Jana Nagyová: Arabelu som brala na ľahkú váhu

, 25.12.2015 09:00
Jana Nagyova, arabela
Bola som šťastná, že mám odstup od hereckého sveta, ktorý nie je taký slastný, ako si niekto predstavuje," hovorí o živote po odchode do Nemecka Jana Nagyová-Pulm. Autor: ,

Slušne rozbehnutú hereckú kariéru hodila pred rokmi za hlavu a namiesto nej si vybrala rodinný život v Nemecku. Hoci vo filme a v televízii stvárnila desiatky postáv, zatienila ich jediná - princezná Arabela.

Jej predstaviteľka Jana Nagyová-Pulm žije aj dnes v Nemecku, pravidelne sa však vracia na Slovensko a slovenčinu má takú, akoby nikdy odtiaľto neodišla. A slovenskú ľudovú kultúru propaguje aj v zahraničí – v Nemecku niekoľko rokov predávala tunajšie ručne zdobené medovníky, ktoré posielala aj do Ameriky či Rakúska.

Povzdychli ste si niekedy ako v piesni Darinky Rolincovej, keby som bola princezná Arabela?
Nemusím vzdychať, keby som bola princezná Arabela, veď ja som Arabela!

Tušili ste vtedy aspoň trochu, aký fenomén sa začína rodiť?
Netušila. Bola som príliš mladá a keď som si prečítala scenár, boli to pre mňa také „hlúposti“ – ten sa na niečo premení, princezná otočí prsteňom, niekto uletí, priletí, zmizne… – brala som to dosť na ľahkú váhu. Vravela som si, že bude zábava, niečo také som ešte nerobila a spoznám vynikajúcich hercov. Tiež bolo výborné, že kostýmy robil Teodor Pištěk, s ktorým som sa spoznala už na nakrúcaní Smrti stopárok. Rok som pendlovala medzi Prahou a Bratislavou, lebo som mala angažmán v divadle a musela som odohrať svoje predstavenia. Bolo to dosť náročné – lietadlo, domov, autobus, vlak a tak ďalej.

V Česku ste uspeli ešte pred Arabelou vďaka spomínanej dráme Smrť stopárok, v ktorej účinkujete zhodou okolností spolu s Dagmar Patrasovou. Pomohlo účinkovanie v tomto filme tomu, že vás Vorlíček obsadil?
Myslím si, že nie, hoci ma už poznal a film aj videl. S pánom Macourkom písali Arabelu pre Libušu Šafránkovú, ktorá však kvôli osobným alebo pracovným okolnostiam nemohla rolu prijať, a tak urobili konkurz. O postavu Arabely sa na Barrandove uchádzalo niekoľko slovenských herečiek. Nevedela som, do čoho idem: mala som 19 rokov a čakala som, že to bude zábava. Po konkurze sa mi poďakovali a išla som domov. Nikto sa neozýval, tak som si povedala, že z toho nič nebude a zabudla som na to. Potom mi však opäť zavolali, aby som prišla ešte raz. Režisér Vorlíček si zrejme nebol istý a v hre boli asi aj iné herečky. Po druhej ceste do Prahy som už Arabelu dostala.

Úlohy princezien sú vďačné, ale ak sú úspešné, môžu vás prenasledovať celý život, čo sa vám aj stalo. Keby ste vedeli, akú popularitu vám Arabela prinesie, išli by ste do toho znovu?
Chcela som do toho ísť aj po desiatich rokoch, keď sa nakrúcalo pokračovanie, ale nevyšlo to. Žila som už v Nemecku a mala som svoju agentku. Nie kvôli Arabele, ale preto, že som chcela byť niekde registrovaná, ako to býva zvykom – v agentúre máte svoju kartotéku, fotky. Táto agentka za mňa rokovala s produkciou seriálu a ja som ešte predtým, ako ona rokovala, bola už v Prahe, v kostymérni, kostýmy sa vlastne už začali šiť, ale bohužiaľ to zlyhalo. Nie na režisérovi, ale na produkcii, ktorá povedala, že tie peniaze nedá. Podľa mňa to bola nepatrná suma. Keď si človek zoberie, koľko berú herečky, hlásateľky… Niekto príde, urobí jedno vystúpenie a vypýta si 20-tisíc eur. Vtedy som chcela tisíc mariek za filmovací deň, to je 500 eur. Na seriál, ktorý sa predá do celého sveta, to podľa mňa naozaj nebolo veľa.

