Petra Vajdová: Na Vianoce môžem byť len v teplákoch

Hrala pred zrkadlom a cvičila hlasivky. Dnes je Petra Vajdová členkou SND. Hrá vzdorovitú Janu Eyrovú, živelnú Zunu aj feministickú spisovateľku Hanu.

Aké ťažké je v dnešnej dobe nasýtiť obecenstvo dobrým predstavením, dobrým zážitkom v divadle?
O tom herci rozmýšľajú každý deň, a ja nie som výnimka. Pýtam sa, čo donúti ľudí po náročnom dni ísť večer do divadla. V Národnom hráme mnoho žánrov a najviac divákov priťahuje humor, hoci dnes sa robí komediálnych predstavení veľmi málo. Náročnejšieho diváka však komédie neuspokoja. Práve tento divák vydrží pozerať sa na predstavenie dlhé aj štyri hodiny. Aj to je však veľmi individuálne. Niekto mi povie po takom predstavení: Toto už nikdy nerob, iný ho chváli: To je pravé divadlo!

V poslednom čase na scéne SND skutočne nie je núdza o dlhé predstavenia. Bratov Karamazovovcov vytláča rovnako dlhá Arkádia. Ak divákova pozornosť čo len na chvíľu poľaví, stratí sa v lavíne dialógov a informácií. Je to tá správna cesta?
Arkádia sa podľa zmluvy s jej autorom Tomom Stoppardom nemohla krátiť. Nemali sme inú možnosť. Aj pre nás hercov je toto predstavenie, plné vážnych tém, náročné ťahať štvrtú hodinu v rovnakom tempe. Keďže diváci sú unavení a po prvej časti odchádzajú, myslím, že to nie je cesta k nim. Na druhej strane, moji bratia – právnik a tenista, ktorí s divadlom nemajú nič spoločné, boli na Arkádii už dvakrát. Nesmierne ich zaujalo množstvo tém, a druhýkrát sa chceli sústrediť na to, čo predtým nezachytili a čomu neporozumeli. Okrem toho čítali aj bulletin, kde sa o hre a všetkom, čo s ňou súvisí, pomerne podrobne píše.

Znamená to, že ak chce divák pochopiť prestavenie, musí mať informácie naštudované vopred. Majú na to ľudia v dnešnej uponáhľanej dobe čas?
Samozrejme, ideálna dĺžka predstavenia sú dve hodiny. Sama si neviem predstaviť, či by som vydržala v hľadisku tak dlho. Diváci, ktorí vydržia, sú však veľmi spokojní.

V Arkádii hráte úspešnú, emancipovanú spisovateľku, ktorá pátra po faktoch z minulosti. Bolo náročné zapamätať si text plný odborných výrazov?
S postavou som sa veľmi trápila. Hana sa uzatvorila pred svetom, ponorila sa do štúdia histórie, botaniky a do poézie. Keďže neprejavuje emócie, je ťažké udržať polohu tejto feministky s nemennými názormi. Všetci sme sa učili náročné texty každú voľnú minútu. A nielen učili, museli sme statiam z botaniky, architektúry či fyziky a matematiky aj porozumieť. Zo začiatku sme sa texty učili každý sám doma a keď sme mali hrať s partnerom, nevedeli sme nadviazať, nevedeli sme pokračovať. Museli sme začať počúvať aj náročné party hereckých kolegov.

Keďže ste chceli študovať divadelnú vedu, angličtinu, dokonca andragogiku, s učením asi problémy nemáte?
Študovať len herectvo sa mi zdalo veľmi málo. Hanbila som sa, že na konzervatóriu nemáme predmety, ktoré sú na gymnáziách. Na evanjelickom lýceu sme mali aj matematiku v angličtine, a mne to veľmi chýbalo. Mala som pocit, že by som mala vo vzdelávaní pokračovať, namáhať si hlavu, dopĺňať informácie. V prvom ročníku VŠMU som mala nastúpiť aj na divadelnú vedu, kde ma takisto prijali. Herectvo je však časovo náročné, preto som to musela vzdať. O rok neskôr ma opäť premkol rovnaký pocit. Prihlásila som sa na anglický jazyk a literatúru. Tešilo ma, že som bola schopná sadnúť si a učiť sa na prijímačky. Po prvom semestri som to však musela vzdať. V treťom ročníku ma to opäť pochytilo a prihlásila som sa na andragogiku. Prijali ma, no vydržalo to len jeden semester. Pohltilo ma divadlo, v ktorom som bola dvanásť hodín denne.

