Jeden z najosobitejších európskych filmárov, autor snímok Ráno v Benátkach, Keď padá lístie či Žil spievajúci drozd si v stredu v bratislavskom kine Lumiére prevzal cenu za prínos kinematografii a publiku predstavil svoj najnovší film Zimná pieseň.
Foto: Pravda, Ľuboš Pilc, Lubos Pilc
Študovali ste film na VGIK-u, kde v tom čase pôsobil aj režisér Alexandr Dovženko. Aký mala na vás škola vplyv?
Dovženko umrel rok nato, ako som prišiel na školu. Režim ho doviedol až k infarktu. Nebol učiteľ, ale osobnosť hodná nasledovania. Mal som šťastie, že ma neučil Michail Romm ani Sergej Ejzenštejn. Romm natočil tri filmy o Leninovi, a aj Ejzenštejn vytvoril na Stalinovo želanie ideologický film Ivan Hrozný. Išlo o apológiu krutého diktátora a každý vie, že medzi Ivanom Hrozným a Stalinom je jasná paralela. Romm bol vzácny človek, ale tak sa bál boľševikov, že pre nich natáčal. Neskôr sa spamätal a urobil pár odvážnych filmov, jedným z nich bol Obyčajný fašizmus.
Cenzúra mu to dovolila?
Áno, v tej dobe bolo možné točiť aj takéto filmy. Ironický pohľad na fašizmus bol povolený. Paralely, ktoré sa dali odčítať medzi fašizmom a sovietskym zväzom, tam boli a kto chcel, našiel si ich.
Museli ste robiť ústupky?
Mal som dve možnosti. Buď urobiť tie filmy tak, ako som ich urobil, alebo ich neurobiť vôbec. Gruzínsko nie je Rusko, je ďaleko od Moskvy. Bolo obsadené boľševikmi, ale Moskva sa naň pozerala skrz prsty. Dokonca v samotných kruhoch gruzínskych komunistov bol silný odpor voči Moskve. To, čo sa dalo inscenovať v gruzínskom divadle, bolo v moskovskom nemožné. V Gruzínsku hrali Brechta, či Shakespearovho Richarda III., no v Moskve iba v jedinom divadle inscenovali Hamleta.
Považovali ste niektorých filmárov za odvážnych?
Sergej Paradžanov, Gleb Panfilov, Andrej Tarkovskij, Ilja Averbach a oproti nim tisíctristo režisérov, ktorí nakrúcali to, čo sa od nich chcelo. Nedá sa povedať, že ja sám som bol proti režimu. V samotnom režime boli jeho protivníci a pomáhali nám.
Aké vzťahy ste mali s cenzormi?
Cenzúra bola v rovnakej situácii ako režiséri. Boli rozdelení, rozbití systémom. Ľudia v cenzúre si veľmi vážili režisérov, ktorí točili proti a nepodriaďovali sa. Medzi cenzormi sme mali svojich priateľov a priaznivcov. Fungovalo to zaujímavo, film sa najprv natočil a až potom ho zakázali. Vznikol, no do distribúcie už nešiel. Žiadne filmy, ani malé krátkometrážne, ani celovečerné sa v kinách nepremietali. Stali sa poličkovými filmami. Toto odkladanie malo taký zmysel, že po perestrojke vyšli von.
S celovečerným debutom Kým padá lístie, za ktorý ste dostali v Cannes cenu FIPRESCI, vás v roku 1968 do Francúzska nepustili. Ako sa tam film dostal?
Doma bol film zakázaný, ale za hranice ho predávali, čím demonštrovali demokraciu. Nominovali ho do Cannes, ale ísť som tam nemohol. Tým, že film zakázali, získal režisér úctu. Národ si ho vážil, čo vyvolávalo závisť tých kolegov, čo sa režimu podriaďovali. Doslova škrípali zubami nad tým, že sme neboli potrestaní. Andrej Tarkovskij však trpel stále. Nemohol sa zmieriť s tým, že jeho film Andrej Rubľov sa predáva za hranice a v Rusku ho publikum v kinách nemôže vidieť. Považoval to za nespravodlivé. A my ostatní sme si mysleli, že sú voči nám spravodliví. V Gruzínsku sme pili, veselili sa a nemali sme problém.
A predsa ste emigrovali. Dokonca vám na osem rokov zakázali úplne natáčať filmy, či nie?
No a čo, pil som vodku. (smiech) Potom sa objavil jeden zvláštny človek, Gruzínec, ktorý vzal na seba zodpovednosť, aby ma pustili točiť filmy do Francúzska. Štátnemu filmu sa to veľmi zapáčilo, no mysleli si, že ich zradím, že odídem a už sa nevrátim, tak ako mnohí predo mnou. Ale ja som sa vrátil, čo v riaditeľovi Štátneho filmu vyvolalo zúrivosť. Privítal ma otázkou, či som nezabudol po rusky, kým som bol preč. Na čo som sa ho ja opýtal, či sa on naučil po rusky, kým som tu nebol. Také hry to boli v tom čase.
