Villaggiov Fantozzi je dnes fenoménom a herec legendou šialenej talianskej komédie. Popri Budovi Spencerovi či Robertovi Benignim je jedným z najobľúbenejších a vo svete najpopulárnejších talianskych komikov. V roku 1996 ho za celoživotný prínos ocenili Zlatým levom na benátskom festivale a Leopardom na festivale v Locarne.
Smoliar z korporácie
Rodák z Janova mal dvojča, brata Piera, rodičia pochádzali zo Sicílie a Benátok a zo syna chceli mať úradníka, čo sa im čiastočne podarilo. Villaggio umenie neštudoval, no múzický talent sa z neho „dral“ všetkými smermi – okrem toho, že mal talent trefne glosovať svet na papieri, napísané skeče ďalej osobito modeloval v hereckých etudách. Ako komik začínal v rímskom kabarete a prv, ako sa dopracoval k filmu, vytvoril niekoľko figúrok v televíznych skečoch.
Po štúdiu vystriedal viacero krátkodobých zamestnaní. Keď sa dostal na post úradníka pre taliansku železiarsku spoločnosť, kopla ho oná osudová múza. Inšpirovaný prostredím vymyslel svoje ikonické alterego – postavičku malého bankového úradníka Uga Fantozziho, na ktorého sadajú trapasy ako osy na lekvár. Villaggio s ním zožal obrovský úspech a od roku 1975 pravidelne účinkoval v sérii „Fantozziho“ filmov, v ktorých mu takisto nezabudnuteľne sekundovali jeho žena Pina (Anna Mazzamauroová) a krásou neobdarená dcéra Mariangela (stvárnil ju herec Plinio Fernando). Nakrúcanie prvého pokračovania sa začalo ešte v roku, keď mal premiéru prvý film.
Krátke prózy o Fantozzim však začal publikovať v magazínoch L'Espresso a L'Europeo už počas pôsobenia v korporácii začiatkom 70. rokov. Krátke epizódky vyšli knižne, povyhrávali literárne ceny a po bestselleri prirodzene chňapli aj filmári. Villaggio bol spisovateľom rovnakou mierou ako filmárom, jeho posledná kniha sa volá I am Fucking Mad as a Beast, čo v preklade znamená Som čertovsky nahnevaný, ako beštia a jej názov skvele vystihuje autorov čierny cynizmus. Villaggio sa skrátka so svetom pasoval jedine s humorom.
Rutinu nešťastníka Uga Fantozziho narúšali bizarné sklony jeho preexponovaného, (ne)obyčajného sveta. Mikro existenciu mu komplikovali malé pohromy, ako je meškanie do práce, nešťastne zvolený outfit na novoročný večierok s kolegami a podobne. Epizodickému príbehu dal šťavu najmä bravúrny komentár hlavného hrdinu. Ustráchaný úradníček sa na každom kroku namočil do maléru. Nech sa snažil, koľko chcel, Fantozzi skrátka za každých okolností vyčnieval z radu uniformovaných korporátnych „kravaťákov“.
Najúspešnejšia európska séria
Villaggio Fantozziovými príbehmi vtipne glosoval plynutie moderného talianskeho života a práve preto si jeho komédie diváci po celom svete zamilovali. Scenár prvého filmu sa dostal do rúk talianskemu režisérovi Lucianovi Salceovi, ktorý látke dokonale porozumel a dokázal vyťažiť esenciu toho, čo si neskôr zamilovali nielen Taliani, ale aj diváci po celej Európe a vďaka čomu sa z Fantozziho stal kult.
Do kín prišla nová vlna komédií, ktorá výstižne glosovala frustrácie talianskej strednej triedy v 70. rokoch. Fantozzi prehovoril jazykom usilovných „pracantov“, ktorí aj napriek tvrdej korporátnej disciplíne nedokázali dosiahnuť úspech a na kritiku systému šiel takticky, so sympatickou satirou. Fantozziho sága sa stala vôbec najúspešnejšou európskou filmovou sériou. Paolo Villaggio však nebol ani zďaleka iba Fantozzim. Jeho zmysel pre civilnú grotesknosť zužitkoval napríklad aj majster Federico Fellini vo svojom poslednom a zároveň najnočnejšom filme Hlas Luny z roku 1990 o dvoch osamelých tulákoch. Villaggio stvárnil sentimentálneho blázna a spoločnosť tu robil Robertovi Benignimu v úlohe schizofrenického básnika. Villaggiov výkon napokon ocenili Donatelovým Dávidom.
Hlavné úlohy stvárnil vo filme Čau, profesor! (1992) v réžii Liny Wertmüllerovej aj v čiernej komédii Drahí, zatratení priatelia (1994) režiséra Maria Monicelliho. Ermanno Olmi ho obsadil do rozprávkovej fantázie Tajomstvo starého lesa (1993), za čo bol nominovaný na Zlatý glóbus a už vtedy oscarový režisér Gabriele Salvatores mu zveril jednu z vedľajších postáv vo filme nominovanom na Zlatého leva Denti (2000). Divákov bavil aj v komédiách Vyhral som v lotérii (1989) či v dvoch častiach Bláznivej komédie (1990, 1991) po boku Renata Pozzetta <pe>
