Wajdovu najnovšiu snímku s názvom Powidoki o posledných rokoch života lídra medzivojnovej poľskej avantgardy, maliara, teoretika umenia a pedagóga, konštruktivistu Wladyslawa Strzeminského, známu aj pod anglickým distribučným názvom Afterimage, nedávno vybrali ako poľského kandidáta na Oscara v kategórii najlepší neanglicky hovoriaci film.
Za celoživotné dielo dostal Wajda v roku 2000 čestného Oscara, o šesť rokov neskôr nasledoval na Berlinale 2006 Zlatý medveď. Štyri jeho filmy – Zasľúbená krajina (1975), Slečny z Vlčian (1979), Človek zo železa (1981) a Katyň (2007) – boli nominované na Oscara.
Wajdove filmy sa sústreďujú na kľúčové okamihy dejín Poľska. Je považovaný za jedného z najvýznamnješích režisérov v histórii poľskej kinematografie a spoluzakladateľa poľskej filmovej školy.
Wajda sa narodil 6. marca 1926 v meste Suwalki. Jeho otec, dôstojník poľskej armády, bol s vyše 3 000 ďalšími poľskými vojnovými zajatcami zavraždený v roku 1940 v tábore NKVD v Charkove. Po vojne študoval od roku 1946 najskôr maliarstvo na Akadémii výtvarných umení v Krakove a v Lodži potom réžiu. Počas štúdií sa spriatelil s Romanom Polanským mladším o sedem rokov.
Po skončení štúdia pracoval ako asistent poľského režiséra Aleksandra Forda na jeho filme Päťka z Barskej ulice. Debutoval v roku 1955 filmom Generácia o skupine ľavicovo orientovaných mladých ľudí zapojených do sprisahania proti nemeckým okupantom.
Nasledujúce obdobie Wajdovej tvorby mu prinieslo medzinárodný úspech a ohlas. Filmy ako Kanály (1956) či Popol a diamant (1958), ktorých témou je druhá svetová vojna a poľský patriotizmus, zaznamenali aj mnohé úspechy na zahraničných festivaloch.
Od roku 1959 pôsobil Wajda aj ako divadelný režisér, predovšetkým v Krakove, ale aj na zahraničných scénach. V roku 1987 získal prestížnu Kjótsku cenu udeľovanú za zásluhy vo vede a umení. V roku 1989 bol rok riaditeľom divadla Teatr Powszechny vo Varšave.
Na festivale v Cannes v roku 1977 premietli jeho film Človek z mramoru, kritický ku komunistickému režimu v Poľsku. O tri roky neskôr nasledovala snímka Človek zo železa o vzostupe poľského protikomunistického odborového zväzu Solidarita.
V roku 1980 po vyhlásení stanného práva odišiel Wajda do Francúzska, kde nakrútil film Danton (1983) z obdobia francúzskej revolúcie v hlavnej úlohe s Gerardom Depardieuom. V 80. rokoch vznikli mimo Poľska aj snímky Milošč w Niemczech (Láska v Nemecku, 1983), Kronika ľúbostných nehôd (1986) a Besi (1988).
Wajda sa angažoval aj v politike. V roku 1989 bol zvolený ako kandidát hnutia Solidarita do poľského Senátu, kde zostal až do roku 1991. V novembri 2001 otvoril Wajda školu filmovej réžie pre mladých záujemcov o dokumentárnu i hranú tvorbu, nesúcu jeho meno.
Andrzej Wajda bol štyrikrát ženatý. S treťou manželkou, herečkou Beatou Tyszkiewiczovou, mal dcéru Karolinu. Jeho poslednou manželkou bola scénografka a herečka Krystyna Zachwatowiczová, s ktorou žil od januára 1974 až do svojej smrti.
