Hana Vagnerová: Dvojkári to majú v živote ľahšie

Česká herečka Hana Vagnerová veľmi rýchlo chodí aj rozpráva, je dynamická a vtipná. Na Slovensku má kamarátky aj fanúšikov – poznajú ju napríklad zo seriálu Odsúdené alebo Vyprávěj. Nedávno hrala na Bratislavskom hrade v Shakespearovom Sne noci svätojánskej krásnu Hermiu. V Bratislave je už ako doma, aj do reči sa jej sympaticky vplieta slovenčina. Vie povedať aj ťažké slovo čučoriedka.

Česká herečka Hana Vagnerová má množstvo...
Česká herečka Hana Vagnerová má množstvo fanúšikov aj na Slovensku. Autor: Ľuboš Pilc, Pravda

Autorské duo SKUTR, čiže Martin Kukučka a Lukáš Trpišovský tvrdí, že nechce brať Shakespeara ako nedostupnú celebritu či majstra s veľkým M. Radšej by ho videli ako človeka, s ktorým sa dá viesť dialóg. A vy?
Ja som pred Shakespearom vždy mala obrovský rešpekt. Popravde, keď som v Čechách chodila do divadla, nikdy som Shakespeara nevidela zahraného tak, aby ma to bavilo. Akoby to pre diváka bolo neprenosné, akési kamenné. A potom prišli Skútri a navrhli mi shakespearovské slávnosti. Zo začiatku akoby všetko bolo proti tomu. Hovorila som si: veľké javisko nie je pre mňa, ja mám rada malé scény, Shakespeara som ešte nevidela dobre urobeného, to bude hrôza. Vtedy som ešte ani nehrala žiadne komédie, len samé drámy, a myslela som si, že komédiu nezvládnem.

Hádam ste nepovedali nie?
Najskôr som povedala: Nie, vybrali ste si zle, to nepôjde. Ale oni ma presvedčili, že keď sa toho tak bojím, tak presne to by som mala skúsiť. A vďaka nim som potom robila ďalšieho Shakespeara v Divadle na Vinohradoch. Hlavne som však odvtedy celkom dosť začala hrať komédie. Sen noci svätojánskej som nakoniec vzala len vďaka Martinovi Kukučkovi a Lukášovi Trpišovskému, pretože poznám ich réžie a viem, ako pristupujú k hercom. Nechajú im slobodu a zároveň vždy prídu s nejakým originálnym prístupom. S nimi je divadlo hra, nie pieta. Nakoniec ma to veľmi obohatilo. Duo SKUTR má obrovský dar dať dokopy ľudí, ktorí si spolu rozumejú. Naša partia tam je super.

Ako vás prehovárali?
Martin Kukučka je dosť sugestívny, ťažko sa mu odoláva, až som nakoniec súhlasila. Ale som naozaj rada. Keď som sa bavila s kolegami, ktorí hrajú v iných Shakespearových hrách trebárs už štvrtý rok, tak už sa na to toľko netešia ako my na Sen. Nás to baví.

SKUTR vraj do predstavenia chceli hercov, ktorí majú výrazný autorský prístup. Čo autorského ste dali do Sna noci svätojánskej vy?
Oni vás nechajú hrať sa a tvoriť a povedia áno alebo nie. Všetci tam máme niečo, ja napríklad stále na niekoho striekam voňavky z flakónu. To bol môj nápad a Skútri povedali: a skús to použiť aj tu. Nechajú hercov blázniť sa. Minule Martin Kukučka priznal, že najradšej pozoruje hercov, keď je pauza, sú uvoľnení a nesnažia sa nič tvoriť a vtedy im on povie: to je ono. Oni namietajú: ale prosím ťa, to som príliš ja, ale práve to je dobré. Myslím, že naša štvorica so Zuzkou Stavnou, Martinom Písaříkom a Pavlom Neškudlom má trochu iný štýl, Csongor Kassai s Davidom Prachařom a Vandou Hybnerovou sú svoji a Pepa Polášek s Markom Danielom, tí sú celkom neriadené strely. Je to super, lebo Pepa s Markom majú na konci hry scénu, že hrajú divadlo – a hoci sme to už videli už stokrát, vždy sa smejeme znova, lebo oni vždy urobia niečo iné. Neuveriteľne prekračujú hranice. V Sne noci svätojánskej sú herci z rôznych divadiel, s rôznou históriou, každý tvorí inak a je veľmi pekné to pozorovať, lebo všetci sú osobnosti. Csongor má vybudované vtipy veľmi presne a skôr ich rozvíja v rámci toho, čo si geniálne vymyslel, naopak, Marek s Pepom, tí do poslednej chvíle nevedia, s čím večer prídu. Oba prístupy sú super.

