Film Po strništi bos nadväzuje na Obecnú školu, vlastne vracia sa ešte hlbšie do minulosti. Bolo ťažké nadviazať na herecké výkony Zdeňka Svěráka a Libuše Šafránkovej?
Keď som sa dozvedel, že hlavnú ženskú rolu dostala Terezka Voříšková, nechcelo sa mi do tohto partnerstva ísť. Veď v seriáli Místo v životě a vo filme Všiváci hrala moju dcéru! Teraz som mal byť jej manžel. Zdalo sa mi to úchylné. Nakoniec presne naplnila predstavu o krásnej a nežnej mame malého Eda.
A čo vaša úloha? Bolo ťažké odosobniť sa od otca malého Eda, ktorého hral Zdeněk Svěrák?
Nikdy mi nenapadlo, že to budem hrať ako Zdeněk, veď on si niekoľko rokov budoval svoje jedinečné, nezameniteľné herectvo. Hrá tak, že v ľuďoch prebúdza dobrú náladu, je to láskavé a milé, svojím prejavom robí svet lepším. To všetko som musel opustiť a sústrediť sa na to, aby som hereckú postavu oživil a vdýchol jej život. Aby sa dala obhájiť a dalo sa jej veriť. Tak to robím vždy. Prvý raz v našej histórii spolupráce som sa Honzovi úplne odovzdal, a robil som len to, čo chcel. Nebojoval som, neargumentoval som, nepresviedčal som ho o tom, že sa to dá ešte zlepšiť.
Režiséri Ladislav Smoček, Jan Svěrák a Oldřich Daněk patria k jedným z mála, ktorých rešpektujete?
Keď sú spokojní, je to istota, že to bolo dobré.
Foto: Dagmar Vyhnálková
Sú aj takí, s ktorými bojujete?
Určite. S režisérom, ktorý nie je šikovnejší ako ja, mám veľký problém. A on so mnou tiež. O to viac, keď machruje alebo bojuje. Keď je dobrý, som šťastný a chcem mu pomôcť.
Čím vás režisér presvedčí?
Napríklad Ďurko Nvota ma presvedčí tým, že mi zavolá a povie mi: Ondrík, zober tú rolu. A keď sa ho spýtam, či je to pekná rola, odpovie: Veľmi pekná, prisahám. Tak to vezmem, lebo on je veľmi dobrý človek.
Vrátil aj vás nový Svěrákov film do detstva? Na čo si spomínate?
Vyrastal som pri Znojme a pri Třebíči, v malých mestečkách Polná a Petrovice u Okříšek, čo bol čiastočne vidiecky život. V Jihlave sme bývali v osade, kde otec postavil chatu. Vyrastal som tam s chlapcami, rovnakými samorastmi ako ja. Väčšina z nás robila prvú ligu v nejakom športe. Profiloval nás šport, príroda a napĺňanie chlapčenských predstáv. Po roku 1989 sa, samozrejme, všetko zmenilo. Ľuďom robil dobre pocit, že môžu niečo vlastniť a začali si stavať ploty okolo svojich majetkov. Všetko, čím bolo toto miesto unikátne, zaniklo. Chatu som prepustil bratovi, lebo som tam už nebol šťastný. Zmenili sa ľudia, ktorí sa ma snažili vtesnať do svojej predstavy – obmedzenej, úplne mimo reality. Svojou inakosťou, slobodomyseľnosťou, zároveň prísnosťou a istou rigiditou som ich ohrozoval.
Boli ste vodcom partie alebo skôr tým utiahnutým Edom Součkom, akým bol váš filmový syn?
So staršími chlapcami som bolo Edo, v puberte som sa posunul skôr do pozície lídra.
Mali ste prísnu výchovu?
Otec bol prísny, ale dával nám ohromný pocit slobody. S bratom sme mali pre seba veľmi veľa času. Po škole som bol vonku dovtedy, kým na nezavolali domov. Brat bol utiahnutejší. Zbieral kamene, hral šach. Ja som si neustále hľadal rôzne aktivity. Okrem športu som hral v ochotníckom súbore.
