Pokladali ju za najslávnejšiu blondínu medzi herečkami sveta, no pôvodne bola bruneta a nehrala nikdy vo filme odmenenom Oscarom. Vydala sa za športovú legendu Ameriky i za svetového intelektuála dramatika, bola milenkou svetoznámeho speváka i prezidenta USA, namiesto šťastia však našla potupnú smrť na vrchole svojej kariéry.
Aj jej smrť bola plná paradoxov. Oficiálna príčina smrti znela „pravdepodobná samovražda“, jej úmrtie však nikdy poriadne nevyšetrovali, počas pitvy sa stratili vzorky, zmizli dôležité doklady, o jej vzťahu k bratom Kennedyovcom i predstaviteľom mafie sa nesmelo písať. Agenti FBI ju roky sledovali, v jej dome nainštalovali odpočúvacie zariadenia aj na príkaz CIA a mafie…
Kto vlastne bola Norma Jeane a kto Marilyn Monroe? Nevzdelané promiskuitné dievča túžiace po sláve fotomodelky a herečky? Žena jedinečnej krásy a sexepílu, akému neodolal žiaden muž? Sirota túžiaca po otcovskej láske, manželka a milenka žiadajúca od partnera absolútnu lásku a oddanosť? Žena túžiaca po vlastných deťoch, ktorým by mohla darovať láskyplné detstvo? Herečka túžiaca zahrať si v Shakespearovi alebo v hre podľa Dostojevského? Herečka obávajúca sa zlyhania pred kamerou? Kráska, čo nechávala hercov a režisérov, ba aj svojich blízkych celé hodiny čakať na „pľaci“, aby si vychutnala pocit, že ju potrebujú? Celebrita, čo bez barbiturátov a šampanského nevedela zaspať? Žena, ktorá nevydržala ani deň bez psychiatra, lebo sa bála, že v nej prepukne duševná choroba vyskytujúca sa v jej rodine?
Zomrieť mladá
Jane Russell, jej rovesníčka a partnerka vo filme Páni dávajú prednosť blondínkam, mala takmer deväťdesiat rokov, keď poskytla médiám posledný rozhovor. Stará pani s úžasnou pamäťou, hrubou vrstvou rúžu na perách. Nie, takto si nevieme predstaviť Marilyn Monroe. Veľké legendy zomierajú – a ostávajú – mladé.
Foto: SITA/AP
Do istej miery môžeme uveriť predstave, že Marilyn chcela zomrieť ešte krásna a príťažlivá, ešte vždy mladá. „Občas si myslím, že by bolo ľahšie vyhnúť sa starobe a zomrieť mladá,“ povedala, no nezabudla dodať, že tak by vlastne „nedokončila svoj život“, a teda by „nikdy nespoznala samu seba“. Párkrát sa pokúsila o samovraždu, ale bolo to skôr zúfalé volanie o pomoc. Vždy verila, že ju príde zachrániť ten, koho milovala.
Odmalička bola nesmierne zraniteľná, pretože nepoznala svojho otca a matka ju už ako dieťa zverila do opatery pestúnom, známym aj takmer neznámym. Nepoznala rodičovskú lásku a málokedy aspoň tú pestúnsku. Viac ráz sa ocitla v sirotinci – a tam bola láska cudzie slovo. Ani matka, ani pestúni, ani vychovávateľky v sirotinci jej nikdy nepovedali, že je pekné dievča. „Všetky malé dievčatá by mali občas počuť, že sú pekné, aj keby hneď pekné neboli.“ Prehadzovali si ju „ako kus mäsa“, a keď v júni 1942 dovŕšila šestnásty rok života, rozhodli sa pestúni Goddardovci, že Normu Jeane vydajú za 21-ročného mládenca od susedov Jamesa Doughertyho. Dievčina po prvý raz mohla zakúsiť čaro i ťarchu vlastnej domácnosti… a manželstva.
Manželka, pin-up girl, herečka
„V manželstve som nebola nešťastná, ale ani šťastná. Jimmy so mnou sotvakedy prehodil slovo. Nemali sme si čo povedať.“ Dougherty sa dal čoskoro naverbovať do námorného vojska a mladomanželia takmer rok prežili spolu na ostrove Catalina južne od Los Angeles. Norma Jeane, obklopená väčšinu dňa vojakmi, si začínala uvedomovať, že jej krása a sexepíl mužov priťahujú. Manžel v apríli 1944 konečne (z jeho pohľadu) odišiel do Pacifiku bojovať proti Japoncom a Norma si našla prácu v muničnej továrni. Tam si nevšednú krásku všimol vojenský fotograf David Conover, ktorého jeho veliteľ Ronald Reagan poslal nafotiť mladé ženy ako morálnu podporu pre bojujúce jednotky. Fotograf jej navrhol, aby sa prihlásila do modelingovej agentúry Blue Book. Tam jej poradili, aby si prefarbila gaštanové vlasy na blond. 19-ročná blondínka Norma Jeane sa ocitla na obálkach dovedna 33 časopisov po celej krajine a o necelý rok si ju všimol jeden zo šéfov 20th Century Fox.
