Narodil sa v roku 1949 v Liptovskom Jáne. V roku 1967 sa presťahoval do Bratislavy s túžbou stať sa filmovým režisérom a ako asistent kamery a technik sa zamestnal na Kolibe. V rokoch 1977–1983 študoval dokumentárnu tvorbu na bratislavskej VŠMU.
Po skončení školy začal nakrúcať celovečerné aj dokumentárne filmy. Podpísal sa pod snímky Uhol pohľadu (1984), Pasodoble pre troch (1986), Let asfaltového holuba (1990), Rivers of Babylon (1998) či Dážď padá na naše duše (2002). Z jeho dokumentárnej tvorby sú to filmy ako Záchranca či Hummel.
Foto: CSFD
V roku 1990 vznikol polohraný dokument 30 ton nádeje zobrazujúci represálie totalitného režimu. V roku 1992 nakrútil dokument Opera Session o práci režiséra Jozefa Bednárika pri naštudovaní Hoffmanových poviedok J. Offenbacha v opere SND. Tento dokument bol úspešný nielen doma, ale aj v zahraničí. O rok neskôr vzniká ďalší dokumentárny film, tentoraz z prostredia tanečného súboru – Toto je Lúčnica.
Dlhé roky pôsobil aj ako pedagóg v Ateliéri dokumentárnej tvorby na VŠMU, ktorému bol v rokoch 2000 až 2013 vedúcim.
Na úmrtie režiséra už reagovali aj jeho kolegovia. „Aj keď bol Vlado Balco známy ako režisér hraných filmov, ja si veľmi vážim jeho dokumentárnu tvorbu. Hneď jeho prvý film Tri tony šťastia bol ocenený na festivale v Oberhausene a jeho dokumentaristická línia bola zaujímavá aj v jeho ďalšej tvorbe, napríklad v dokumentárnom filme o Bednárikovom naštudovaní Hoffmanových poviedok Opera session alebo v dokumente o Petržalke Nebeské geto. Jeho dokumenty neboli len záznamom reality, vo filmoch sa snažil preniknúť pod povrch skutočnosti a zachytiť to, čo je zdanlivo neviditeľné. Vlado sa ako pedagóg venoval aj nastupujúcej generácii dokumentaristov a dlhé roky bol vedúcim Ateliéru dokumentárnej tvorby na VŠMU. Mnohí súčasní úspešní dokumentaristi boli jeho žiakmi. Študentov mal veľmi rád, nikdy ich nechcel prerobiť na svoj obraz, vždy ich rešpektoval a snažil sa rozvíjať ich tvorivú originalitu,“ uviedol Martin Šulík, režisér a prezident Slovenskej filmovej a televíznej akadémie.
„Dnes ráno som sa dozvedel smutnú správu. Do svojho neba odišiel spolužiak, kolega z fakulty a predovšetkým priateľ od školských čias až po posledné dni života, Vlado Balco. Prežili sme veľa príjemných a nezabudnuteľných chvíľ plných zážitkov a jedinečných rozhovorov o filme, o živote, o politike. Rozumel som mu, keď hovoril o inom svete, do ktorého všetci smerujeme. Posledné dva roky sme sa intenzívne stretávali aj preto, že sme spolu robili film. Bohužiaľ, ostal nedokončený. Hovorí sa, že všetci sme nahraditeľní. Vlado však bol svojský, osobitý a zaujímavý. Jeho miesto vo filmovej tvorbe, na fakulte, no najmä v mojom živote, ostane prázdne,“ povedal Ján Oparty, producent a prodekan pre výrobu Filmovej a televíznej fakulty VŠMU, s ktorým pracoval na poslednom pripravovanom filme.
„Chodieval som z jeho hodín do práce neuveriteľne nabitý, motivovaný a presvedčený, že sa stanem filmárom. Vlado pre mňa zostane veľkým Človekom, ktorý mi ukázal cestu, no ďalej ma nechal voľne kráčať. V tom bol jedinečný. Jeden z mála tých, ktorý neriešil seba, ale pomáhal rásť iným. Bez závisti, s radosťou a odhodlaním. Veril v lepšiu budúcnosť, krajší a spravodlivejší svet. Nezabudnem na hodinu, na ktorej reflektoval svoje filmové i životné zlyhania, len aby nás vystríhal pred rovnakými chybami. Dobrák od kosti. Ďakujem Vlado, že si ma vzal pod svoje krídla,“ režisér Miro Remo.
„Vlada som poznal ako dobrého človeka, korektného, zábavného priateľa, nesmierne talentovaného, uvzatého a originálneho tvorcu s invenciou vymykajúcou sa nielen z kontextov slovenského filmu; s myslením, rozbíjajúceho akúkoľvek schému, zaužívané štandardy, s istou dávkou nadsádzky, ako mimozemšťana. Tvoril slobodne v komunistickej duchovnej dobe temna, aj počas mečiarovskej cesty do temných hvozdov. Už prvý skvelý dokumentárny film Tri tony šťastia komunisti zakázali šíriť, v 90. rokoch Mečiarovi nohsledi už nemohli zabrániť šíreniu filmu Rivers of Babylon, tak sa ho pokúsili dokatovať a zničiť finančne – neplnením zmlúv. Ani v jednom prípade nerezignoval. Dokončili sme to. Filmy, ktoré nakrútil boli prejavom slobodného, veľkorysého ducha, bytosti túžiacej po pravde, spravodlivosti a živote v inom, lepšom svete. Je tragické, že tak skoro odišiel, ale ako nepatrná satisfakcia mi zostane navždy spomienka na kamaráta s veľkou dušou, s ktorým sme spolu vytvorili niečo, čo malo a dúfam aj stále má, hlboký zmysel,“ Marian Urban, producent a spoluscenárista filmu Rivers of Babylon.
