Recenzia: Vizionár Burton stráca dych

Tim Burton je extravagantný autor, už v deväťdesiatych rokoch sa vyprofiloval na osobitého filmára – jeho Nožnicovoruký Edward, Beetlejuice, Mars útočí či animák Predvianočná nočná mora sa stali kinohitmi a dnes sú už kultovými záležitosťami.

Niektorí zahraniční kritici tvrdia, že Domovom pre neobyčajné deti slečny Peregrinovej sa vrátil „starý dobrý“ Burton, vraj ide o jeho najlepší film za posledných niekoľko rokov. Od spomínanej snímky Big Eyes o maliarovi Walterovi Keanovi, ktorý sa roky vydával za autora cudzích obrazov, sa síce vrátil k fantasy žánru rozprávky, ale ono „burtonovské“ čaro sa bohužiaľ nekoná…

Od Pottera k X-menom

Skupinka detí s nadprirodzenými vlastnosťami to rozhodne nemá ľahké, kvôli výnimočnosti im totiž hrozí smrteľné nebezpečenstvo. Keď sa tínedžer Jake (Asa Butterfield) na základe indícií, ktoré mu zanechá mŕtvy dedko, dozvie, že je vyvolený, aby ich zachránil, rodičia usúdia, že potrebuje pomoc psychiatra. Jake vycestuje s otcom do Británie, kde sa zhodou okolností dostane priamo do bájneho sirotinca slečny Peregrinovej (Eva Greenová).

Prichádza sem v pravú chvíľu – slečna Peregrinová je na skupinku mutantov, ohrozujúcich jej detských zverencov, prikrátka. Keď vysvitne, že Jake je skutočne jediný, kto môže deti pred Barronom (Samuel L. Jackson) a jeho kumpánmi zachrániť, nezostáva mu nič iné, ako chopiť sa svojej výnimočnosti.

Knihomoľ Tim Burton siahol po rovnomennom románe mladého autora Ransoma Riggsa, no kameňom úrazu snímky je práve za vlasy pritiahnutý príbeh. Riggs sa inšpiroval hlava-nehlava, od klasických rozprávok až po popkultúrne komixovky. Svoje postavičky uviaznuté v 40. rokoch však obdaroval celkom štandardnými „nadprirodzenými“ schopnosťami. Navyše väčšina z nich je v príbehu len „do počtu“, neožívajú v pravom zmysle slova.

Zaujímavým charakterom je slečna Peregrinová, rozmer jej dáva charizmatická Eva Greenová, ale ani ona nedostane priestor „narásť“. Je prototypom silného mentora, sexi ženskou alternáciou profesora Dumbledora z príbehu o Harrym Potterovi, ako ju vystihol recenzent magazínu Guardian. Detský hrdina Jake je zas stelesnením praobyčajného outsidera. Filmári mu však dopriali bonus v podobe osviežujúcej milostnej linky.

Prázdny obal

Rozprávanie je zbytočne zaťažené vysvetľovaním krkolomných motívov a celej, vizuálne pôsobivej „paráde“ chýba hlbší zmysel, vyznieva samoúčelne. Navyše ťažko povedať, pre akú vekovú kategóriu divákov je film určený. Peripetie a ich rozuzlenia sa môžu dospelákom javiť ako detinské, mladší divák sa zas môže v tomto zhluku ľahko stratiť.

Filmu Domov pre neobyčajné deti slečny Peregrinovej chýba hĺbka, podčiarkuje umelú tézu – si výnimočný, tak si ver. Nesie sa v znamení štandardných hollywoodskych blockbustrov – sústredí sa na lacnú akciu, prináša príkre konštatovania a efektné odhaľovanie bizarností, v čom sa filmár obzvlášť vyžíva.

Zásadné zvraty sú zjednodušené, náhodné a často pôsobia ako „päsť na oko“. Motivácie sú polopatisticky a často ťažkopádne vysvetľované v dialógoch, čo len dokazuje, že príbeh je prekombinovaný. Burton dokáže držať slušné napätie, ale hra na prekvapenia mu nevychádza podľa plánov, filmu navyše chýba atmosféra.

Od umelca, ktorý sa v minulosti odvolával na inšpirácie takými filmármi ako animátorské duo Timothy a Stephen Quayovci, by divák jednoducho čakal viac, aj keď ich odkaz je v snímke latentne prítomný. Burton nadšene oživuje kostlivcov v detskej vojne a jeho bábky náramne pripomínajú príšerky z kabinetu bizarností Jana Švankmajera.

Fanúšikovia budú možno sklamaní, v snímke Domov pre neobyčajné deti slečny Peregrinovej totiž typický „smrad“ invenčného autora necítiť – mohol ho nakrútiť ktorýkoľvek iný zručný filmár…