Sobotný večer patril slovenskému filmu a z úspechu filmárov sa mohli tešiť aj televízni diváci. Na Slnko v sieti sa už nebude čakať dva roky, Filmová a televízna akadémia má v úmysle budovať každoročnú tradíciu filmového oceňovania, a preto je namieste aby sa tohtoročnému galavečeru vychytali muchy.
Dôvodom, prečo slávnostný ceremoniál v réžii Petra Núňeza škrípal, bola nevhodne spárovaná moderátorská dvojica Jan Kraus a Gabriela Marcinková. Mladá herečka sa na vtipy ostrieľaného komika nechytala, jeho nahrávky končili často vo vzduchoprázdne, a on postupne úplne rezignoval. V istých momentoch sa mohlo dokonca zdať, že mu mladá kolegyňa na pódiu zavadzia a celkom iste by to utiahol aj sám, a v konečnom dôsledku na to i sám upozornil. Sarkastický štýl humoru Jana Krausa by rozhodne ocenila iná, skúsenejšia moderátorka.
Pozitívom prenosu bola čistá a jednoduchá dramaturgia, oceňovalo sa svižne, bez zbytočných okolkov a strojených póz, ale punc výnimočnosti sa niekam vytratil. Na pódiu sa vystriedali známi slovenskí herci Táňa Pauhofová, Milan Lasica a ocenená Emília Vášáryová a Milan Ondrík, ale najmä filmári, ktorí sa cítia pohodlnejšie za kamerou. Preberanie cien sprevádzali malé, prirodzené faux pas, ktoré síce úroveň nepozdvihli, no vniesli do programu sympatickú ľudskosť. Večer sa niesol vo familiárnom duchu, hra na gala by bola v prípade malej veľkej filmárskej rodiny rozhodne zbytočná. No divák si ju pýta a určite by ocenil aj hudobnú vsuvku, ktorú si Slnko v sieti mohlo dovoliť, časovo by sa program výrazne nepretiahol.
Aj keď skromní slovenskí filmári si možno na nablýskanú parádu nepotrpia, televízneho diváka by mal obdobný formát, ktorý si zapne s istými očakávaniami, uspokojiť, čo sa nekonalo. Predstaviť najlepších tvorcov a odovzdať ceny na úrovni, vkusne a inteligentne, ako si zaslúžia, to mali v rukách tvorcovia televízneho prenosu. Vyhli sa vyumelkovanosti, ktorá je mnohým proti srsti, nekalkulovali s oscarovou pompéznosťou, no prenosu chýbal oslavný tón, nadšenie, a práve to si Slnko v sieti pýta ako soľ. Dramaturgovia programu stavili na strohosť, zaobišli sa bez zbytočného „šaškovania“ v podobe kultúrnych vsuviek, namiesto toho ponúkli svieže filmové dokrútky, ktoré predstavovali nominovaných tvorcov.
Prenos pôsobil nedotiahnuto, akoby nebol čas na precíznu prípravu. Okrem rozladených moderátorov stroskotával na detailoch a organizácii. Každý, kto príde na pódium, by mal vedieť, kadiaľ sa na svoje miesto vrátiť, rovnako rušivo pôsobilo poloprázdne hľadisko či toporné zdôrazňovanie toho, že slovenský film je na vzostupe. Ide o maličkosti, ale divák nedokonalú organizáciu s radosťou odhalí a nedá si ujsť príležitosť kritizovať. Tvorcovia by sa teda mohli poučiť a koncept do budúcnosti vycizelovať, televízna tvorba je predsa neoddeliteľnou súčasťou slovenskej kinematografie.