Pokračuje dobrá nálada aj po predstavení?
Pokračuje, ale my sme v niečom takí pionieri. Buď všetci pracujú, alebo raz za čas ideme všetci na drink a niečo sa stane. Keď som počula rozprávať Leoša Nohu od nás, tak oni to leto „propařej“, a to my teda nie. My sme hrozní slušňáci.

Sen noci svätojánskej hráte v rámci shakespearovských slávností už štvrtý rok. Vyvíja sa to predstavenie?
Vyvíja. Keď na tom kamaráti boli viackrát, vraj je Sen každý rok iný. Aj predstavenie od predstavenia je iné. Tej bláznivej svadobnej komédii pristane leto, aj keď v Bratislave sme mali väčšinu večerov studených, ale keď je skutočné horúce leto, tak voda, čo sa špliecha na novomanželov, je osviežujúca. Potom to funguje ako letný happening, diváci si k tomu popíjajú vínko, tešia sa – a nesedia v zimných čiapkach…

S Davidom Prachařom
S Davidom Prachařom Autor: Agentura Schok/Pavel Mára

Keď vám prší, skazí vám to náladu?
Ak to ešte ide a nie sme všetci chorí, tak sa tomu smejeme. Mne sa zdá, že vždy začne pršať v momente, keď spíme na pohovke a nemôžeme sa hýbať. Pršať prestane v momente, keď odídeme. Vanda Hybnerová má podobný pocit, že vždy keď na javisku pol hodiny spí, príde lejak. Ale hrať sa musí, je to vlastne vtipné. Už sme hrali aj tak, že lialo ako z krhly, ale o desať minút prestalo, takže predstavenie sa nestoplo. Vždy sa snažíme vydržať čo najdlhšie, to som vtedy tiež bola na javisku, boli sme celkom premočení, ale hralo sa ďalej.

Vanda Hybnerová má ako Titania, kráľovná škriatkov a víl, šialený prsnatý kostým, nebáli ste sa, že vám tiež oblečú čosi také?
Vanda už potom v podstate nemusí nič hrať, všetko za ňu zahrá kostým. Jasné, že je skvelá. Ja Skútrom verím v tom, že oni síce radi experimentujú, ale dobrým smerom, nie je to samoúčelné. Je dobré pracovať s režisérmi, ku ktorým máte dôveru.

Koľko rokov tipujete, že predstavenie ešte vydrží?
Ťažko povedať, v Prahe sme ešte stále mali vypredaný každý večer, ale hovorí sa, že ešte budúci rok. To je dobré, lebo väčšinou predstavenie vydrží tak tri roky. Päť rokov nášho Sna by bol úspech.

Čítali sme, že v Ostrave sa na toto predstavenie v premiérový rok 2013 lístky predali za osem minút!
Ó, môj bože, to je skvelé.

V predstavení hrá rolu svadobčana Željko Maksimovič, kto to je?
To je srbský herec, s ktorým už Skútri hrali Búrku, tak ho zlanárili do Čiech, toto je jeho zoznamovacia rolička.

Rozumie predstaveniu v češtine alebo mu to niekto prekladá?
On rozumie celkom dobre česky, len ešte nehovorí. Ale dnes sme sa o niečom česky bavili a on to výstižne okomentoval, až nás prekvapil.

