Jean-Marc Barr: Film by mal rebelovať a inšpirovať

Teraz sa nechal „obsadiť“ ruským režisérom Igorom Vološinom a stvárni hlavnú mužskú postavu v dráme podľa scenára Richarda Pupalu Pivnica. Natáčať sa bude na Slovensku a prvá klapka padne už budúci týždeň.

Pre väčšinu slovenských divákov ste freediver Jacques z megahitu Magická hlbočina. Režisér Luc Besson ním na konci 80. rokov medzinárodne prerazil. Ako vnímate jeho tvorbu dnes?
V 80. rokoch sa vo Francúzsku začali robiť filmy, ktoré dosiahli medzinárodnú popularitu. Osobne považujem za najlepší jeho prvý film Posledná bitka, ako umelec a človek tu bol omnoho úprimnejší. Po medzinárodnom úspechu Magickej hlbočiny si Besson uvedomil a priznal, že jeho ambíciou bolo urobiť medzinárodný hit. Jeho filozofiou a zámerom bolo dopracovať sa k veľkorozpočtovým produkciám a akčným filmom v Spielbergovom duchu. Jeho posledné filmy stáli niekoľko miliónov eur. Keď začnete hrať túto hru, ste ako autor na hrane. Kalkulujete so ziskom, s vecami, ktoré už boli videné mnohokrát a takéto typy filmov môže akceptovať nanajvýš mládež. Ako Američan-Kalifornčan som bol na Magickú hlbočinu hrdý. No potom som objavil Larsa von Triera, jeho umelecká forma je omnoho bližšia môjmu srdcu a mojim umeleckým ambíciám. Luca Bessona považujem za predstaviteľa amerikanizácie fancúzskej kinematografie.

 Po spolupráci s Larsom von Trierom ste začali sám písať, režírovať a produkovať filmy. Čo vás k tomu viedlo? Trier ma v roku 1996 oslovil, či by som sa nestal krstným otcom jeho dvoch synov. Prišiel som preto do Kodane, v kostole sme pokrstili bábätká a keď som si u nich doma ľahol spať, prišiel za mnou s kazetou, na ktorej bol jeho film Idioti. Chcel, aby som si ho pozrel ešte pred tým, ako s ním pôjde von. Tesne pred Idiotmi (jeden z prvých filmov natočených podľa pravidiel manifestu Dogma 95, ktorý spísali filmári Lars von Trier a Thomas Vinterberg, pozn. red.) natočil Prelomiť vlny, ktorý porušoval a dekonštruoval estetické pravidlá. Bol to svojím spôsobom tiež veľmi revolučný film. Keď som videl Idiotov, uvedomil som si, že toto je ešte väčšia dekonštrukcia, za ktorou bola filozofia odstrániť všetky umelé prvky a povedal som si, že aj ja by som mohol robiť takéto filmy. A nielen ako herec a režisér, ale aj ako scenárista a kameraman. Mohol by som točiť na ulici bez toho, aby som ju musel zablokovať a bolo by to navyše lacné. A zároveň išlo o spôsob, ktorý vyzdvihoval dôveryhodnosť drámy a emócie. Trier mi ukázal možnosť a dal mi príležitosť robiť filmy jedinečným a pôvodným spôsobom. V podobnom duchu sa mi za tri roky podarilo urobiť tri filmy – jeden vo Francúzsku, druhý v Amerike a tretí v Indii. Tešili sme sa z toho, že sme a zároveň nie sme súčasťou kinematografického priemyslu. Dogma ľudí zaujala, pretože istým spôsobom demystifikovala celý filmársky proces. 

Na viacerých svojich filmoch ste spolupracovali s Pascalom Arnoldom, založili ste spolu produkčnú spoločnosť. Čo vás autorsky spája?
Pascal Arnold je niečo medzi Niccolóm Machiavellim a Hermanom Melvillom. A keď som za ním ako spisovateľom prišiel so svojím prvým filmom, presne pochopil moje zámery. Scenár sme písali spolu a zrazu sa z nás stali bratia. A tak je to aj s Larsom. Keď s niekým spolupracujete na filme, je to osobný proces, stanete sa blízkymi. Pascal je strýkom môjho malého syna, sme ako bratia.

