hoci som od začiatku vedela, že učiť nikdy nebudem.
Zahrali ste si vo filme o heparínovom vrahovi s názvom Hodinu nevíš. Obsadil vás manžel do filmu ako prvý?
Moja prvá rola bola v bondovke Casino Royale pred deviatimi rokmi. Hrala som čašníčku, ktorá prinesie Bondovi, Danielovi Craigovi, otrávený drink. Objavila som sa v zábere len pár sekúnd.
Ako sa dievča z Myjavy dostane do bondovky?
Chodila som na kastingy, ale skôr reklamné. A raz ma zavolali na kasting do filmu. Prišla som, urobila som, čo odo mňa chceli a potom mi volali, že ma berú. Nakrúcalo sa v pražských ateliéroch na Barrandove. Nebolo mi to celkom po chuti. Nevedela som si predstaviť, čo tam budem robiť dva týždne, nepáčila sa mi predstava, že budem vstávať ráno o štvrtej. Vtedy ma zastavil môj manžel a povedal: Neblázni! Veď to je hollywoodska produkcia. Vieš, čo by iní za takú šancu dali?
Foto: Petra Klačková
Nakrúcaniu predchádzali veľké polemiky o tom, či je Daniel Craig vhodným kandidátom na Bonda. Aký je to muž?
Dokázal, že sa na túto rolu hodí, a nakrútil aj ďalšie časti Bonda. Hoci sme nemali čas na dlhé rozhovory, Daniel je veľmi skromný a pokorný. Nepotrebuje vyčnievať. Je priateľský k všetkým, aj k ľuďom zo štábu – pamätá si mená upratovačky či kuchárky. Stretávali sme sa v posilňovni, pozdravili sme sa a zakývali sme si. Je normálny, tak ako ostatní vynikajúci herci. Je však pravda, že nikdy som nedávala známych ľudí na piedestál, dokonca som nemala žiaden idol. Mama mi nalepila do izby plagát Michaela Jacksona, aby som tam aspoň niekoho mala. Mňa to však nezaujímalo. Zapisovala som si rôzne výroky, čítala knihy, vytvárala som rôzne príbehy, maľovala som a spievala. Potrebovala som skôr veriť v samu seba.
Keď ste sa ako dvadsaťročná ocitli v Prahe, izba s Jacksonom vám nechýbala?
Nie, aj keď sa rada vraciam do krásnej prírody na kopaniciach. V Bratislave mám zase veľa známych, sú tu moje spomienky – internát, prvý frajer, behanie so psom. Pracovných ponúk na Slovensku nebolo veľa, a keďže som mala dostatok práce v Prahe, ani mi nenapadlo, že by som sa tu mohla usadiť. Aj keď teraz sa to trošku mení a neviem, čo všetko sa stane.
Obsadzujú českí režiséri stále slovenské herečky?
Slovenské herečky stále dostávajú ponuky. Obsadzované sú sestry Norisové aj Táňa Pauhofová. Slovenky sú vášnivejšie, divokejšie a šarmantnejšie. České herečky sú zase zaujímavé v inom.
Majú vás české herečky rady?
Rozmýšľam, či mám medzi nimi nejakú kamarátku… ale áno. No herečky hrajú, aj keď nemusia. Čo ja viem, či to na mňa nehrajú?
Viete lepšie po slovensky alebo po česky?
Rozprávam spisovne po česky aj po slovensky. Tak ako som trénovala češtinu, teraz v lete, pred nakrúcaním slovenského seriálu Kukučka, som oprášila aj slovenčinu. Chodila som k lektorom na VŠMU. Nechcela som, aby si Slováci hovorili, že „przním“ svoj rodný jazyk. Mne samej by to prekážalo.
Bolo čo naprávať?
Určite. Počas trinástich rokov v Prahe som sa snažila zbaviť prízvuku, aby na mne nikto nespoznal, že som Slovenka. Keďže mám hudobný sluch, každý hysterický smiech alebo pazvuk hneď napodobňujem. To poznačí každého.
Ako sú na tom so slovenčinou vaši synovia?
