Vyštudovaný učiteľ sa v televízii zamestnal už v roku 1959 a pracoval tu až do roku 1992. Pôsobil aj ako pedagóg na odbore televíznej produkcie VŠMU. „V jeho profesionálnej činnosti bola najvýznamnejšou realizácia odborných filmových projekcií pre tvorivých a umelecko-realizačných pracovníkov televízie, ktoré organizoval 23 rokov počas pôsobenia v televízii a neskôr i v dôchodkovom veku,“ uviedla Simona Nôtová zo Slovenského filmového ústavu.
Projekcie, ktoré organizoval, sa v čase normalizácie stali oázou slobody, lebo uvádzali filmy, na ktoré ste v kine nenarazili. Premietali sa snímky ocenené v Cannes, Benátkach či v Berlíne, oscarové diela, ale aj trezorové diela domácich tvorcov. Okrem príchute niečoho zakázaného mali projekcie čaro aj v tom, že sa konali v noci. Podľa filmového teoretika Martina Ciela bolo skoro až vecou prestíže dozvedieť sa čas a miesto ďalšieho premietania.
„Boli iba kiná s úzkym, ideologicky stráženým repertoárom. Dokonca aj tí, ktorí sa filmom zaoberali, mali problém, ako vidieť najlepšie filmy svetovej produkcie. Potom sa nám filmovým novinárom, filmárom a televíznym pracovníkom nečakane vytvorila možnosť vidieť významné filmové diela svetovej produkcie. Meno Dubecký sa stalo v našich kruhoch pojmom,“ spomínal pri príležitosti Dubeckého osemdesiatky pre Film.sk filmový kritik a historik Richard Blech.
„Neviem ako áno a ako nie, vyčaril na pár hodín kópiu trebárs nového filmu Giuseppe De Santisa, Carla Lizzaniho, Pietra Germiho alebo Andrzeja Wajdu. Usporadúval skoro poloilegálne nočné predstavenia významných filmov vo viacerých bratislavských kinách. Okrem toho viacerí šťastlivci mohli tieto filmy vidieť aj v jeho súkromnej premietačke doma. Bol to najlepší ,filmový klub' v Bratislave,“ dodal Blech.
Posledná rozlúčka s Vladimírom Dubeckým, ktorý bol otcom generálneho riaditeľa Slovenského filmového ústavu Petra Dubeckého, bude vo štvrtok 28. januára o 11. h v bratislavskom krematóriu.