Foto: Dagmar Vyhnálková
Aký ste otec vy?
Som starostlivý, ale veľa vecí robím za deti, čo je chyba. Ak však neurobia niečo, na čom trvám, viem sa nahnevať. Som ich veľký parťák, a ony zároveň poznajú hranice, ktoré nemôžu prekročiť, lebo bude problém. Majú stále obrovský priestor na užívanie.
Ktorá scéna z filmu Po strništi bos je pre vás najsilnejšia?
Scéna, keď zabíjam králika. Keďže k zvieratám, aj k domácim, mám vzťah, prosil som toho králika, aby predstieral, že je mŕtvy. Mával som sekerou za ním a on zostal ležať ako zhypnotizovaný. Všetci boli šokovaní. Takže ja som netrpel a zachránil som mu život. To isté sa stalo so sliepkami či s holubom. Ľudia, ktorí sa profesionálne venujú zvieratám používaným vo filme, k nim majú iný, priemyselnejší vzťah, ja mám taký ochranársky. Raz sme nakrúcali scénu s kolegom – hercom, ktorý hádzal holuby do debny, a tie boli chúdence natlačené jeden na druhom. Na moju pripomienku, aby sa k nim správal úctivo, mi povedal, že aj pod tou strechou sú rovnako natlačené. Odpovedal som, že to je ich slobodná voľba a napadol som ho.
Bijete sa nielen za práva ľudí, ale aj zvierat?
Čo je na tomto svete podstatné? To, ako sa správame my ľudia k sebe navzájom a potom ešte, ako sa správame k iným biologickým druhom. Za domáce zvieratá máme absolútnu zodpovednosť, pretože sme ich vytrhli z ich prirodzeného prostredia. Z tohto svojho poznania som bol najprv zdesený, ale tak to je. Žiadne iné poslanie, zmysel našej existencie v rámci tejto planéty a ekosystému som nenašiel. Všade len škodíme.
Dlhé roky ste sa venovali džudu aj atletike. Ako veľmi vám pomáha šport v živote a v herectve?
Dal mi priateľov na celý život. Takých, pre ktorých som ochotný umrieť. Spája nás neviditeľné puto, vyznávanie rovnakých hodnôt. Pre šport aj herectvo je dôležitá disciplína. No ak vám niečo nejde v športe, musíte pridať, ak sa vám nedarí v herectve, musíte ubrať.
Jan Svěrák o vašom obsadení do filmu povedal, že ste boli jasnou voľbou. Mal len jednu podmienku – mali ste pôsobiť krehkejšie, zraniteľnejšie. A museli ste zmenšiť svoje svaly o desať kíl.
Keď ma Honza videl vyzlečeného, vydesil sa. Oblečený som pôsobil oveľa krehkejšie. Chcel, aby som ubral nielen zo svalov, ale aj z herectva.
Čo bolo ťažšie?
Celý život som zhadzoval na váhový limit, takže zbaviť sa zopár kíl bola smiešna úloha. Za tri týždne to bolo preč. Ubrať z herectva bol tvrdší oriešok. Hrať hlavou a nie srdcom je pre mňa vždy ťažké. Tu som musel hrať hlavou a talent mi bol na nič. Je to ako hrať v Kunderovi. Jeho sofistikované, intelektuálne analýzy ma nenechali počas celého predstavenia Ptákovina na pokoji. Bola to veľká záťaž.
Foto: Dagmar Vyhnálková
Ako dlho vo vás doznieva predstavenie?
Všetci kolegovia odídu po predstavení domov a ja sedím v šatni ešte ďalšie tri hodiny. Len tak, v trenkách. Šťastný, že nemusím nič robiť.
Dobrý herec sa vraj zblázni alebo stane alkoholikom…
Po predstavení, kde som hral Vincenta van Gogha, na mňa takmer vždy čakal nejaký opitý výtvarník a chcel so mnou hovoriť. Zobral ma do ateliéru a dal mi obraz. Mám doma viac takých obrazov… Dali mi ich ako kolegovi z brandže. Chodili za mnou aj lekári, ktorí mi hovorili: Nehrajte to. Podobne to bolo aj pri inscenácii Ujo Vankúšik.