Majú aj v Srbsku Letné shakespearovské slávnosti?
Shakespeara normálne hrajú, ale či v lete pod holým nebom, to neviem.

A vy chodíte ako diváčka na iné predstavenia?
Zo shakespearoviek som vlani videla Rómea a Júliu, kedysi ešte na škole aj Kráľa Leara a bola som aj na Hamletovi. Občas na to chodím, zaujíma ma to kvôli režisérom. Mrzí ma, že som nestihla Skrotenie zlej ženy od Dana Špinara. Dan je režisér, ktorý sa stal najmladším umeleckým šéfom Národného divadla v Prahe… Páčia sa mi jeho vyhranené názory. V Rubíne som s ním robila Zakázané uvolnění, to je hra, ktorú nám napísal Petr Kolečko. My sme z toho s Janom Hřebejkom urobili film. A raz Zuzka Konečná z vášho divadla Astorka – moja veľká kamarátka od čias, keď sme spolu hrali v Odsúdených – povedala: zháňam niečo pre tri baby. A ja na to: vieš čo, niečo mám, a tak urobili tiež Zakázané uvoľnenie.

Takže za tým ste vy?
Áno, ja. Hovorila som Kolečkovi, že by mi mal napísať ďakovný list, že vďaka mne expandoval do cudziny.

Aj so slovenskou herečkou Zuzkou Stavnou, ktorá hrá v Česku, ste kamarátky?
Áno, s ňou sme oslovili Dana, aby s nami niečo naskúšal. Bol to prvotne náš nápad a bolo super, že z toho vznikla divadelná hra a neskôr aj film.

V čom je rozdiel, keď hráte Zakázané uvoľnenie ako divadlo a ako film? Baví vás to ešte?
Áno, veľmi. Rozdiel bol veľký, neviem, či to bola výhoda, alebo nevýhoda. Film vyžaduje celkom iné prostriedky, a keď nájdete postavu skrz štylizáciu, tak je ťažšie sťahovať to zase dolu. Keby sme dostali text a šli točiť film, tak opačný prístup by bol možno lepší. Bolo to dobré, asi moja jediná skúsenosť, kde sa z jednej veci robí aj divadlo, aj film.

Je lepšie, keď hráte s kamarátkou?
Jasné, vždy je to lepšie. Minimálne by si človek mal s tými ľuďmi rozumieť.

Ešte sa vráťme k Shakespearovi. Vás od neho odrádzal pátos, priveľký rešpekt, ako by sa mal Shakespeare hrať, aby to ľudí bavilo?
Na to expert nie som, ale minimálne zrozumiteľne, aby to bolo súčasné. Tým nemyslím, že to má byť v kožených bundách a na motorkách, ale aby veci, o ktorých hráme, neboli pietne, ale zrozumiteľné pre dnešných ľudí. Problémy, ktoré ľudia riešia, sú predsa stále tie isté. Stále sú to vzťahy, sex, túžba pomôcť, rešpekt. Takže nie: toto bolo kedysi, ale už sa nás to netýka.

V úlohe Hermie v hre Sen noci svätojánskej
V úlohe Hermie v hre Sen noci svätojánskej Autor: Agentura Shock/Viktor Kronbauer

Navyše je to vo veršoch…
Vo veršoch a už to bolo miliónkrát urobené, všetci už Sen noci svätojánskej videli päťstokrát a hovoria si: čo teraz? Aký bude ten Puk? Mne prišlo super, že Csongor je taký „retardovaný“ Puk, nie je to vládca lesa, ale popletenec.

Csongor je v predstavení jediný Slovák…
Ešte je Slovenka Soňa Páleníková, ktorá hrá nevestu.