Natočili ste spolu šesť filmov, posledný v roku 2012. Aké majú v súčasnosti filmári vo Francúzsku podmienky?
Situácia je veľmi ťažká, no zakaždým sme našli spôsob, ako urobiť film. 

Ako sa vám to podarilo?
Predovšetkým sme na to boli dvaja, písali, režírovali a produkovali sme spolu. Film nie je o egu, to tvorivý proces práve rozptyľuje. No za posledných päť rokov sme nenatočili film. Canal plus už nepodporuje filmárov tak intenzívne a jediné, čo môžete v spolupráci s televíziou robiť, sú komédie. Snažíme sa však nájsť novú cestu, Pascal zatiaľ pracuje ako scenárista na iných filmoch, ja ako herec. Vo Francúzsku prežívame veľmi veľkú krízu kinematografie, pôvodný model už nefunguje. Keď sa pozriete na francúzske filmy posledných desiatich rokov, možno nájdete dvoch, troch filmárov, ktorí stoja za to. Väčšina filmov sa nepredáva za hranice, sú určené pre domáce publikum. Snažíme sa nájsť nový model.

Čo spôsobilo, že produkčný model prestal fungovať?
Napríklad Netflix či Amazon skupujú filmy, berú ich odvšadiaľ, pretože si to môžu dovoliť. Kapitalizmus ničí všetko malé – obrovský problém súčasnosti. Vo Francúzsku sú uprednostňované veľké spoločnosti ako Pathé či Gaumont a všetky malé produkčné spoločnosti končia. Jednoducho nemajú šancu robiť filmy, pokiaľ nechcú robiť formátované televízne projekty podľa vzoru americkej produkcie. Hľadáme cestu, neviem čo sa stane, no stále bojujeme (smiech).

Ako ste sa „zaplietli“ do východoeurópskeho projektu Pivnica? Čo vás presvedčilo?
Východoeurópske filmy ma zaujímajú, rád sa na nich zúčastňujem. Vôbec nemám problém s tým, že budem predabovaný. Režiséra Igora Vološina som spoznal začiatkom storočia ako bláznivé mladé decko. Ponuka účinkovať v Pivnici prišla po tom, ako sme sa náhodou stretli na letisku v Ríme. Nikdy predtým som nespolupracoval s ruským režisérom a milujem Rusko. Filmy, ktoré za posledné desaťročie zaujali, pochádzajú z Turecka, Rumunska, Ruska, Grécka a Pivnicu považujem za príležitosť urobiť dobrý film vo východnej Európe. Bolo to veľmi ľahké rozhodnutie.

Aký charakter považujete za hereckú výzvu?
Mňa zaujíma dráma. Charakter môžete stvárniť fyzicky alebo vnútorne. Keď sa pozerám na drámu a vidím v nej vynikajúcich hercov, a svet, ktorý sledujem, sa odrazu stáva skutočným, vtedy sa divák otvára, aby s ním filmár mohol komunikovať. Cudzinci od jazera Alaina Guiraudie – to je pre mňa skvelé kino. Keď vám vo filme scéna vyrazí dych, kino sa stane chrámom, kde diváci objavujú a pociťujú tie isté emócie, nie sú len zabávaní. Mám plné zuby zábavy, len čo v kine zistím, že ma chce film len pobaviť, odchádzam – je to povrchné. Na špeciálne efekty kašlem. Keď spojíte vo filme dve-tri ľudské bytosti, ktoré vytvoria drámu, a príbeh sa stane skutočným, to je vzrušujúce. Film by mal byť rebelantský, mal by inšpirovať. Jeden z filmov, ktoré ma nadchli, bol Godardov Alphaville či Bezstarostná jazda (réžia Denis Hopper) – pre mňa absolútne podvratný – také by mali filmy byť. Mali sme tu šesťdesiat rokov zábavy z Hollywoodu a až teraz si uvedomujeme, že 98 percent z toho, čo sme videli, bola čistá propaganda. Teraz je tu internet, ktorý je absolútne nekontrolovateľný, a preto sa pýtam, čo bude s národmi ďalej. (smiech)