Jeden jej váš strýko je slávny herec, druhý vyhľadávaný a úspešný tenisový tréner Novaka Djokoviča. Ako veľmi vám pomohlo alebo uškodilo známe meno?
Na tom, že som Vajdová, sa nedá nič závidieť. Nikdy mi to nepomohlo, o to viac boli ľudia nedôverčiví a preverovali si, či mám na herectvo. V čase puberty som s tým mala veľký problém. Ako sedemnásťročná konzervatoristka som sa nevedela brániť, že s Jozefom Vajdom nemám okrem mena nič spoločné, že mi on ani jeho meno nijako nemôžu pomôcť. Každý si povedal: Jasné, Vajdová. Vezmú ju do školy, bude v divadle. Alebo ešte horšie – ktokoľvek nemal rád môjho strýka, svoju zlosť si vybíjal na mne.

Keď vás pozvali do seriálu Ordinácia v ružovej záhrade, aby ste hrali dcéru Jozefa Vajdu, vy sama ste si vyžiadali kasting. Báli ste sa, že vás budú podozrievať z protekcie?
V tom čase som ešte študovala herectvo. Keďže sa so strýkom podobáme, voľba padla na mňa. Ja som sa však tak veľmi hanbila, že ma chcú obsadiť len na základe podoby! Požiadala som režiséra, aby si ma vyskúšal a zvážil, či na to mám. Aj preto, že dovtedy som nikdy pred kamerou nestála.

S Jozefom Vajdom ste si spolu aj zahrali – v Neveste hôľ, v inscenácii Veľa kriku pre nič aj v predstavení Bratia Jurgovci. Ako dlho vám trvalo, kým ste sa oslobodili od toho, že ste príbuzní a stali ste sa len hereckými partnermi?
Zvláštne to bolo len počas skúšania prvej hry. Bolo nezvyčajné vravieť strýkovi: Ľúbim ťa. Je profík a veľmi mi pomohol.

Majú Vajdovci nejakú typickú črtu, ktorú ste okrem podoby zdedili?
Odmalička počúvam, že Vajdovci sa nevzdávajú a tvrdo bojujú. Polená, ktoré im život kladie pod nohy, ich povzbudzujú k tomu, aby išli ďalej.

Preverili ste si tieto vlastnosti aj sama na sebe?
Áno, čím je viac neúspechov a sklamaní, tým mám viac sily zabojovať. Stáva sa to pri každej postave, ktorú skúšam, aj v živote – pri vzťahoch a kamarátstvach, ktoré nevyšli. Previerkou týchto vlastností bolo aj konzervatórium.

Na konzervatóriu ste nemali problém len s menom, ale aj s hlasom…
Pedagógovia ma vnímali najmä cez priezvisko Vajdová. Stále mi hovorili, ako na herectvo nemám predpoklady. To boli tie polená… Vyčítali mi, že nemám hlas. Skutočne som mala jemnučký hlások. Veď som bola len vystrašené dieťa, ktoré v trinástich prišlo na konzervatórium medzi sedemnásťročných spolužiakov, ktorým nechýbalo sebavedomie. Keď mi učitelia povedali, že neviem hrať, nechala som spoločenské tance, ktorým som sa dovtedy intenzívne venovala, zatvorila som sa v izbe a hrala som si sama pred zrkadlom. Čítala som literatúru o hereckých metódach, študovala som Stanislavského. Snažila som sa objaviť kľúč k herectvu.

Ako ste popracovali na svojom, už zvučnom, hlase?
Čo sa týka môjho slabého hlasu, stačilo mi povedať, ako ho mám posadiť, aké cvičenia mám robiť. To sa však nestalo. Najskôr som sa zrútila, potom som sa vyplakala a nakoniec som sa zaťala. Opäť som sa zatvorila do izby, hodiny som sa nahrávala a trénovala som výslovnosť. Chodila som k foniatričke aj k logopedičke. Študovala som anatómiu hlasiviek a to, ako sa dá tento sval posilniť. Eva Matejková ma v sedemnástich učila používať hlas na javisku. Na VŠMU som pochopila, že hlas je tesne prepojený so psychikou. Keď si neverím, hanbím sa a na javisko prídem opustená, hlas je teplý vánok a k divákovi sa nedostane.

