Prečo ste sa rozhodli pitvať historickú udalosť cez príbeh filmového štábu?
Filmový štáb je kolektívny hrdina, ktorý bojuje s vlastnými schopnosťami. Stratení v Mníchove je poctou ľuďom, ktorí sa snažia prostredníctvom filmu niečo vyjadriť. Natáčanie zlyháva vo chvíli, keď sa režisér začne zaoberať vážnou témou, čím vlastne sám seba zradí, pretože z komédie pre celú rodinu chce odrazu urobiť úvahu o závažných historických otázkach, a tým sa mu to celé rozsype.
Stalo sa vám niečo podobné?
Nevychádzam tak úplne z vlastnej skúsenosti. Snažil som sa ukázať, že keď filmový štáb funguje, zvyčajne to ide ako dobre premazaný stroj. Hrdinom sa pritrafia neprekonateľné problémy, v priebehu dvoch hodín ich všetky prekonajú. Keď som videl dokument Stratený v La Mancha, na ktorý odkazujem názvom, neveril som vlastným očiam, ako amatérsky režisér Terry Gilliam natáča. Potom som ho zažil na Barrandove a zistil som, že aj keď je geniálny vizionár, v organizovaní je úplný amatér. Chcel som ukázať, že normálne natáčanie vyzerá celkom opačne. Keď nastane problém, hneď sa vyrieši, nečaká sa týždeň na to, ako to dopadne. V mojom filme ide často o neprekonateľné prekážky. Herec, ktorý má každý deň scény s papagájom, je alergický na perie, ale vyriešia to. Jediné, s čím si nevedia dať rady, je autorská ambícia oznámiť niečo závažné.
Ako ovplyvnila kniha Jana Tesařa Mníchovský komplex váš pohľad na tému? Je tam paralela s postavou režiséra?
V tejto postave sa tak trochu odráža môj osud. Knihu Jana Tesařa som si prečítal asi rok po tom, čo som začal písať scenár, no vždy som mal tušenie, že to s tou Mníchovskou dohodou nemôže byť celkom tak, ako nás učili v škole. Predtým ako sa stal Beneš prezidentom, bol ministrom zahraničných vecí a, prirodzene, mal v zahraničí kontakty. Že by ich v kľúčovom momente nepoužil a iba by pasívne vyčkával, ako veci dopadnú? To je len málo pravdepodobné, no takto sa to u nás vyučovalo. Tušil som, že to bude inak, no nečakal som, že až tak veľmi. Tesařova kniha je prevratná aj pre mnohých historikov, ktorí predstierajú, že o všetkom vedia, no nie sú schopní dať si fakty do súvislostí. Práve preto u nás nedochádza k historickej reflexii. Vlastne som natočil film o jej zlyhaní.
Mali ste ambíciu poučiť diváka?
Chcel som spochybniť nespochybniteľnú vieru v to, že sme boli zradení. Je veľmi ambiciózne chcieť od diváka, aby sa dal poučiť. Skôr chcem zasiať semienko pochybnosti o tom, či to bolo naozaj tak, ako sa vo všeobecnosti tvrdí. U niektorých sa to podarilo. Po tom, čo videli film, kúpili si aj knižku Jana Tesařa.
Ako na tesařovský výklad reagujú historici?
Veľmi ma prekvapilo, aká je česká historická obec nejednotná, až rozhádaná. Pri filme som mal historického poradcu, kamaráta Petra Kouru, ktorý je sám tesařovec a naviedol ma na publikáciu Jana Tesařa. Tábory nezmieriteľných historikov stoja proti sebe a nevedia sa dohodnúť na oficiálne objektívnych faktoch. Prekvapilo ma, ako veľmi môžu spolu historici nesúhlasiť, aj preto som chcel veľkú verejnú pravdu spochybniť a v odbornej diskusii podporiť tábor tesařovcov. Samozrejme, iní historici na to nepristúpia, budú tvrdiť, že môj film niektoré fakty skresľuje.
Počítate s divákom intelektuálom?