Ale tá nerozpráva. Má to Csongor, ktorý je oproti ostatným českým hercom v menšine, ťažšie?
Vôbec, na to nikto ani nepozerá. A ešte je tam Zuzka Stavná v role Heleny, ale tá v Česku študovala a hovorí tak perfektne česky, že na nej nikto ani nepozná, že je Slovenka. Aj Csongor hovorí fakt dobre česky, má len slabučký prízvuk. My máme Slovákov naozaj radi. Aj Vica Kerekes má len slabý prízvuk, nad ktorým sa nikto nepozastavuje.

A verše sú pre vás stres alebo vám pomáhajú lepšie si zapamätať text?
Je to, samozrejme, disciplína. Je jednoduchšie, keď viete, že v prípade výpadku textu môžete zaimprovizovať, ale vo verši… Ale niektorí to zvládajú. Vlani nám na konci hry začalo pršať. To je vždy hrôza, lebo diváci si začnú obliekať pláštenky, nastane strašné šušťanie a potom sedia v tých pláštenkách, je to také smiešne, a zrazu David Prachař, keď na konci v rámci hry hovorí, aké to bolo skvelé predstavenie, sa otočil a hovorí: „Podívej se, Hermie, z diváků jsou spermie.“ Po prvé boli všetci mŕtvi od smiechu a po druhé sme si hovorili, ako mu ten verš napadol? Improvizácia vo veršoch je super. Skoro som tam omdlela od smiechu.

Musíte si to predstavenie na začiatku novej sezóny zopakovať?
Áno, pretože na niektoré fóry si človek spomenie až po desiatich predstaveniach: Jéžiš, tu som mal vymyslenú dobrú vec. Ale už sme tých predstavení odohrali strašne veľa, tak už to máme v pamäti.

A čo vás čaká v novej sezóne?
Teraz točím film Sneží s Vandou Hybnerovou, taký pekný ženský film Kristýny Nedvědovej. To je debutantka, scenár písala päť rokov, obišla s ním všelijaké európske workshopy. A potom čakáme na schválenie veľkého filmu s Karin Babinskou, dúfam, že to bude teraz na jeseň. Je to roadmovie, hádam sa to podarí. A potom by som mala robiť na jar jeden „seroš“ – ale pokiaľ nestojíte na pľaci, nič nie je isté. Ale vecí je celkom dosť. Minulý rok som bola dva mesiace v LA, chodila som na workshopy, kde sme hrali v angličtine, tak dúfam, že to niekedy zužitkujem.

Však v Prahe máte aj Prague Shakespeare Company, kde hrá v angličtine aj britská veľvyslankyňa Jan Thompsonová…
Skôr som myslela na normálnu angličtinu. Panebože, improvizovať v shakespearovskej angličtine, to je vysoký level, až tak to ešte nevidím. Ale hovorím si, že sa u nás točí veľa zahraničných filmov a je dobré byť na to trochu pripravený. Zvyšuje to šance.

Kedysi ste hrali aj v Rokoku…
To už je dávno. Bola som tam v angažmán rok a pol a hrala som tam v kope predstavení, aj v Anne Karenine.

Účinkovali ste tam aj v predstavení Kabaret, kde ste aj spievali…
Nie som žiadny veľký spevák, takže som mala asi dve pesničky a bola som šťastná, že som to prežila. Ale už dlho som na voľnej nohe.

Hrali ste aj vyšetrovateľku v krimiseriáli Expozitura a prezradili ste, že potom akoby ste aj v normálnom živote začali byť rozhodnejšia, nebáli sa povedať svoj názor. Naopak, keď ste hrali feťáčku v seriáli Odsúdené, akoby ste „sfrackovateli“ aj v civile. Aká rola váš život ovplyvňuje teraz?
Skôr už sa snažím to tak neprepájať, aby to pre okolie nebolo také náročné. Viete, hľadáte v sebe nejakú vlastnosť postavy, aby vám rola bola bližšia, snažíte si postavu urobiť osobnou. Aj keď pri závisláčke od drog v Odsúdených som si povedala: no ďakujem. Ale bolo to super, nedávno sme na ten seriál so Zuzou Konečnou spomínali. Odvtedy mám veľa kamarátok, aj Zuzka Mauréry sa prišla pozrieť na naše predstavenie na Hrad. Chodila som sem dva roky.