Kto vám prvý raz povedal, že ste dobrá herečka?
Janka Kopsová, ktorá ma učila umelecký prednes na konzervatóriu. Ona prvá mi vysvetlila, čo je to herectvo, ako treba pracovať s textom. Keď sme spolu robili Johanku z Arku, prvý raz som pocítila rozdiel medzi recitovaním a herectvom, pri ktorom prežívame emócie a tie sa prenášajú na obecenstvo. Pri nej som sa stala skutočnou Johankou z Arku a všimli si to aj ostatní. Neskôr, v Divadle Astorka Korzo'90, to bola Eva Matejková, s ktorou som hrala v predstavení Drahá pani profesorka.

Herectvo nie je len o predvádzaní a hraní sa na niekoho, ale vyžaduje aj premenu duše, zmýšľania. Ako sa s tým žije?
Spočiatku ma osudy hrdiniek veľmi ovplyvňovali. To, čo som hrala, som aj žila. Veľmi ma to vyčerpávalo. Chýbal mi nadhľad, ktorý príde až s odohratými predstaveniami. Spočiatku som odsudzovala herectvo, ktoré riadi rozum. Považovala som ho za technické, ale len to je cesta, ako ho ustáť. Emócie musí ovládať rácio.

Jeden deň máte za sebou obrovský úspech – a potom príde Arkádia, z ktorej diváci odchádzajú. Netrápia vás pocity márnosti? Ak sú ohlasy zlé, máme pocit, že to nemalo zmysel. No aj nehercom sa nie každý deň vydarí a na druhý deň vstanú a idú znovu do práce. Je to len moja práca a ja musím ísť a skúšať hrať ďalej. Máme to ťažšie, lebo nás hodnotí viac ľudí. Nemôžem však stále plakať nad tým, že sa niekomu nepáčim, a vraj nemám byť v Národnom. Aj nedávno ma študenti VŠMU v jednej diskusii kritizovali. Najskôr ma mrzelo, že sa im môj výkon nepáčil, ale potom som si uvedomila, že aj ja som robila to isté. Stáť na javisku Národného divadla je však obrovská zodpovednosť. Nemusí všetko vyjsť a ja sa nemusím páčiť každému. Nemôžem v tom hľadať nič osobné, lebo ma nepoznajú. Radšej o sebe nečítam na internete a vyhýbam sa aj facebooku.

Radšej. Lebo by ste si možno v časopise prečítali pozvánku v tomto znení: Ak túžite vidieť Vajdovú celkom nahú, stačí zájsť na predstavenie Nevesta hôľ.
Ak to napíše divák, ktorému sa zdalo, že v predstavení je nahoty priveľa, má právo vyjadriť svoj názor, ale novinár? Asi nečítal Švantnera, lebo v tejto postave nie je žiaden striptíz ani prvoplánová nahota. Zuna absolútne nemala pojem o tom, čo sú nohavičky a podprsenka, veď žila v prírode ako zviera.

Keď ste pred piatimi rokmi hrali v predstavení o herečke Hedy Lamarr, ktorá sa ako prvá žena vyzliekla vo filme, mali ste s nahotou veľký problém a scénu ste zahrali až na premiére. Pri Zune to bolo jednoduchšie?
Určite áno. Už som to mala raz za sebou a nedopadlo to katastrofálne. V tom chúlostivom momente totiž herečku trápi len to, ako ľudia prijmú jej nahotu a či sa o jej tele nebudú vyjadrovať s odporom. Nemám najmenší záujem chodiť a vyzliekať sa na javisku, inak by som fotila pre Playboy. A hoci je mi to nepríjemné, nemôžem trucovať. Je to, žiaľ, naša práca. A ja sa len bojím, ako je scéna nasvietená, čo mi bude dnes vidieť a ako som na tom so svojou postavou…

Znásobuje sa stres vo chvíľach, keď sú v javisku rodičia?
Nemám stres pred rodičmi. Za tie roky sa naučili, že je to moja práca. Pred nimi sa hanbím najmenej. Nepríjemnejšie sa cítim pred kolegami a technikmi, ktorí ma vidia nahú zblízka.

