Spolupracoval s režisérmi Martinom Šulíkom, Jarom Vojtekom či Jurajom Lehotským a podieľal sa aj na scenári úspešného hraného debutu Ivana Ostrochovského Koza. Scenáristické skúsenosti odovzdáva ako pedagóg na bratislavskej VŠMU.
Má prehliadka tuzemskej filmovej tvorby na Slovensku význam?
Prvú prehliadku sme sa rozhodli minulý rok zorganizovať, pretože sa nám zdalo, že tu chýba dostatočný priestor na prezentáciu a reflexiu slovenských filmov. Takto môže divák vidieť celú kolekciu diel, ktoré vznikli v uplynulom roku, na jednom mieste. Môže sa vrátiť k snímkam, ktoré nestihol v kine. Niektoré slovenské filmy sa totiž v našich kinách premietajú dva týždne, a keďže je ročne premiérovaných okolo dvestopäťdesiat titulov, často sú nútené zápasiť proti veľkej konkurencii s omnoho menšími prostriedkami. Takže diváci, ktorí o slovenských filmoch počas roka iba „počuli“, si ich budú môcť na prehliadke aj pozrieť.
Minulý rok návštevnosť Týždňa slovenského filmu príjemne prekvapila. Čo malo najväčší úspech?
Pomerne veľký záujem bol o odborné diskusie venované reflexii hraného, dokumentárneho a animovaného filmu. Ľudia zostávali po projekciách v kinosálach a chceli diskutovať s tvorcami, aj preto sme si povedali, že to nie je márne. Spätná väzba nás presvedčila o tom, že má zmysel ísť do toho znovu, no chceli sme sa posunúť o čosi ďalej. Preto ide tento rok podujatie aj do regiónov v podobe ozvien. Okrem Bratislavy budú vybrané filmy premietané v Košiciach, Žiline, Banskej Bystrici, Martine a Nitre a niektoré odvysiela RTVS. Tento ročník je navyše spojený s odovzdávaním Národných filmových cien Slnko v sieti 2016, ktoré môžu diváci vidieť 16. apríla na Jednotke.
Týždňu slovenského filmu nejde len o to, filmy ukázať, ale ich aj spätne zhodnotiť. Čo všetko okrem premietaní prehliadka ponúka?
Okrem odborných diskusií, kde sa každému druhu filmu venuje zvláštna pozornosť, bude mať špecializovanú diskusiu spoločnosť LITA, o novom autorskom zákone, a na Filmovej a televíznej fakulte VŠMU prebehnú dva workshopy. Jeden bude viesť Michal Kollár, režisér filmu Červený kapitán, ktorý mal nedávno premiéru a zaznamenal na naše pomery veľmi slušnú návštevnosť, a druhý bude mať režisérka Iveta Grófová. Nebudú rozprávať o jednom filme, pokúsia sa opísať vlastnú cestu, to, ako začínali, študovali, aké mali očakávania, prečo začali filmovať a čo ich doviedlo k tomu, že sa stali producentmi vlastných filmov. Nebude to teoretická diskusia, sprostredkujú vlastnú životnú skúsenosť, čo môže byť inšpiratívne pre všetkých návštevníkov, pretože keď chce človek v dnešnom svete robiť film, musí vedieť zabojovať.
V roku 2015 malo premiéru vyše dvadsať slovenských filmov. Podľa čoho ste zostavili program?
Filmy podliehajú rovnakým kritériám, aké majú nastavené výročné ceny Slnko v sieti, to znamená, že musia byť premiérované v roku 2015. Snažili sme sa zahrnúť čo najviac snímok, napokon sme získali všetky a kolekcia je doplnená o niekoľko krátkych animovaných filmov. Programová dramaturgia ich vybrala podľa referencií a rozhodovalo, či nejakým spôsobom zarezonovali, napríklad na festivaloch. Teší nás, že ich môžeme divákom ukázať aj v rámci tejto prehliadky.
V akej kondícii bol slovenský film minulý rok?
Kvalita filmov sa zvyšuje, čoho dôkazom sú úspechy slovenského filmu v zahraničí, ale aj nárast divákov v slovenských kinách. Druhým posunom je, že sa objavuje žánrová pestrosť. Divák si má z čoho vyberať. Keď chcú ísť do kina rodiny s deťmi, môžu ísť na slovenskú rozprávku, máme tu celovečerné animované filmy, krimitriler aj poctivú drámu, dve komédie či osobité dokumentárne filmy. Slovenský film sa otvára divákovi.
Eva Nová, Koza, Čistič… Zdá sa, že sa bude opäť o čom rozprávať.
Filmom ako Eva Nová alebo Koza sa podarilo zabodovať, dostať sa na najelitnejšie filmové prehliadky a získať viacero cien po celom svete. Nestratili sa ani filmy Čistič a Stanko, ktoré boli uvedené na festivale vo Varšave. Našťastie obdobie, keď sa na každý slovenský film čakalo ako na zmilovanie a všetci oceňovali to, že vôbec vznikol, je za nami. Už to nie je celkom tak, ako povedal Dušan Trančík, že kedysi bol slovenský film ako lastovička a na tieto lastovičky sa zo zásady nestrieľalo. V praxi to znamenalo, že filmy neprešli reflexiou, ktorú by si zaslúžili. Teraz už slovenská kinematografia žije, filmári sa tvorbou vymedzujú voči tomu, čo natočili ľudia dva tri roky pred nimi. Vo zvolenom žánri si hľadajú osobité miesto. Ide najmä o mladú a strednú generáciu, ktorá sa už neporovnáva s českou kinematografiu, ale dovidí ďalej a snaží sa komunikovať s tým najlepším z európskeho filmu.
Prečo by mal ísť slovenský divák na slovenský film?
Slovenský film ponúka osobitú reflexiu života tejto krajiny a cez ľudské príbehy aj pohľad na spoločnosť. Môže to byť pohľad kritický, ostrý ako britva, ale aj nadľahčený humorom. Umenie často dokáže zachytiť nielen osobitosť doby, ale aj predznamenať niektoré javy do budúcnosti. Myslieť si, že nám americký film ponúkne pohľad na to, čo žijeme tu na Slovensku, je úsmevné. O tom, ako žijeme, vieme najlepšie my a nemali by sme sa báť o tom hovoriť, písať či točiť filmy.