S Janom Hřebejkom, režisérom filmu Zakázané...
S Janom Hřebejkom, režisérom filmu Zakázané uvoľnenie Autor: Pravda, Ivan Majerský

A hrali ste aj kráľovnú Elišku vo filme Hlas pro římského krále. Čo ste tam mohli vziať zo svojho života?
Tam to bolo ako u Shakespeara: hovorila som si, hlavne človek musí prestať s pietou. Je to síce obrovská osobnosť českých dejín, ale stále to bol živý človek. Treba v tom nájsť čosi blízke a normálne, ukázať, že to bola hrdá žena, ktorá za niečo bojovala, nie: ó môj bože. Vtedy sme sa o tom bavili s Kryštofom Hádkom, ktorý hovoril to isté. On hral Karola IV. a nemohol hrať nejakú encyklopédiu, dokázal v Karolovi IV. nájsť živého človeka. To je najťažšie.

Kryštof Hádek nám pred rokom rozprával, ako musel v lete hrať v ťažkých historických kostýmoch…
No to je hrôza. Ja som mala takú plachietku. Terka Voříšková mala pridelené vlny a ja som mala plachietku. A ešte mi povedali: žiadny mejkap, to vtedy neexistovalo. Takže som vyzerala ako idiot, ale Terezka mala na vlasoch vlny a perfektné šaty. Tak vďaka.

Poznáte Bratislavu za ten čas, čo sem chodíte? A Slovensko?
Áno, poznám. Bola som veľakrát v Košiciach, hrali sme aj vo Zvolene pred dvoma rokmi, poznám Trebišov. Mám veľmi rada Slovensko, Bratislava je v lete ako prímorské mestečko, nádhera. Rada sa prechádzam Starým Mestom, tie kaviarničky, všetci sú vonku, je super, že nemáte toľko turistov ako my v Prahe. Je to tu také živé. Aj keď si pamätám jeden zimný zážitok. Išla som z kina, bola nedeľa asi desať hodín večer, išla som z Auparku cez most až do centra a celý čas som nestretla jediného človeka. Hovorila som si, čo to je? Nejaká apokalypsa?

Báli ste sa?
Mala som pocit, že to je nejaká nákaza, celé mesto sa vyľudnilo a nikto mi nič nepovedal. Všetci odišli a je tu mesto duchov. A všetci mi hovorili: panebože, veď bola nedeľa! To bolo čudné.

A do Viedne neodbiehate?
Bola som tam, ale nie som z toho mesta tak paf, zdá sa mi trochu nudná. To Bratislava je lepšia.

Super, to sme potrebovali.
Vo Viedni chodia tí prezlečení Mozartovia, ale tu v Bratislave je to také živé. Máte krajšie baby aj chlapov.

Však vy ste si tiež vybrali Slováka (kameramana Martina Žiarana).
Ježišmária, dúfam, že tento rozhovor vyjde len na Slovensku, inak sa na mňa naštve polovica Čiech.

Ešte trochu odbočme. Pred časom vám Jan Kraus odporúčal, aby ste v živote neboli jednotkárka. Vraj dvojkári to majú v živote ľahšie. Dali ste mu za pravdu?
Áno, aj keď to hovoril žartom a vysmieval sa mi, že mám vždy nadrvené texty. Ale sám ich mal nadrvené rovnako. V živote aj v herectve je túžba byť perfektný trošku sebadeštruktívna. Byť stále perfektný nejde, musíte zlyhať, a keď ste dvojkár, je v tom oveľa viac slobody. Tak ako Pepa Polášek a Marek Daniel v Sne noci svätojánskej – improvizujú a neboja sa chýb, to je oslobodzujúce. Každá chyba je dobre. Netúžia byť dokonalí, čo je strašne uvoľňujúce. Aj v chybách sa človek pozná, všetkým odľahne.