Jej meno sa mu videlo nepríťažlivé a dlhé, Norma si preto zvolila meno Monroe (tak sa volala jej matka za slobodna). Šéf navrhol vymeniť aj Normu Jeane za Marilyn – a magické meno bolo na svete. Ďalšie dva-tri roky však Marilyn dostávala iba drobné roly, kde povedala zopár viet (Nebezpečné roky, Plávaj!). Až vďaka vplyvnému filmovému agentovi Johnnymu Hydeovi stvárnila náročnejšie postavy vo filmoch Asfaltová džungľa a Všetko o Eve (1949 a 1950). Hyde poradil Marilyn, aby na Kalifornskej univerzite v Los Angeles študovala literatúru a filmové umenie. Filmové štúdiá 20th Century Fox a Columbia Pictures si ju spočiatku najímali iba na krátke obdobie a za nízky základný plat. Nečudo, že Marilyn, vedomá si svojej nezvyčajnej krásy, sa dala najať aj na fotenie aktov. V máji 1949 ju Tom Kelley odfotografoval nahú na bordovom pozadí – tú fotku mali čoskoro nalepenú vo svojich skrinkách či nad posteľami desaťtisíce amerických vojakov.
Všetci Marilynini muži
Mužmi, najmä milencami Marilyn však postupne boli páni otvárajúci jej cestu ku kariére: riaditelia filmových agentúr, štúdií, režiséri, herci… Ešte dlho po jej smrti sa mnohí vystatovali tým, že s ňou strávili nejednu noc. Nie všetci klamali, veď o Marilyn bolo známe, že sa často vedela poďakovať mužom tým, po čom najväčšmi túžili, len čo sa ocitli v jej blízkosti. Iba svojmu talentu však nesporne vďačila za to, že celé 50. roky minulého storočia patrili vo svete filmu, biznisu, intríg, blahobytu a lesku celebrít práve jej.
Foto: Reuters
O nikom inom sa zrejme na západnej pologuli toľko nepopísalo ako o nej, zrejme ničia fotografia nehľadela z obálok časopisov tak často ako portréty tejto dokonale krásnej hollywoodskej herečky. Za svoj úspech však draho zaplatila: štúdiá 20th Century Fox ju predávali ako šarmantnú, no hlúpu chudobnú blondínu, ktorá v komédiách túži „vziať si milionára“ a priškrteným medovým hlasom spieva, že „diamanty sú najlepšími priateľmi dievčaťa“. Marilyn tomuto hollywoodskemu imidžu vnútorne vzdorovala tým, že veľa čítala (prelúskala celého Shakespeara a po čase vedela kompetentne diskutovať o Freudovi, Joyceovi aj o aktuálnej politickej situácii), že u Lee Strassberga v newyorskom Actors Studio absolvovala štúdium herectva a že často opravovala scenáre, aby jej postava vo filme nepôsobila ako hlupaňa.
Na vrchole slávy, ktorým boli roky 1953–1961, si zahrala hlavnú úlohu aj vo vážnych filmoch, akými boli Rieka do nenávratna, Autobusová zastávka a Mustangy. Najväčší úspech však dosiahla ako naivná barová speváčka Sugar v nezabudnuteľnej komédii Niekto to rád horúce.
K paradoxom MM nesporne patrí i to, že v súkromnom živote chcela realizovať sny chudobného dievčaťa. Jej manželmi sa postupne stali atletický superman a legenda amerického bejzbalu Joe DiMaggio či medzinárodne uznávaný intelektuál, dramatik Arthur Miller. Podvedome si zrejme chcela vyskúšať vlastnú popularitu v konfrontácii s popularitou bejzbalovej hviezdy, kým v druhom prípade akoby hľadala ochranu pred fóbiami a syndrómom opusteného dievčaťa v náručí muža, ktorý by ju bezmedzne miloval a ktorý by ju intelektuálne povznášal. Túžba Normy Jeane mať konečne svoj vlastný domov a vlastnú rodinu nevyšla: Talian Joe sa prejavil ako žiarlivec a násilník a Arthur na absolutistické požiadavky lásky a citovej empatie odpovedal narastajúcim chladom a nezáujmom. Jej bonmot „múdra žena bozkáva, ale nemiluje, počúva, ale neverí, a opúšťa predtým, ako je opustená“ môžeme v tejto súvislosti chápať skôr ako čosi optimálne, ako cieľ, ktorý sa snažila dosiahnuť, no nikdy nedosiahla. Najmä nie vo vzťahu k bratom Kennedyovcom.
