Recenzia: Para nad riekou - na ostrove bláznov sa stále trúbi

Sebaľútosť je prísne zakázaná

V akútnom stave žitia chytajú milimetre stratených snov. Celkom nenútene a predsa s melanchóliou v pätách. Paríž, New Haven, Weinsberg… „Zbehovia“ vyhnaní z domova sa prispôsobili ako tragickí komedianti. Nostalgicky velebia umenie, oddane mu veria. Ochotní snívať do posledného dychu, rozptyľujú šedivú hmlu…

Spontánna ľahkosť je nákazlivá. Entuziazmus a nadšenie strieda surový nadhľad a nostalgické záblesky minulosti. Nad detskou pochabosťou partičky prestarnutých hudobníkov sa vznáša tragédia prežitkov, pod nechtami majú straty. Nerobia si nároky, stačí im jazz a vzájomnosť. Fungujú na princípe zotrvačnosti, veď ani smrť sa neponáhľa… Muzikanti, ktorých sláva dávno vypenila, nestoja o pocty, ale o hudbu. Tá im zalieva lenivé dni. V momente, keď chytia melódiu za pačesy, zhadzujú svoju vetchosť a prestarnutú krehkosť. Čo tam po tom, že ich duch je ubitý históriou, okrem hudby dávno všetko stratili. Stav je teda beztiažový, bláznivo sa vysmievajú smrti.

Filmová jamovačka

Nad filmom visí smutná metafora pominuteľnosti. Symbolizuje ju Tamaškovičovo putovanie za minulosťou – za „nezvestným“ kapelníkom Rayom Stephanom Ochem, s ktorým hrával v šesťdesiatych rokoch v Paríži a na ktorého si dnes len sťažka niekto spomenie. Filmári si však držia pátos ďaleko od tela. „Srandista“ a neprekonateľný cynik Laco Deczi nás vytrhne z letargie lepkavými bozkami. Svoj príbeh „nomáda“ vyrozprával spisovateľovi Jiřímu Šebánkovi a jeho kniha Laco Deczi na plný plyn inšpirovala Kirchhoffa a Remundu, ktorí do filmu postupne pribrali ďalšie postavy a nechali ich žiť.

Absurdné scénky sa príjemne reťazia a aj keď ide o výjavy bežné, často až banálne charizmatickí blázni v každej situácii niečím prekvapia. Spája ich heslo – svet musí mať výraznú chuť, inak to nemá cenu. Potvrdzujú, že sloboda, to nie je len básnické volanie po krídlach.

Svet miluje každý po svojom – cynicky nevrlo, melancholicky smutne či naivne a bez zábran. Nesú v sebe ružové verše Walta Wittmana aj Bukowského dekadentnú mizériu. Ich tváre a osudy sú tu a teraz, spontánnu nepredvídateľnosť povýšili autori na esenciu filmu. Para nad riekou je autenticky nahá, réžia podlieha improvizácii, preteká ňou jazz.

Zjaviť sa, pookriať a malátne sa vypariť ako rybacia vôňa nad skorým ranným morom. Vitajte na ostrove bláznov.