Aké filmy ste tam mali natočiť?
Niekoľko krátkych filmov, o Baskoch, o malom toskánskom kláštore a sedem hier pre čiernobiely film. V tom čase som sa chystal natočiť film Milenci Luny, no potreboval som sa vo Francúzsku aklimatizovať. Vysvitlo, že aj tam existuje cenzúra, síce nie ideologická, ale komerčná. Divák tam bol odchovaný na hollywoodskej produkcii, nechcel sa pozerať na autorské filmy. O pojme autorské kino sa hovorilo s istým dešpektom. Pritom film nemôže byť nijaký iný, iba autorský. Všetko ostatné kino, ktoré nie je „autorské“ je považované za normálne, masové. René Clair, Marcel Carné, Jacques Tati, nedá sa povedať, že ich filmy sú autorské, no dnes sa na ne tak pozerá. Keď sa skončil v Taliansku neorealizmus a začala sa amerikanizácia, Federico Fellini zlúčil masové a autorské kino. Ginger a Fred je výborný film, no do kina naň nikto nešiel, a aj A loď pláva videl v tom čase len málokto.
Ako ste boli na tom s diváckou základňou vy?
Na moje filmy diváci tiež veľmi nechodili. Ale napríklad filmy Johna Forda v Amerike tiež nik nepozeral. Miloš Forman prišiel do USA, kde natočil film o Mozartovi a urobil mnoho ústupkov, aby sa podriadil vkusu. Zobrazil Mozarta ako hlupáčika, hipisáka, takého, akého ho chceli diváci, podlizoval sa im. To je veľmi nebezpečné, vznikol celý rad takýchto filmov. V Rusku v tomto duchu natočil Sokurov film o Leninovi.
Diváci chcú filmy o veľkých osobnostiach.
Nešťastný ruský národ oddane miluje svojich vodcov. To, čo sa deje v Rusku, nie je možné vo Francúzsku. Cenzúru majú v rukách diváci, no aj v tejto situácii nachádzam prostriedky na to, aby som mohol točiť filmy. Ak aspoň traja, štyria diváci v kinosále porozumejú môjmu filmu tak ako ja, môžem byť spokojný. Nesnažím sa zapáčiť všetkým a dať divákom to, čo chcú vidieť. Čas ukáže, kto má pravdu a uvedie veci na pravú mieru.
Vo vašich filmoch sú smiešnymi tragédmi obyčajní ľudia. Inšpiruje vás všednosť?
Nenatáčam filmy o obyčajných ľuďoch, práve naopak, natáčam filmy o výnimočných ľuďoch, ktorí nekráčajú s väčšinou. Keď počujete hrať pochod na ulici, najťažšie je ísť v rytme valčíka.
Vo vašom filme Chantrapas je mladý gruzínsky režisér nútený emigrovať. Je tento príbeh osobnejší?
To je spoločný osud niekoľkých umelcov, Sergeja Paradžanova, Leva Trockého, Charla Chaplina… Inšpirovali ma viaceré osobnosti, ktoré museli emigrovať. Chantrapas je o výnimočných ľuďoch, ktorí nenachádzajú miesto na tomto svete. Potrebujú, aby po nich prišla rusalka a odviedla ich do iného kráľovstva.
Študovali ste hudbu a matematiku. Prelínjú sa s filmom?
Film sa podriaďuje existujúcim formám. Napríklad hudobnej sonáte, kontrapunktu. Matematika je potrebná, ale nie je nevyhnutná pre prácu s filmovým časom. Všetka hudba sa podriaďuje matematike. Stravinského skladby sú prísne matematicky vypočítané. Aj Sixtínska kaplnka, aj mnohé gruzínske chrámy. Rubens sa matematike nepodriaďoval, preto sú jeho diela nezapamätateľné. Vidíte ich, no zabudnete na ne a nezapamätáte si ich, ani keď sa na ne prídete pozrieť zas.
Stále zastávate metódu, že herec nesmie vidieť scenár?
Nesmie. Keď bude poznať koniec svojej roly, bude ho hrať už na začiatku.
Víťazi Febiofestu
Hlavnú cenu v súťaži krátkych filmov V strede Európy získal rakúsky dokument Rovnováha v réžii Bernharda Wengera. Zvláštne uznanie udelili Johane Švarcovej za snímku Proces a slovenský dokument Odchádzame z tejto krajiny v réžii Dominika Jursu má Cenu divákov. Febiofest sa od 31. marca presúva do regiónov.