Ľutujete?
Summa summarum, vždy je dobré byť v správny čas na správnom mieste. A že pri tomto projekte som nebola, bolo nakoniec dobré, pretože si myslím, že nových 13 dielov neuspelo takým spôsobom, ako uspelo prvých trinásť častí. To mi hovorí každý a každý si tiež stále spája Arabelu so mnou, nie s Mirkou Šafránkovou.

Pred časom sa objavili informácie, že Nemci by chceli nakrútiť novú Arabelu, presne podľa tej starej, ale s nemeckým obsadením. Ako to vnímate?
Nikto ma so žiadnou ponukou neoslovil. Ak by aj, tak by som mohla hrať už iba Arabelinu mamu alebo nejakú čarodejnicu. Nemám však celkom rada, keď sa zoberie nejaký úspešný projekt a po dvadsiatich alebo tridsiatich rokoch sa z neho spraví remake. To je najjednoduchšie – odkúpite práva, obsadíte nových hercov… Je to pohodlné.

Ako ste vnímali odchod z Komárna po roku 1968, keď na územie Československa vtrhli sovietski vojaci?
Práve teraz, keď som išla s dcérou a vnučkou z Rakúska na Slovensko a prechádzali sme cez komárňanský most, som im o tom rozprávala. Ako sa cez ten most valili ruské tanky. Brnel celý most, brnelo celé Komárno, mala som deväť rokov a bolo to na moje meniny. Veľmi som tomu nerozumela, ale ako deti sme mali strach, že bude vojna. Môj otec bol vojak z povolania a komárňanské kasárne boli v podstate okupované ruskými vojakmi a dôstojníkmi a naši vojaci im museli uvoľniť miesto. Preto otca preložili a vďaka tomu sme sa celá rodina presťahovali. Tak som prišla do Bratislavy.

Štedrý večer u Jany Nagyovej bude kdekoľvek na...
Štedrý večer u Jany Nagyovej bude kdekoľvek na svete vždy slovenský! Autor: Pravda, Ivan Majerský

V hlavnom meste ste zrazu mali aj viac možností na to, aby ste sa realizovali ako herečka.
O herectve som ešte vtedy neuvažovala. Ako malá som veľmi chcela byť krasokorčuliarka. Do krasokorčuľovania som bola zamilovaná a keď bol nejaký maškarný ples alebo niečo podobné, tak mi mama dala ušiť šatôčky a vždy som išla za krasokorčuliarku. V Komárne som možnosť venovať sa krasokorčuľovaniu nemala. Boli tam akurát močiare, ktoré keď zamrzli – vtedy ešte mrzlo – tak sa na nich dalo korčuľovať. Po príchode do Bratislavy som si myslela, že budem mať šancu s krasokorčuľovaním naozaj začať. Keď som však prišla na zimný štadión a videla tie dievčatká, ktoré mali štyri – päť rokov, tak som sa tejto svojej veľkej lásky vzdala, pretože som pochopila, že som už na to stará. S herectvom som začala až neskôr s tým, že som sa prihlásila do detského dramatického krúžku, a tým sa začala celá moja herecká kariéra.

