Haruo Nakadžima sa vždy túžil stať hercom. Po druhej svetovej vojne preto podpísal zmluvu s filmovým štúdiom Toho, ktoré produkovalo aj filmy japonského režiséra Akiru Kurosawu. Spočiatku sa objavoval len v malých úlohách, zahral si napríklad banditu v slávnom Kurosawovom filme Sedem samurajov. Ako zvykol vtipkovať, zvyčajne hral postavy, ktoré neskôr zabili. Vo vojnovom filme Eagle Of The Pacific sa zase blysol v úlohe kaskadéra, ktorý si trúfa aj na nebezpečné kúsky. Jeho odvahu si všimol aj režisér snímky Iširó Honda, ponúkol mu preto úlohu vo filme, ktorý v rámci japonského filmového priemyslu nemal obdobu.
Film Godzilla mal byť pôvodne nakrútený pomocou stop-motion animácie, rovnako ako jeho americký brat King Kong z roku 1933. Tvorcovia však rýchlo zistili, že im na podobné filmové postupy chýbajú experti, išlo by navyše o príliš dlhý a nákladný proces. Úloha rozpohybovať pradávnu príšeru z hlbín mora teda padla na herca v kostýme – Harua Nakadžima, ktorý však s takýmto typom úloh nemal žiadne skúsenosti. Ku Godzille nedostal žiadne podklady ani od filmárov, vedel len, že bude skutočne veľká. Aby ju dokázal stvárniť čo najrealistickejšie, začal v zoo študovať správanie slonov či medveďov.
Po úvodnom štúdiu však nasledovala tá ťažšia časť. Povojnové Japonsko trpelo nedostatkom materiálov vrátane kaučuku. Namiesto gumy boli preto prvé kostýmy pre Godzillu vyrobené z betónu. Haruo Nakadžima tak na sebe nosil 100-kilové závažie, s ktorým mohol naraz prejsť menej ako desať metrov. „Bolo to ako ťahať za sebou pneumatiku a nosiť na chrbte naozaj tučného človeka zároveň,“ cituje herca kniha 500 faktov o Godzille Jamesa Egana. V kostýme bolo navyše nesmierne teplo a aby vôbec mohol dýchať, museli mu doň zaviesť trubičku s prívodom vzduchu. Čo sa týka hercov v maske, Nakadžima bol zrejme jeden z najobetavejších. Počas nakrúcania utrpel popáleniny, zasiahol ho prúd, raz sa dokonca v kostýme takmer uškrtil.
Keď v roku 1954 prišla Godzilla do kín, nikto netušil, ako ju verejnosť prijme. Aj keď niektorí kritici hovorili o tom, že špeciálne efekty patria skôr k americkej produkcii, snímka mala nakoniec veľký úspech. Pre štúdio to bola veľmi dobrá správa. Ten istý rok totiž produkovalo aj film Sedem statočných, čo ho takmer priviedlo k bankrotu. Aj keď dnes môžu efekty v snímke pôsobiť lacno a smiešne, v Japonsku v tom čase išlo o najdrahší film všetkých čias.
Godzilla nikdy nemala byť len komerčným filmom určeným na zábavu. Monštrum z prehistorických čias bolo výsledkom jadrových pokusov v Pacifiku a symbolicky tak stvárňovalo hrozbu, ktorú so sebou prináša atómový vek. Prostredníctvom Godzilly sa takisto Japonsko, jediná krajina vystavená jadrovému bombardovaniu, vyrovnávala s národnou traumou. Na plátna kín prišla zmutovaná príšera v čase, keď Spojené štáty uskutočnili na pacifickom atole Bikini skúšku svojej vodíkovej bomby a film mal okrem iného varovať pred ďalšou jadrovou skazou hroziacou ľudstvu. „Godzilla je výtvor Američanov,“ povedal v roku 2014 Nakadžima pre americkú stanicu CBS, „jej dych je rádioaktívny. Ukazuje divákov, aké hrozné sú atómové bomby.“ Po uvedení snímky vznikla aj talianska a americká verzia filmu. Američania však spočiatku všetky zmienky o Hirošime a Nagasaki vynechali.
Haruo Nakadžima sa až do roku 1972 objavil v ďalších 11 snímkach, kde ako Godzilla bojoval s monštrami ako King Kong či Mothra. Godzilla sa takisto stala námetom pre hollywoodske spracovania. V spolupráci so štúdiom Toho dnes filmová spoločnosť Warner Bros. dokonca buduje svoje vlastné univerzum – MonsterVerse. Odštartovala ho snímka Godzilla z roku 2014 a tento rok nasledoval film Kong: Ostrov lebiek. Atómová príšera by sa na plátna kín mala najbližšie vrátiť v roku 2019.
Napriek množstvu spracovaní sa však aj vďaka spoločenskému presahu za najlepší film zo série stále považuje pôvodná snímka z roku 1954. Ako Haruo Nakadžima povedal minulý rok v krátkom dokumente Muž, ktorý bol Godzillou, „Godzilla, ktorú som hral, zostane vo filme navždy. A zostáva tiež v pamäti ľudí, za čo som naozaj vďačný.“