Filmový príbeh sa niekoľkokrát láme, s čím môže mať jednoduchší divák problém. Pomôže však, ak má skúsenosť s literatúrou. Natáčam totiž pre ľudí, ktorí čítajú knihy. Skúsenosť s divadlom tiež pomáha, pretože tam je hra s rozprávačskou formou absolútne bežná. Pomôže mu, aj keď si pozrie Buňuelove filmy. Stratení v Mníchove nie je pre zasväteného, skôr pre hravého a otvoreného diváka. Príbeh istým spôsobom dekonštruujem, pretože film je o dekonštrukcii histórie, a preto som mal právo rozprávať týmto spôsobom.
Dve zložité témy podané odvážnou, až experimentálnou formou a aj napriek tomu je film čitateľný. Čo bolo kľúčom k tejto zrozumiteľnosti?
Môže to byť tým, že sme sa dôsledne držali témy. Oficiálne, známe fakty vyvráti fraška o papagájovi, aj keď sa všetko úplne zvrtne, stále sledujeme tému.
Ako sa vám podarilo v „Mníchove“ nestratiť?
Pôvodne som to mal poskladané omnoho pestrejšie. Príbeh bol vymyslený ako DVD, kde bol krátky film, plus video o tom, ako vznikal, a množstvo bonusov, ktoré sa rôzne prelínali. Boli tam historické vstupy, výpovede reálnych aj fiktívnych historikov, profily tvorcov, ktorí film vo filme točia. Dokonca tam bol pornofilm, pretože Francúz, ktorého štáb najme, aby učil papagája rozprávať, je pornoherec. Nakrúca s pražskými prostitútkami a vo filme sa mali objaviť kúsky z jeho kastingových videí. To všetko bolo súčasťou veľmi košatého scenára asi pred tromi rokmi.
Čo povedia etablovanému režisérovi na takéto bizarnosti producenti?
Viacerí ma zdvorilo odmietli, že o taký komplikovaný scenár nemajú záujem. Navyše mám povesť režiséra, ktorý rád kontroluje financie. Nakoniec mi producent David Ondříček povedal, že ak to nebude príliš komplikované, urobí to. Tak som to zjednodušil a urobili sme to.
Točili ste na Barrandove. V akých podmienkach?
S Barrandovom sme mali dohodu, že tam môžeme točiť, no nik nám nevedel zaručiť, kedy budú ktoré priestory voľné. Mali sme štáb, naplánovaných štrnásť natáčacích dní, ale nemali sme isté, či budeme môcť točiť práve medzi týmito budovami, alebo sa budeme musieť presunúť medzi iné. Prispôsobovali sme sa teda iným štábom, museli sme robiť ústupky, keďže nás tam zadarmo „trpeli“.
Priestory štúdií pôsobia vo filme skôr ako opustené sklady.
Film je aj poctou barrandovským ateliérom. Pred natáčaním som si ich celé prešiel, vrátane teplární, podzemných systémov, vyliezol som na strechy, všetko som pofotil a zistil som, že skoro nikde nie je poznať, že ste vo filmových štúdiách.
Stále u vás platí, že každý svoj nový film považujete za horší, ako bol ten predošlý?
Stratení v Mníchove mám rád, baví ma, vydržal som sa naň pozerať niekoľkokrát. Je nádherné, že takýto zložitý film, ktorý nepodlieza divákom, môže vzniknúť. Venovali sme mu množstvo energie a peňazí a urobili sme ho poctivo, nič sme nepodcenili.
Ako ste pokročili v písaní scenára o „sympatickom teroristovi“?
Našiel som herca, ktorý by mohol hrať hlavného hrdinu, a pri písaní si už predstavujem jeho. Písanie je sloboda, je krásne, keď postava ožije, keď sa ráno zobudím a mám ju v hlave. Keď začínam s písaním, často škrtám dialógy, ale postupne začne postava rozprávať sama a už nemusím škrtať.
Pod aký film by sa Petr Zelenka nepodpísal?
V Čechách si určité filmy, napríklad komédie Zdeňka Trošku „démonizujeme“. Vznikli tábory, na jednej strane sú úpadkové komédie a na druhej sú kvalitné filmy, no toto delenie je umelé. Podľa mňa by sme mali filmy deliť na americké a tie ostatné. Pretože americký filmový priemysel vedie vojnu so zvyškom sveta, je jedno, či prišiel niekto na Zelenkov, alebo Troškov film. Pod Babovřesky by som sa pokojne podpísal. Nepodpísal by som sa pod stupídne americké hlúposti, ktorých je v kinách deväťdesiatosem percent.