Keď ste mali asi 17 rokov, objavili ste sa v populárnom Svákovi Raganovi po boku Jozefa Kronera ako jeho dcéra. Ako si spomínate na pána Kronera?
Mnohí mladí herci nám dnes určite závidia, že sme ešte s týmito veľkými osobnosťami mohli nielen spolu hrať, ale aj sa osobne spoznať a načerpať ich krásnu energiu. Boli to nielen veľkí herci, ale aj dobrí ľudia. Žili nielen pre svoje herectvo, ale žili aj s mladými hercami a dávali nám rady. Na začiatku som mala trému čo i len vojsť do šatne, v ktorej sedel pán Kroner. A on mi povedal: Neboj sa, poď sem… Zobral si ma na kolená, povedal, že on je Jožo a nech sa nebojím, že som pekné dievča, mladé, žartoval so mnou… Boli to veľmi krásne medziľudské vzťahy a na to nikdy nezabudnem.

Okrem slovenských legiend ste mali možnosť spoznať aj české – Sováka, Menšíka, Zázvorkovú, Brodského, Brejchovú…
Hrala som s tou naj naj najväčšou hereckou generáciou. Bola to elita a považujem to za obrovské šťastie, že som sa mohla s nimi osobne poznať. Nehovoriac o tej role, ktorá mi poznačila celý život.

Dokonca až tak, že zatienila viaceré vaše ďalšie televízne či filmové úlohy. Spomeňme Cecíliu v Nebezpečných známostiach či Anneliu v Triptychu o láske v réžii Miloslava Luthera, princeznú v Polepetkovi… Nezamrzí vás niekedy, že to Arabela všetko prekryla?
Na internete som čítala článok jedného kritika. Vyjadril sa o mne v tom zmysle, že som bola nevýznamná herečka a v podstate okrem Arabely som nič nehrala a pre slovenský film alebo divadelnú kultúru som neznamenala nič zvláštne. Bola som dosť prekvapená, pretože keď sa človek pozrie, v čom všetkom som hrala, tak to bolo vyše tridsať filmov a inscenácií, desať rokov som bola členkou Poetického súboru Novej scény. Na takú krátku hereckú kariéru je to podľa mňa dosť. Skončila som, keď som mala 27 rokov a odišla som do Nemecka. Možno som sa mu nepáčila ako herečka. Dnes, keď sa pozriem na svoje filmy, ktoré som robila pred tridsiatimi rokmi, tak sa tiež pousmejem. Zostarla som, mám iné životné skúsenosti, na svet sa dívam inak, ako som sa dívala pred tridsiatimi rokmi, dnes by som tú rolu hrala inak, ale tak to je podľa mňa u každého herca.

Veľmi sľubne rozbehnutú kariéru ste hodili za hlavu pomerne mladá. Nechýbala vám?
V Nemecku som sa nikdy neskúsila v tejto brandži uchytiť. Keď som tam prišla, nikto ma nepoznal. Nikomu som nehovorila, kto som, hoci Arabela sa robila pre západonemeckú televíziu WDR.

Čomu ste sa venovali?
Bola som doma a chcela som byť doma – s dcérou a so synom. Bola som šťastná, že mám odstup od hereckého sveta, ktorý nie je taký slastný, ako si niekto predstavuje. Nikto ma neprenasledoval, mala som pokoj, keď som niekam prišla, nikto sa za mnou neobzeral, nikto nepočúval, čo som povedala. Robila som iba jedno cédečko – hru, ktorá sa odohráva v Česku. Hrám tam v nemčine, ale upírku s českým pôvodom. V Nemecku žijem 29 rokov, ale tak pekne ako hovorím po slovensky, po nemecky nehovorím. Mám slovanský prízvuk a je to poznať. Nehanbím sa za to, svoj pôvod nezapriem.