Duševná choroba a nebezpečné známosti
Psychika Marilyn Monroe bola od jej útleho detstva poznačená strachom, že choroba, ktorá totálne pomútila myseľ jej matky, ale aj matkiných rodičov, je dedičná. Mala hrôzu z toho, že raz by aj ona trpela príznakmi. Paranoidná schizofrénia – tak znela diagnóza psychoanalytičky Anny Freudovej v Londýne, kde sa pri filmovaní Princ a tanečnica stala Marilyn na krátky čas jej pacientkou. Od toho roku (1957) sa datuje jej narastajúci strach z kamery, ktorý sa prejavoval niekoľkohodinovým vyčkávaním v šatni na chvíľu, kým bude schopná vyjsť na „pľac“ a hrať.
Zápas s veternými mlynmi dedičnej choroby mal pre Marilyn tragické dôsledky. Zvykala si na čoraz väčšie dávky upokojujúcich liekov, ktoré najradšej zapíjala šampanským. Citovo zraniteľná už od detstva stávala sa tak ľahkou korisťou mužov, ktorí nakrátko podľahli jej šarmu a sexepílu. Okrem Franka Sinatru, ktorý ju síce pustil k vode, no správal sa ďalej ako jej priateľ, to boli nebezpečné známosti z okruhu mafie a ešte nebezpečnejšie aféry s džentlmenmi z najvyšších kruhov americkej politiky.
S Johnom F. Kennedym sa poznala ešte z čias, keď bol senátorom, no ich intenzívny sexuálny vzťah, trvajúci možno len pár mesiacov (najmä na jar 1962), bol z pohľadu riaditeľa FBI J. Edgara Hoovera „ohrozením národnej bezpečnosti“. Prezident Kennedy, známy mnohými ľúbostnými aférami, sa musel svojho najväčšieho „úlovku“ vzdať. Marilyn mu ešte stihla 19. mája 1962 zaspievať „Happy birthday, Mr. President“, stihla mu odovzdať vzácny dar, hodinky s vyrytým osobným venovaním, prezident ju ešte raz či dva razy vzal na výlet loďou po rieke Potomac – a potom nasledovalo dlhé odmlčanie. Marilyn márne telefonovala viac ráz denne do Bieleho domu. JFK nakoniec poslal svojho brata Roberta, aby jej oznámil, že ich vzťah sa skončil.
Podľa všetkého sa však Robert, otec (dovtedy) siedmich detí, generálny prokurátor USA a lovec mafiánov, do Marilyn zaľúbil a mal s ňou v júni a júli 1962 (ale možno aj skôr) „príležitostný sexuálny vzťah“. Zdá sa, že aj ten bol veľmi intenzívny, resp. že ho Marilyn veľmi intenzívne prežívala. O rozhovoroch s ním a prezidentom si písala poznámky do červeného denníka. Je však isté, že si zapisovala aj to, čo počula na stretnutiach so šéfom chicagskej mafie Samom Giancanom a jeho druhmi na večierkoch podobným orgiám v hoteli Franka Sinatru Cal-Neva na kalifornsko-nevadských hraniciach.
„Skončila som svoju púť“
Začiatkom roka 1962 si herečka kúpila dom v losangelskej štvrti Brentwood. Na štyroch dlaždiciach pred vstupom do vily bol zvláštny nápis v latinčine: „Cursum perficio“, čo znamená „Skončil/a som svoju púť“. V tomto dome sa 4. augusta 1962 niekedy pred polnocou skončila životná púť herečky, ktorá by sa sotva dožila 90 rokov, keďže mentálna choroba a spôsoby, akými sa ju snažila tlmiť, ju postupne oberali o duševné i fyzické sily.
Foto: SITA
Polícia po pitve 5. augusta veľmi rýchlo vyriekla verdikt o príčinách jej smrti: „pravdepodobná samovražda“. O posledných týždňoch v živote MM aj o jej poslednom dni podali investigatívni novinári prostredníctvom odtajnených dokumentov i rozhovorov so svedkami najmä v ostatných piatich-šiestich rokoch aj takýto záver: Robert Kennedy navštívil Marilyn 4. augusta popoludní a varoval ju pred zvolaním tlačovej konferencie, na ktorej chcela vyzradiť všetky tajomstvá ukryté v červenom denníku. Ten mu však Marilyn nevydala. Kennedy sa večer vrátil a jeden z jeho ľudí mal herečke údajne vstreknúť injekciou silnú dávku barbiturátov. Podľa Petra Lawforda, švagra bratov Kennedyovcov, ktorý ten deň Roberta sprevádzal (a ktorý sa krátkou pred svojou smrťou rozhodol povedať o tom pravdu), však Marilyn ešte aj po ich odchode žila. Mafia mala v jej dome nainštalované odpočúvacie zariadenie. Krátko pred polnocou vraj prišli dvaja zabijaci a podali Marilyn omámenej barbiturátmi smrteľný klystír…
Marilyn zomrela mladá. Taká aj ostala v mysliach a spomienkach miliónov obdivovateľov jej krásy, šarmu a hereckého kumštu.