Sám ste niekedy cítili, že sa blíži tá nebezpečná hranica?
Určite. Keď som už nevládal. „Prdlo“ mi vo filme Vendeta. Boli to dva mesiace absolútneho utrpenia. Na hlavného hrdinu Pochmana som bol napojený tak, že som nebol schopný žiť svoj vlastný život. Ani pri jednom zábere som si neodpočinul. Vnemy boli silnejšie ako v reálnom živote. „Prdne“ mi dosť často. Musím sa len zregenerovať a vrátiť späť.
Čo vám vtedy pomôže?
Pomôže mi, keď som s dobrými ľuďmi, ktorí nie sú konfrontační, ktorí nemachrujú a majú ma radi.
Sú emócie slovenských a českých hercov podobné?
Vy Slováci ste utkaní z iného genetického základu. My Česi máme komplikovaný pôvod. Píše sa o nás, že sme najzápadnejší Slovania alebo najvýchodnejší Nemci. Keď Hitler plánoval arizáciu, Česi požiadavky na čistú rasu spĺňali v 75 percentách. Žijeme v jednom priestore, českí králi Přemysl Otakar I. a II. pozvali na naše územie Nemcov pracovať. Dokonale sme sa premiešali, ešte aj so Židmi.
Prečo Slováci hovoria Čechom Švédi?
Lebo na našom území bolo asi sedemtisíc Švédov. A tak ako u vás Turci, roztrúsili svoj genetický kód. Naše národy sú teda pomiešané z rozličných génov. Okrem podobného jazyka a sedemdesiatich rokov spolužitia vo dvadsiatom storočí nemáme toho veľa spoločného.
Akých predkov máte vy?
Pradedko bol Talian. Vetchý, teda vecchio znamená v taliančine starý. Z maminej strany mám židovské aj baskické korene. Som ultra zmiešaný.
Preto majú vaše deti Rebeka a Aron židovské mená?
Čo sú to židovské mená? Adam, Eva, Lukáš, Samuel, Jozef, Dávid, Hana? Tých mien je veľmi veľa. Rozdiel medzi nimi je len v tom, že niektoré sú menej frekventované. Aron je meno, ktoré sa mi už tridsať rokov veľmi páči, aj vďaka vynikajúcemu americkému tenistovi Aronovi Kricksteinovi. A Rebeka? Niečo nádherné.
Ondřej Vetchý
Narodil sa 16. mája 1962 v Jihlave, kde od dvanástich hral v ochotníckom súbore. Po ukončení pražského konzervatória v roku 1984 nastúpil do Činoherného studia v Ústí nad Labem. V rokoch 1987 až 1989 pôsobil v divadle E. F. Buriana a od roku 1986 je členom pražského Činoherného klubu. Na plátne debutoval v roku 1981 vo filme Neříkej mi majore! Výborný výkon podal v rozprávke S čerty nejsou žerty (1985). Za svoj výkon v snímke Dům pro dva (1988) bol nominovaný na Európsku filmovú cenu Felix. Svoje herecké umenie predviedol vo filmoch Marty a já (1990), Let asfaltového holuba (1991), Černí baroni (1991), v anglickom filme s Anthonym Hopkinsom Proces (1992), Nedodržaný sľub (2009), Báječná léta pod psa (1997), Vendeta (2011), Colette (2013), Všiváci (2014). Zo spolupráce s tandemom Zdeněk a Jan Svěrákovci vzišli snímky Obecná škola (1991), oscarový Kolja (1996), Tmavomodrý svět (2001), či Vratné lahve (2007). Sedemkrát bol nominovaný na Českého leva, cenu dostal za rolu vo filme Okresní přebor (2012). V novinke z dielne Svěrákovcov s názvom Po strništi bos si zahral otca. Je druhýkrát ženatý. Má tri deti – Veroniku, Rebeku a Arona.