Preto ste výrazne schudli a staráte sa o svoju postavu? Áno. Do sedemnástich som bola vysoká, chudá, s veľkými prsami, potom sa moje telo začalo meniť na ženské a pribudli mi kilá. Túžila som byť malá, štíhla a jemná, no nie som. Nohy, boky ani zadok si neodrežem. Robím všetko, čo treba na to, aby kilá išli dole. Cvičím, jem málo sacharidov, veľa bielkovín. Viete, ako by som si teraz dala pizzu? Keby som nemala tej nahoty na javisku toľko, až tak sa netrápim. Kostým na javisku nejaké kilá navyše zakryje.

Prečo toľko hercov skúša ezoteriku, budhizmus a ozdravné pobyty v Indii? Čo hľadajú?
Hľadajú pokoj v duši, obyčajné šťastie v živote. Po toľkých odohratých prestaveniach sa cítime prázdni. Na javisku rozdávame emócie, ale prijímame ich len minimum. Stále riešime, či sa páčime, alebo nepáčime, či sme dobrí, alebo nie. Beháme z nakrúcania seriálov a dabingu do divadla, stále nás líčia… Mnohým hercom pomôže, keď sa začnú zaoberať svojou dušou. Aby im bolo dobre, keď nehrajú, keď nerobia nič. Aby boli spokojní so svojím životom.

Je ťažké zbaviť sa všetkých tých postáv, v ktorých vás diváci vidia? Do akej miery dokážu odhaliť váš skutočný charakter?
Veľmi ťažko a v prípade seriálových postáv ešte ťažšie. Diváci, najmä mimobratislavskí, si ma spájajú napríklad s Norou Lánskou – môj muž je Maštalír a ja mu robím zle. V divadle si ma môžu stotožniť s nešťastnou romantičkou Jane Eyrovou. Keby sa všetky postavy stretli v jednej, to som možno ja. Z každej z nich mám niečo. Je vo mne kúsok romantiky aj strohosti.

Ku ktorej postave mate najbližšie? K pravdovravnej a vzdorovitej Jane Eyrovej, k živelnej Zune, k neveste v Malomeštiakovej svadbe či k spisovateľke Hane v Arkádii?
Ku každej postave si musím nájsť vzťah, pretože ju hrám mesiace, aj roky. Mám radosť, že tu v Národnom hrám charaktery, ktoré sa na seba nepodobajú. Ako žena mám najradšej romantickú Jane Eyrovú. Kedykoľvek vidím film, vždy a znovu ma nadchne. A hoci to pre niekoho môže byť šokujúce, mám rada Nevestu hôľ, nereálnu ženu, vášnivý výmysel. Hana v Arkádii je najmenej výrazná. Páči sa mi jej priamosť, to, že nerieši svoj vzhľad, neflirtuje s mužmi. Pri nej sa konečne nemusím na javisku vyzliekať a používať na opantanie mužov svoje telo. Dôležitejšie je to, čo Hana povie a aké zaujme stanovisko.

Po tom, čo prežijete toľko charakterov a životov na javisku, nezdá sa vám bežný život plochý?
Ano, čakám, že to, čo zažívam v divadle, bude rovnaké aj v živote. Všetko hovorím "naveľko” a očakávam, že ostatní budú reagovať rovnako. Dvanásť dní za sebou hrám veľké predstavenie, potom mám jeden deň voľno a neviem, čo s ním, neviem si ho užiť. Mám ísť domov? Upratovať, len tak sedieť pred telkou alebo ísť spať pred polnocou? Bežný život je stereotypný, nie sú v ňom až také veľké výkyvy ako na javisku. Máme svoje rodiny, povinnosti… Niekedy si vravím: Brzdi! Myslíš, že ti nejaký Rómeo príde pod balkón?

Ani Vianoce si nedokážete užiť?
Vianoce sú jedinečné. Zo zhonu prídem domov, kde sú moji blízki. Nemusím hrať, byť nalíčená, môžem byť len v teplákoch. Pozeráme filmy, ideme si s bratmi zahrať tenis. Sedíme, čítame si a jeme. Je to úžasný pokoj, ktorý, žiaľ, trvá len štyri dni.