Recenzia: Komúna - keď je nevyhnutné prizerať sa smútku

Všetko klape nádherne až do chvíle, keď sa hlavným hrdinom Erikom, manželom a otcom, nepreženie nečakaný záchvev lásky k mladej študentke. Zaradiť milenku do komunity, kde žije jeho dcéra a manželka, je však omnoho ťažšie, ako by sa mohlo zdať…

Žiadne hippie dogmy

Bez ohľadu na to, že sedemdesiate roky hlásali liberálny prístup k záležitostiam lásky, Vinterberg opisuje klasické vzťahové stereotypy. Jeho rodinný zlepenec si nažíva celkom normálne – užívajú si tichú banalitu dní, no žiť v komunite znamená zdieľať. Kde sa končí a začína individualita, tolerancia, do akej miery sa musíme vedieť obetovať, aby sme si nešliapali na päty a mohli žiť spolu? Prečo to tak vôbec chceme?

Erik je prototyp súčasného človeka. Lipne na vlastnom pohodlí, neochotný prekonať nafúknuté ego. Z bežnej vzťahovej rovnice by sa rád pohodlne vymanil bez toho, aby musel meniť svoj svet. Ukáže sa, že emócie „poškodených“ len tak neumlčí. V jeho pýche a bezohľadnosti sa odrážame všetci, je celkom prirodzené, že zaslepený láskou nerešpektuje hnev, žiarlivosť ani smútok… No láska je špinavá milenka, už pri prvom podaní ruky si otvára zadné vrátka a pripravuje evakuačný plán. Komúna ponúka obraz reálnych pocitov, ktoré definujú paletu deformovaných, a predsa celkom zdravých vzťahov.

S manželskou krízou Erika a Anny sa konfrontuje celý dom, každý, kto sa dennodenne usádza za spoločný rodinný stôl. Dusnú tiaž Rodinnej oslavy (1998), kde Vinterberg tematizuje kontroverznú problematiku incestu, vystriedala nevšedná banalita podaná s vtipným nadhľadom. V hlavnej úlohe sa navyše vracia Ulrich Thomsen. Režisér sa v náznakoch cituje a zbehlého diváka zvádza na príjemné bočné trasy.

Pozvanie k stolu

Vinterberg ponúka divákovi stoličku a vyzýva ho ponúknuť sa večerou. Sympatické charaktery skladá z pokleskov, čím dlhšie sa poznajú, tým sú ich väzby špinavšie a zároveň pevnejšie. Budem stáť pri tebe, no neručím istotu. Smiech je zdieľaný bez výhrad, smútok je však výsadou samoty. Svet reflektuje cynicky, ale dáva nádej. Komunitu totiž napokon zachráni jednoduchá rada, stačilo ju len vysloviť… Zásahom do intímnej manželskej zóny sa však každý alibisticky vyhýba.

Na príbehu sa podieľal Vinterbergov dvorný scenárista, režisér Tobias Lindholm (Boj). Rozbeh je pozvoľný, prvá tretina filmu vyžaduje trpezlivosť, rozhodne sa však oplatí vydržať. Komúna je poctivá vzťahová dráma, od ktorej nečakajte „depku“, Vinterberg ju zašpinil poriadne čiernym humorom. Navyše nás pristihol so spustenými nohavicami a len sťažka niekoho presvedčíme, že by sme sa v rovnakej situácii dokázali zachovať inak.

Komúnu možno chápať aj ako symbolický návrat za veľký rodinný stôl, ktorý sa pod ťarchou výčitiek, smilných tajomstiev a rodinných ublížení ohýbal v „dogma filme“ Rodinná oslava. Filmár však pozmenil optiku, na ľudskú malosť sa pozerá zhovievavejšie, čo však neznamená, že po Komúne neodídete z kina znepokojení a pripravení diskutovať rovnako ako po jeho predošlých filmoch Hon či Submarino.