Keď ste si vyberali školu, išli ste na konzervatórium študovať operný spev a hru na klavíri. Prečo nie herectvo?
Na konzervatóriu v Bratislave nebol otvorený odbor herectva. Vtedy bolo herectvo len v Brne, kde študoval Maroš Kramár. Pôvodne som chcela ísť s ním, od trinástich rokov sme spolu hrávali. Marošovi rodičia boli obaja herci a veľmi ho v tom podporovali. Môj otec ako vojak z povolania nebol nadšený, aby mu dcéra v štrnástich alebo pätnástich rokoch odišla do Brna, takže viac-menej rodičia mi zabránili, aby som odišla. A keďže som chodila na ľudovú školu umenia aj na klavír, aj na spev, tak mi napadlo, že môžem študovať spev. Aj speváčka sa musí vedieť pohybovať na javisku a mať určitý herecký prejav.

O speváckej kariére ste nerozmýšľali?
Keď som študovala, tak som si možno trošku priala dostať sa do muzikálového sveta, ale v tých rokoch ešte muzikálový svet u nás nebol. Bola iba opereta a opera. Nakoniec som sa dostala do činohry a z nej ma už nikto neodlákal k spevu.

V Nemecku sa už niekoľko rokov venujete predaju zdobených slovenských medovníkov…
Skôr, než sa začneme rozprávať na túto tému, musím vám povedať smutnú správu – tento rok som medovníkmi skončila. Robila som to päť rokov a túto prácu som milovala, pretože milujem slovenskú ľudovú kultúru a všetko, čo je vyrobené ručne a s láskou. S ťažkým srdcom som minulý týždeň poslala všetkým dievčatám a pánom e-mail, každému zvlášť, že z rodinných dôvodov končím. Niekto si možno myslí, že som na tom zarábala veľké peniaze, keď videl, že medovník stojí povedzme dve eurá a ja ho predávam za štyri. Lenže medovník treba doviezť zo Slovenska do Nemecka, kupovala som na ne krásne mašličky, musíte platiť DPH, musela som zaplatiť všetko od stránky cez telefón, prenajatú miestnosť, nehovoriac o veľmi drahých nájmoch na vianočných trhoch. Chodila som predávať na exkluzívne miesta na zámky, hrady, všade tam, kde sa na vianočných trhoch musí platiť vstupné. Skúsila som ísť aj tam, kde sa neplatí, tam však chodilo veľa ľudí, ktorí nemali k ručnej práci vzťah, aj opití, vyzeralo to tam úplne inak a často ma išlo rozhodiť, preto som stavila radšej na tieto zámky, kam chodili ľudia, ktorí o to naozaj mali záujem.

Ako ste sa k medovníkom dostali?
Keď ma pred pár rokmi navštívila v Nemecku mama, tak si doniesla pár slovenských časopisov, v ktorých bolo pred Vianocami viacero článkov o medovnikároch, medovníkoch a ich zdobení. Bola to láska na prvý pohľad, a tak som mame povedala ešte na Vianoce: Vieš čo? Budem predávať medovníky! Mama mi vravela, že som sa zbláznila, že to v Nemecku nebude nikto kupovať. Povedala som: Nestaraj sa. Keď nebudú kupovať, aspoň urobím slovenskej kultúre alebo slovenským medovnikárom vo svete reklamu. Keďže som tvrdohlavá – som kozorožec – behom piatich mesiacov už bola firma na sveta. Nazvala som ju Medovníkové čaro a spojila s Arabeliným čarovným prsteňom.

Skúšali ste nejaké medovníky aj sama ozdobiť?
Skúšala som to, ale poviem pravdu, je to veľmi namáhavé a keby som s tým začala, nestíhala by som robiť celý marketing okolo. Musela som sa starať o ponuky, ktoré som posielala firmám, chodiť na rokovania a mnohé ďalšie veci. Vymýšľať ako by mali vyzerať nové kolekcie medovníkov, čo nové priniesť. Vo firme som bola sama, pomoc som mala iba na trhoch.

