Debutujúca francúzska filmárka Julia Ducournau odbieha vo filme od arthousu k lacnej žánrovej zábave a jej bizarný pohľad na vec si získal viacero zahraničných kritikov. Raw však ani zďaleka nie je poctivou psychologickou drámou a neohuruje ani formou. Ako odvážny experiment však otvára viacero zaujímavých otázok.
Justine a jej sestra sa snažia zapadnúť do kolektívu internátnej školy, kde platia radikálne pravidlá a prežijú len tí najväčší dravci. Staršia zo sestier je už rok bez drobnohľadu rodičov a mladšej Justine, sprvu zmätenej a znechutenej novými impulzmi v spoločnosti rovesníkov, postupne odhalí šokujúce tajomstvo, ktoré ich nevoľky spája. Sestry, ktoré sú si podobnejšie, ako by chceli, napokon naplno prepadnú svojej inakosti, aby „uživili“ a obhájili slobodu.
Ducournau reflektuje problematiku dospievania prostredníctvom metafor, hyperbolizuje a odvážne preteká za hranicu dobrého vkusu. Civilné vykreslenie vzťahov kontrastuje s prvkami, ktoré si požičiava od okrajových žánrov ako horor, a ponúka karikovaný obraz dospievajúcej mládeže. Jej hrdinky navyše stoja pred neriešiteľnou situáciou. Nie sú ochotné potlačiť pud a udusiť túžbu, a tak na svoje deštruktívne sebectvo radikálne doplácajú nielen ony, ale predovšetkým ich okolie.
Filmárku zaujíma, aké ťažké je pre mladých ovládnuť túžbu a odhadnúť následok svojich skutkov, keď sú náhle, nenásytne opantaní slobodou a živelnou túžbou naraz všetko vyskúšať. Javy síce pomenúva odvážne, tému dospievania zobrazuje invenčne – charaktery i estetika sú civilné, divák je preto pomerne ochotný prijať často nepravdepodobné motivácie postáv, ktoré sa topia v umelej realite – nejde však do hĺbky.
Vzťahy vrátane milostného trojuholníka sú načrtnuté realisticky, no sú iracionálne sploštené, postavy podliehajú konštruktu a autenticky obživnú len sporadicky. Dospelí do tínedžerských problémov nezasahujú – filmárka ich z tohto sveta vypúšťa. V popredí je téza, z ktorej však Ducournau vychádza, namiesto toho, aby k nej dospela a snímka by fungovala skôr ako krátky film.
Diváka vyruší naturalizmom, brutalitou a predhodí mu vlastnú, inak zaujímavú autorskú interpretáciu. V konečnom dôsledku je Raw zjednodušenou cynickou anekdotou, nie psychologickou štúdiou rozpoloženia ani dievčat, ani žien, ktoré sa snažia nájsť miesto vo svete. Nechajú sa situáciou unášať namiesto toho, aby sa ju pokúsili zmeniť.
Podobne ako vo filmoch Homár a Psí zub Yorgosa Lanthimosa aj tu je spoločnosť utopisticky zveličená, na rozdiel od Lanthimosa, Ducournau k ničomu zásadnému nedospieva, postavy si síce prejdú osobným peklom, no nemenia sa a filmárka divákovi na záver namiesto katarzie podsúva na pobavenie lacnú, prvoplánovú pointu. Raw je nevyrovnaný film, no aj napriek tomu je sympaticky „inou“ čiernou komédiou a rozhodne má potenciál vyrušiť, a nielen emocionálne.