Rozumejú, a keď sa vrátia od starých rodičov z Myjavy, po slovensky aj rozprávajú. Ja s nimi hovorím po česky, pretože v Prahe chodia do školy a do škôlky. Nechcem, aby boli dopletení ako ja a hovorili nejakým pajazykom – polovicu vety v slovenčine a druhú v češtine.
Modeling po dvoch deťoch ešte robíte?
Nikdy som ho nerobila. Dementujem túto informáciu, ktorú každý s mojím menom spája. Popri vysokej škole som robila čašníčku. Ivana Christová, ktorú som raz obsluhovala, mi ponúkla registráciu v jej agentúre. Ja som, samozrejme, poslušne išla. Vyslali ma do Tokia, kde mi povedali, že som strašne tučná, o mesiac na to ma v Barcelone presviedčali, že som extrémne chudá a že mám určite anorexiu. Povedala som si, že sa na to môžem vykašlať. A vlastne, mám ešte jednu skúsenosť z Nemecka, kde som pre Bravo Girl fotila tie ich usmiate „ksichty“. Keď som s takým hlúpym úsmevom aj zaspávala, povedala som si dosť. Nikomu nebudem robiť šaša. Dokončím vysoké školy a budem novinárka.
A kariéru ste odštartovali recitovaním na pohreboch…
To bola moja úplne prvá brigáda, ešte na gymnáziu. Hľadali talentovaných recitátorov a keďže som chodila aj na Hurbanov pamätník, prihlásila som sa. Bola to tá najlepšia herecká škola, akú som mohla v trinástich rokoch dostať. Hrobári, jednoduchší chlapi, si pri česaní nebožtíka rozprávali vtipy a rozosmievali ma. O chvíľu na tom som musela s vážnou tvárou recitovať báseň o vtáčikoch. Preskakovať z ich humoru do smútku príbuzných, ktorý ma vždy šokoval, bolo náročné a absurdné zároveň. Ťažko sa mi opúšťala táto práca, lebo som sa vždy uliala zo školy a ešte som to mala aj zaplatené.
Poéziu ste nielen recitovali, ale aj písali?
Básne píšem len vtedy, keď som zamilovaná.
A teraz? Píšete básne?
Už dlho som žiadnu nenapísala.
V knihách, ktoré ste vydali, nešetríte seba ani svojich blízkych. Sťažoval sa niekto?
Už nikto. Už sa všetci vysťažovali. Knihami som uzavrela isté kapitoly svojho života. Navzájom sme si všetci, najmä s rodičmi odpustili, poplakali sme si a zblížili sme sa. Vďaka knihám som im povedala to, na čo by som nikdy nenašla z očí do očí odvahu. Nevyrastala som v úplne otvorenom prostredí, isté témy boli tabu, rovnako pochvaly. Aj ja som sa to musela učiť. Na základe vlastných skúseností. Vedela som, že chcem byť iná, že chcem hovoriť svojim deťom, ako ich mám rada. Učím ich, aby sa nehanbili za to, čo cítia. Chválim ich, hladkám a objímam. Dávam im všetko, čo mne chýbalo. V knihách som opísala pocity, ktoré v našej rodine nikto nikdy nepriznal a ktoré zostali boľavé, potlačené v podvedomí. Vyznala som city svojim rodičom a uzavrela svoje trináste komnaty. Už ich neotváram.
Rodičia to prijali?
Tvária sa, že knihy nečítali. Ale potom prídem za otcom, ktorý sedí pri pive s kamarátmi, a počujem ako hovorí: „To je moja dcéra, napísala knihu.“ A žiada ma, aby som sa im do knihy, ktorú im dal, podpísala. Možno sú na mňa trochu aj hrdí…
Nerozčuľuje čitateľov privysoká dávka vašej úprimnosti?
Je to isté životné obdobie. Ako keď sa vydáte po dvojmesačnej známosti. Človek duševne dozrieva, má čoraz viac skúseností, potom padne na hubu, popáli sa, uvedomí si isté veci, poučí sa a zistí, že je dobré súkromie si chrániť. Že treba ochraňovať rodinu aj samého seba. Máte však pravdu. Ľudia sa ma stále pýtajú, prečo som to urobila, či som sa nebála, nehanbila hovoriť o svojom súkromí. Proste to tak bolo a je to za mnou. Idem ďalej a budem zase iná. Poučená. Pokornejšia.
Keby ste mali možnosť vrátiť to, nakrútili by ste ten film inak?
Nie. Neľutujem, že som si vybrala takú cestu. Inak by som poprela všetko, čo som dovtedy robila. Aj boľavé malo svoj význam, inak by som nebola taká, aká som teraz.
Zmenil sa vám veľmi život po rozvode?
Zmenil sa dosť radikálne. Je to jedna veľká improvizácia. Nemôžeme si naplánovať ani víkend, ale mne to vlastne vyhovuje. Problémy potrebujem, aj ťažké situácie, stále musím niečo prekonávať. Keď zabehnem za hodinu osem kilometrov, na druhý deň musím zabehnúť jedenásť. Som sama sebe pánom, ak niečo pokašlem, môžem sa nahnevať len na seba. Chlapci sú takými mojimi „parťákmi“. Vedia, že sme na všetko sami, že si musíme pomáhať. Je v mojich rukách, čo z nich vyrastie, ako ich vychovám… Občas si poplačem, ale už čoraz menej.
Vyhľadali ste pomoc psychológa?
To nie. Len po pôrode som nemohla spávať a necítila som si nohy. Keď som prišla k neurologičke a okrem iného som jej povedala, že sa práve rozvádzam, hneď mala diagnózu a vypisovala mi antidepresíva. Odmietla som a tie štyri škatuľky antidepresív som nikdy neotvorila. Možno v iných prípadoch je táto liečba namieste, ale nemyslím si, že som bola na tom tak zle. Ja som sa rozhodla odísť od muža. Mala som chuť a silu na zmenu, bola som plná novej energie.
Hráte často zlé dievčatá?
Nie som našťastie typovo zaraditeľná. Úlohy, v ktorých hrám, sa striedajú, za čo som vďačná. Som ochotná sa meniť, ostrihať sa, zmeniť si farbu vlasov, imidž. Vyhovuje mi premena na niekoho iného. Raz som bola alkoholička, potom manželka mafiána, v seriáli Kukučka hrám Kláru, manželku úspešného politika. Je stelesnením dobra, anjelsky krehká. Ideálna manželka a hostiteľka, riaditeľka školy, ktorú deti milujú. Lenže bez vlastných detí, ktoré so svojím manželom ešte nemá.
Zahrali ste si aj kurtizánu. Súhlasíte s tvrdením, že nahota je len jedným z kostýmov herca?
Keď ide herečka na kasting k postave kurtizány, musí jej byť jasné, že oblečená po celý čas nakrúcania nebude. Navyše, vedela som, aký zmysel má moja postava v seriáli. Vedala som, že ide o prvorepublikovú štylizáciu, s vkusnými dobovými účesmi a kostýmami. Som herečka a režisérovi nemôžem robiť scény: „Toto je pod moju úroveň a toto neurobím.“ Režisér má víziu a keďže herectvo je moje povolanie, musím ho počúvať. Samozrejme, môžem mu povedať svoj názor, ale on ho nemusí akceptovať. Sama sa rozhodujem, ktorú rolu zoberiem a ktorú nie. Je oveľa lepšie vyzliecť sa v prvorepublikovom seriáli, ako zobrať rolu, za ktorú by som sa musela hanbiť, lebo je trápna.
Takú ste odmietli?
Samozrejme. Aj keď nikdy neviete, ako to celé dopadne. Prvé kritérium, podľa ktorého sa orientujeme, je scenár. Na základe scenára som už zopár filmových rolí odmietla. Odmietla som aj hlavnú rolu v seriáli, lebo sa nakrúcalo krátko po narodení mladšieho syna. Chcela som byť s ním.
V snímke Gangester Ka hráte manželkou mafiána. Čo ste vedeli o prostredí, v ktorom sa odohráva film?
V Česku sa tejto kauze venoval veľký priestor, bolo to vo všetkých novinách. Pred kamerovými skúškami som si prečítala scenár, a keďže film sa inšpiroval skutočným príbehom českého mafiána Radovana Krejčířa, snažila som sa zistiť aj fakty z jeho života. Pomáhal mi pri tom môj kamarát, novinár, ktorý túto kauzu sleduje a chodí aj do Južnej Afriky na súdne pojednávania. Stretávala som sa s ním, pýtala som sa na Krejčířovu manželku, na ich vzťah. Nebola to žiadna zlatokopka, ale milá, priateľská, inteligentná, krásna a reprezentatívna žena. Nie hlupaňa, čo ide len po peniazoch. O to prekvapujúcejšie je, že ju dokázal zmanipulovať a „ukecať“, aby si ho zobrala. Samozrejme, musela v nej od začiatku byť istá naivita, viera v lásku, v dobro partnera. S režisérom Honzom Pachlom som diskutovala o filme aj o postave. Povedala som mu, čo mi v scenári chýba. Chcela som do filmu dostať odkaz pre ženy o domácom násilí. Hlavná postava totiž svoju manželku fyzicky aj psychicky týrala. Chcela som naznačiť, aké ťažké je dostať sa z toho bludného kruhu, zbaliť sa odísť. Aj keby sa jej to podarilo, zabil by ju. Z krásnej múdrej ženy urobil trosku.
Vo filme ste si doslova niektoré chvíle odtrpeli. Prečo ste pri nakrúcaní nebezpečných scén odmietli dublérku?
Nebolo to až tak extrémne nebezpečné. V médiách sa to zveličuje, lebo je to zaujímavé. Nie som žiadna kvetinka, ktorá by potrebovala pri scéne, keď ju vyhadzujú z auta, chrániče. Samozrejme, že som mala po nakrúcaní obrovské modriny! To je len dobre, lebo to navodzuje reálnu atmosféru a zosilňuje pocity. Keďže nemám spomínané herecké taktiky, takéto veci mi pomáhajú. Chcem, aby to bolo uveriteľné.
Rozumiete Sandre a tomu, ako sa žena môže nechať tak zmanipulovať?
Rozumiem jej, pretože sama som si prešla vzťahmi, keď som si naivne myslela, že viem, s kým žijem. Potom som vhupla do reality a zistila som, že je to celkom inak.
Ste tvárou občianskeho združenia Isida Amenty, ktoré bojuje proti domácemu násiliu. Máte s ním nejakú osobnú skúsenosť?
Zakladateľka združenia prešla obrovským peklom. Ja osobne som sa stretla len s psychickým nátlakom, chorobným žiarlením. Ustavične som dokazovala, že som s nikým nebola, že som naozaj na internáte a učím sa. Nebolo to príjemné a ťažko sa z toho odchádzalo, lebo som mala pocit, že je to láska. Vravela som si: Ten človek ma tak miluje, že ma príde skontrolovať na internát…
Aj v seriáli Pojišťovna štěstí ste hrali týranú ženu.
Na kasting som prišla s rukami plnými modrín, lebo ma môj syn Adam dohrýzol, keď ho boleli zuby. Povedali: „Tú chceme!“ A potom nejaké noviny písali, že rolu som získala vďaka modrinám. Lepšie som sa na tento kasting "obliecť” nemohla…
Vlastina Svátková
Narodila sa 9. marca 1982 v Myjave. Vyštudovala masmediálnu komunikáciu na univerzite v Trnave a pedagogiku na UK v Bratislave. Ako redaktorka pôsobila v lifestylových magazínoch, je autorkou čítaného blogu. Jej prvá úloha bola v bondovke Casino Royale. Neskôr prišli na rad snímky Hodinu nevíš, Ženy v pokušení, Fair play a Dítě číslo 44. Slovenská herečka boduje aj v televíznych seriáloch – Pojišťovna štěstí, Přešlapy, Nevinné lži, První republika a v novom slovenskom seriáli Kukučka. Je rozvedená, so synmi Adamom (8) a Krištofom (4) žije v Prahe.