Pamätáte sa na prvé medovníky, ktoré ste napiekli?
Pamätám. Boli také tvrdé, že sa nedali jesť. Leteli do koša. Neviem, aký som mala recept. Bolo to ešte predtým, než som ich začala predávať. Potom som dostala od mnohých medovnikárok ich recepty – a to bolo „iné kafe“, boli geniálne. Môj muž však nie je na medovníky, nechutia mu, ani mojej malej dcére.

Čo zvyknete piecť na Vianoce?
Máme veľmi radi vanilkové rožteky, potom linecké koláče, buď s malinovým, alebo marhuľovým džemom. Tie som piekla aj teraz pred odchodom na Slovensko. Potom pečieme aj také točené koláče, akoby esíčka buď s čokoládou, alebo bez nej, robíme kokosové guľky… Inak nepečiem veľa. Sme doma traja a kto to bude jesť?

Aké tradície dodržiavate počas Vianoc? Prevzali ste aj niečo z nemeckých zvykov?
Ani nie. Dodržiavam slovenské tradície. Odkedy som odišla do Nemecka, máme slovenské Vianoce. Máme veľmi dobrú kapustnicu, kyselkavú, s kyslou smotanou, údeným mäsom, hríbmi. Priznám sa, že hoci máme rybu, nerobím kapra, pretože má veľa kostí a kým sa človek naje, tak ho aj prejde chuť. S kosťou z kapra som sa už veru drhla. K rybe máme zemiakový šalát a máme aj opekance s makom a medom. Tento rok budeme sláviť Vianoce u mojej dcéry a vnučky vo Viedni. Druhá malá dcéra s manželom priletia za nami a zo Slovenska veziem moju mamu, aj preto som tu, takže za jedným stolom sa stretnú štyri generácie. Pod obrusom nebudú chýbať toliare, aby bolo na budúci rok dosť peňazí. Na polnočnú už nechodíme, rodina sa rozrastá a pre deti je to neskoro, tak chodievame poobede, lebo všetko máme pripravené deň dopredu. Doobeda chcem ísť s najmladšou dcérou na koníky, lebo je veľká koníčkarka, takže sa pôjdeme pozrieť na lipicany do viedenskej Španielskej jazdeckej školy. Štedrý večer u Jany Nagyovej bude kdekoľvek na svete vždy slovenský!

S medovníkmi ste skončili, máte predstavu, čomu by ste sa chceli ďalej venovať?
Nápadov by bolo veľa. Veľmi sa zaoberám témou utečencov, ktorá nerezonuje iba v Nemecku. Potrebujú pomoc, prichádza ich stále viac a viac, nemajú kde bývať, nemajú čo jesť, mnohé deti sú bez rodičov a v tomto smere by som sa chcela angažovať. Moje poslanie je pomáhať ľuďom, rozdávať radosť, robiť ich šťastnými. Aj títo ľudia si zaslúžia trošku pozornosti, lásky, mierumilovného prístupu a treba ich naučiť integrovať sa do spoločnosti a do našej krajiny, kde prišli a kde chcú žiť.

Jana Nagyová-Pulm

  • Narodila sa 9. januára 1959 v Komárne
  • Herectvu sa začala venovať už ako tínedžerka a od začiatku 70. rokov začala tiež účinkovať vo filme aj v televízii
  • Na bratislavskom konzervatóriu vyštudovala operný spev a hru na klavíri
  • Desať rokov bola členkou Poetického súboru Novej scény v Bratislave
  • Z filmografie: Sváko Ragan (1976), Vianočné oblátky (1977), Smrť stopárok (1979), Arabela (1980), Triptych o láske (1980), Nebezpečné známosti (1980), Bičianka z doliny (1981), Zlatá panna a prekliaty brat (1982), Tajomný ostrov (1984), Polepetko (1986), Pozemský nepokoj (1993)

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

#rodina #Nemecko #Jana Nagyová #Arabela
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku
Ponuky zo Zľavy.Pravda.sk