Nie sú za tým len žánrovky
Čo prispelo k rekordnému záujmu divákov o slovenský film? „Zvýšenie návštevnosti slovenských filmov je výsledok dlhodobej systematickej práce rovnako filmárov, ako aj novinárov a teoretikov na zvyšovaní povedomia o slovenskom filme, a o tom, že tento nielenže existuje, ale aj má zmysel. Nevidela by som v tom žiadne zaklínadlo novinárov, ako je napríklad žánrový film – pretože ten je tu s nami už dlho,“ hovorí pre Pravdu filmová teoretička a hlavná riešiteľka projektu SAV a VŠMU Slovenská kinematografia po roku 1989 Jana Dudková.
„Skôr sa zdá, že divákov zaujímajú príbehy a postavy, ktoré už pozná z iných médií: či už sú to adaptácie knižných bestsellerov, filmy obsadené seriálovými hercami alebo príbehy, ktoré sa opierajú o mediálne a politické kauzy, osobnosti či témy. Tohtoročné filmy tak v podstate len rozvíjajú obnovenie záujmu o slovenský film. Tento záujem vytvorili takpovediac na kolene vyrobené filmy o rôznych Bezákoch, Kuffoch, hokejistoch a hudobníkoch. Ale dopĺňajú ho o väčšiu dávku profesionality, a taktiež o marketingový efekt prelínania s mediálnou realitou nielen v príbehoch, ale aj mimo filmu: takmer všetky sa stávali témami dňa či už na základe drobných škandálov pri nakrúcaní, alebo pri uvedení, prípadne boli spájané až s priamym ovplyvňovaním politického diania,“ dodáva Dudková.
To bol prípad filmu Únos. Súbežne s jeho príchodom do kín sa otvorila téma zavlečenia Michala Kováča mladšieho do Rakúska a Mečiarových amnestií. Film v kinách videlo vyše 278-tisíc divákov, čím sa vyšplhal na štvrté miesto v rebríčku historicky najnavštevovanejších slovenských filmov a predbehol divácke hity ako Pokoj v duši (2009) či Lóve (2011). Roky sa k nim vzhliadalo ako k snímkam, ktorých návštevnosť je niekde na hranici, ktorú slovenský film dokáže dosiahnuť.
Výnimkami, ktoré túto hranicu dokázali prekročiť, boli iba špecifické projekty ako veľkovýpravný film Bathory (2008) či masívne populárna Fontána pre Zuzanu 2 (1993). Únosu sa však túto hranicu okolo 110– až 120-tisíc divákov podarilo prekonať zhruba dvaapolnásobne. Celkovo bol v prvej polovici roka záujem divákov o návštevu kina rekordný – podľa Únie filmových distributérov stúpla návštevnosť kín o 33,5 percenta.
Úspech tvorí milión drobností
Tretie miesto v rebríčku historicky najnavštevovanejších slovenských filmov po roku 1993 patrí takisto tohtoročnej adaptácii z červenej knižnice Všetko alebo nič. Donedávna držala aj rekord pre najlepší otvárací víkend domáceho filmu v kinách, ten však už padol. Jeho aktuálnym držiteľom je takmer so 70-tisíc divákmi film Čiara režiséra Petra Bebjaka. Na porovnanie, zhruba rovnaký počet divákov mal počas prvého víkendu napríklad film Hobit: Bitka piatich armád.
Podľa Wandy Adamík Hrycovej, producentky filmu Čiara, sa za diváckym úspechom skrýva milión drobností. „Nemôžete nič zanedbať a každý zo štábu musí dobre odviesť svoju robotu. To znamená, že v prvom rade produkt, ktorý divákovi ponúkate, musí byť dobrý. Na druhej strane to, že máte dobrý film, vám ešte nezabezpečí, že budete mať aj plné kiná,“ hovorí Hrycová. Podľa nej zohráva úlohu v návštevnosti napríklad načasovanie premiéry, to, či ľudia v čase príchodu filmu do kín netrávia predĺžené víkendy niekde mimo miesta svojho bydliska, a návštevnosti môže ublížiť aj počasie. „Nám všetky faktory zahrali do karát – snažili sme sa urobiť dobrý film, výnimočne dobre nám vyšla titulná pesnička, podarilo sa nám aj načasovanie, napriek tomu, že sme premiérovali uprostred leta, teda počas dovolenkovej sezóny. Ale ukázalo sa, že keď majú ľudia viac času, sú možno aj náchylnejší ísť do kina. Určite je za tým veľa roboty, veľa plánovania, ale pokiaľ pri vás nestojí pánbožko, tak to nemusí vyjsť.“
Hranicu 100-tisíc divákov sa tento rok podarilo prekonať až štvorici filmov – okrem spomínaných Všetko alebo nič, Únosu a Čiary aj Cuky Luky Filmu. Majú podľa Adamík Hrycovej niečo spoločné, čo priťahuje ľudí do kín? „Napriek tomu, že každý ten film je úplne iný – žánrovo, aj celkovo spôsobom, akým je urobený, spoločného menovateľa vidím v tom, že boli robené pre diváka, s ohľadom na diváka, že tvorcovia rozmýšľali nad tým, komu ten film chcú ukázať a prečo. Ešte donedávna som mala, nie zo všetkých, ale z veľa slovenských filmov pocit, že si ich tvorcovia robili sami pre seba,“ dodáva Adamík Hrycová.
Robia dobré meno vo svete
Vplyv na to, že diváci dnes chodia na slovenské filmy a najmä na to, že môžu na nejaké chodiť, malo aj vytvorenie Audiovizuálneho fondu. Pred jeho vznikom prišlo v roku 2007 do kín päť slovenských filmov, v roku 2009 to už bolo desať filmov, a v posledných rokoch sa číslo pohybuje okolo dvadsiatky hraných a dokumentárnych filmov.
Niekedy sa divácky úspech podarí spojiť aj s úspechom festivalovým. To je prípad Čiary, vďaka ktorej si z festivalu v Karlových Varoch odniesol Peter Bebjak cenu za réžiu. Ale aj prípad Špiny. Debut Terezy Nvotovej, ktorý sa zaoberá témou znásilnenia, mal premiéru na prestížnom fóre v Rotterdame a cestu do kín si k nemu zatiaľ našlo výborných 45 980 divákov. Napriek atraktívnej téme aj spracovaniu si väčší divácky ohlas neužila snímka Piata loď Ivety Grófovej, Slovensku však spravila dobré meno na jednom z troch top filmových festivalov v Berlíne, kde získala Krištáľového medveďa v sekcii Genneration Kplus. Historickým úspechom bolo aj uvedenie filmu režiséra Györgya Kristófa Out v prestížnej súťaži Un Certain regard na festivale v Cannes. Na Slovensku ho divácka skúška ešte len čaká začiatkom septembra v rámci Projektu 100. Koncom septembra zase príde do kín film Juraja Lehotského Nina, ktorý už videli diváci v Karlových Varoch.