Áno, diváci burácali smiechom, keď Josef Polášek chytil ktorúsi herečku za prsia a povedal: Drž, si herečka!
No, to v pôvodnom texte nebolo. Je super, ako dávajú zabrať aj Davidovi Prachařovi. Raz kvôli nim musel aj rapovať. Nebabrú sa s tým.

Ešte sa chceme opýtať na vašich rodičov. Obaja sú programátori. Čo hovoria na vašu kariéru?
Neboli úplne šťastní na začiatku, ale povedali: si dospelá, rob, čo myslíš. Ale sú radi, že robím, čo ma baví. Programátori vedia, čo sa bude v práci diať, zatiaľ čo herec má chlebíček neistý. Niekedy sa nezastavíte, inokedy doma pozorujete let muchy. Zvlášť keď si vyberiete voľnú nohu ako ja.

Chodia rodičia na vaše predstavenia?
Chodia, fandia, vždy musia na premiéru.

Vás pôvodne prijali na matfyz či na ekonómiu?
Na oboje, začala som študovať ekonómku, ale po pol roku som bola taká drzá, že som si vyžiadala odklad. Šla som za rektorom a on mi povedal: Ale my v prvom ročníku nedávame odklad. A ja: no ale mňa vzali na DAMU, to azda chápete. A svojou nehoráznou drzosťou som ho presvedčila, že mi ten odklad dal a nakoniec som na školu ani nenastúpila.

V českom časopise Reportér písala minule vaša herecká kolegyňa Maruška Doležalová vtipnú reportáž, ako prenikla práve na matfyz a snažila sa zapadnúť ako skutočná študentka. Nečítali ste to?
Nie, ale Marie je skvelá.

Vám matematika išla, ale Marie písala o tom, ako ničomu nerozumela.
Ak je niekto jednotkár, tak je to Marie Doležalová. Ja som s ňou chodila na ruštinu asi štyri mesiace, ona mala vypracované úlohy, nadrvené slovíčka a ja som bola pri nej ako najväčší lúzer. Takže pán Kraus by mal poznať Doležalovú, ak chce do niekoho rýpať. Ešte s ňou asi netočil, aby zistil, aká je to bifľoška.

Mali ste z Krausa v jeho relácii Uvolněte se, prosím stres?
Keď som tam bola prvýkrát, tak hrozný. Ale potom som s ním točila a to už bolo super. Keď som ho spoznala, ukázalo sa, že je strašne zábavný. Je skvelý, strašne dobre sa s ním pracuje.

Autor: Ľuboš Pilc, Pravda

Hana Vagnerová
Narodila sa 21. februára 1983 v Prahe. Vyštudovala herectvo na DAMU, od 14 rokov sa venovala modelingu. Ako herečka debutovala v roku 2003 v študentskom filme Seace Fiction, ktorý jej odštartoval televíznu hereckú kariéru. Účinkovala v tv seriáloch Zdivočelá země, Horákovi, Redakce, On je žena, Proč bychom se netopili. Hrala aj v tv rozprávkach (Probuzená skála, Ruženka, zvaná Šípková) či vo veľkofilme Juraja Jakubiska Bathory. Asi najväčšiu popularitu si získala rolou Zuzky Dvořákovej v seriáli Vyprávěj, za ktorú získala aj cenu pre Televízny talent roku. Ďalšie seriály: Ďáblova lest, Expozitura, Odsúdené, Kriminálka Anděl, Vraždy v kruhu, Atentát. V tv filme Hlas pro římského krále stvárnila Elišku Přemyslovnu. Hrá aj divadlo, pôsobila v pražskom Rokoku, v Divadle v Řeznické, v Rubíne, v divadle Extrém a v Disku. V rámci Letných shakespearovských slávností hrala v Sne noci svätojánskej rolu Hermie.

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

#Vyprávěj #Sen noci svätojánskej #Hana Vagnerová #SKUTR #Odsúdené
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku