Recenzia: V Mníchove sa viac nestratíte

Húževnatý filmový štáb nakrúca film, no rad nepriaznivých udalostí mu blokuje cestu. Filmári zápasia s problémami a zo svojich pocitov sa spovedajú vo fiktívnom „dokumente“.

Mystifikáciu si režisér vyskúšal už v hraných dokumentoch Mňága – Happy End či Rok ďábla. Svojským čiernym humorom otvára rany a sústredene sa v nich vŕta. O osude hrdinov rozhodujú skryté, a predsa akceptovateľné náhody, jeho príbeh je nepredvídateľný a divákovi umožňuje odhaľovať množstvo detailov. Motívy vrství a ukazuje tak rôzne tváre pravdy. Na pozadí dramatického umenia – filmu – stavia a narúša tenkú hranicu medzi realitou a fikciou, podobne ako v Karamazovovcoch.

Stratení v Mníchove má rýchle tempo, stále prekrúca udalosti a spochybňuje diváka. Filmový štáb nakrúca film o papagájovi patriacom Edouardovi Daladierovi, ktorý počas prvej a na začiatku druhej svetovej vojny predsedal francúzskej vláde. Aj napriek nezdarom sa filmári nevzdávajú, vynaliezavo sa im darí postupovať až do momentu, keď… Téma, o ktorú sa chceli len povrchne obtrieť, ich dobehne a postupne úplne pohltí. Na pozadí filmovej ilúzie je interpretácia historickej udalosti. Tvrdenia však môžu, ale aj nemusia byť pravdivé.

Zelenka svojim sympatickým postavičkám stále „ujedá“ z taniera a na ich hladovaní sa výborne zabáva. Na „troskách“ barrandovských filmových štúdií vytvoril rafinovanú mučiareň. Prostredie filmárov dokonale pozná a presne vie, kde sú ich slabiny. Vo filme je množstvo motívov a predsa je zrozumiteľný, prepletený dej ide ako hodinky a postupným osvetľovaním smeruje k žiarivému odhaleniu.

V groteskne ladenom príbehu (aj) o tom, ako sa v skutočnosti (ne)točia filmy, sa Zelenka naplno vybúril. Má výborný čuch na nonsens a servíruje ho ironicky štipľavo, presne tak, ako to má tuzemský divák rád. Nezostal len pri vtipkovaní, pustil sa do kontroverznej témy a nešetrí ani „českú náturu“. Jeho humor je síce jednoduchý, no v zásade pobaví.

Nosnou stenou je síce politická téma, vyvracanie historických mýtov vyplývajúcich z „mníchovských udalostí“, no predsa je film svieži a aj napriek množstvu faktov nenudí. Zelenka si zachováva groteskný nadhľad a jeho kuriózny mikrosvet pripomína miestami cirkusovú manéž. Hyperbolizácia štylizovaného príbehu je jeho spôsobom komunikácie a režisér tento jazyk dokonale ovláda. Jeho výsmech však narazí na kameň, v závere zmení farbu a „vylieči“ hrdinov z nevedomosti.

Sklamanie štábu zo „zrady“ francúzskeho koproducenta je akousi alegóriou na rany minulé a pre filmárov je posledným klincom do rakvy. Zamotaní v odhaľovaní národnej histórie postupne prichádzajú veci na koreň, Zelenka prichystal pozorným divákom kultivovanú katarziu. Autorova interpretácia dejín akcentuje dielo historika Jana Tesařa Mníchovský komplex a s istou dávkou zveličenia načrtáva teórie, ktoré nie sú márne a stoja za pozornosť.

„Nejde tu o historické zlyhanie, to nehodnotím. Ide skôr o zlyhanie kritickej reflexie tejto udalosti a o to sa vo filme pokúšam,“ povedal režisér v rozhovore pre Českú televíziu. Československé dejiny podľa neho vykazujú silné znaky teatrálnosti a fikcie. Na začiatku ponúkne divákovi „film“, ktorý vzápätí rozlepí na vrstvy a odhalí klamstvá, ktoré sme mu bez zaváhania uverili. Šikovne tak odhaľuje vznik mýtov a reflektuje fikcionalizovanie. Vrstevnatá komédia Stratení v Mníchove divákom rozhodne neponúka iba zábavu.