Foto: VŠMU
Balco absolvoval VŠMU v roku 1982 a zo školy nastúpil ako režisér hraných a dokumentárnych filmov do kolibských ateliérov. Život vo filmových ateliéroch ho inšpiroval, pri tvorbe tu sledoval napríklad režiséra Štefana Uhra (Slnko v sieti).
Balco zastával názor, že plnokrvný filmár si už počas štúdia profiluje názor a talent dá najavo filmom. Presne tak sa to podarilo jemu. Už prvý dokument Tri tony šťastia bol odmenený na festivale v Oberhausene Hlavnou cenou a o proces vzniku dokumentárneho diela sa tematicky zaujímal aj vo svojom hranom debute Uhol pohľadu (1984). Hlavný hrdina, študent dokumentárnej réžie Ivan naráža pri dosahovaní svojich tvorivých cieľov na etické princípy a neschopnosť postihnúť umením objektívnu pravdu. S námetom prišiel scenárista Ľuboš Jariabka, scenár psychologickej drámy napísali s Balcom spoločne.
Ivana vo filme Uhol pohľadu stvárnil režisér Martin Šulík. Filmár považuje za významnú predovšetkým Balcovu dokumentárnu tvorbu, vyzdvihuje film o Bednárikovom naštudovaní Offenbachových Hoffmanových poviedok Opera session, ktorý získal viacero ocenení doma aj v zahraničí vrátane Ceny za najlepší film o technike umeleckej tvorby na 12. medzinárodnom festivale filmov o umení v Montreale (1994) či dokument o Petržalke Nebeské geto. Aj v trinásťdielnom populárno-náučnom seriáli Bola raz jedna opera (1993) sa Balco venoval opere a inšpiráciu našiel opäť v Hoffmannových poviedkach. „Jeho dokumenty neboli len záznamom reality, vo filmoch sa snažil preniknúť pod povrch skutočnosti a zachytiť to, čo je zdanlivo neviditeľné," vyjadril sa o kolegovi Martin Šulík.
V dráme Let asfaltového holuba prenikol do duše dvoch priateľov s rozdielnym prístupom k životu, mladíkov Doda a Zdena stvárnili Ondřej Vetchý a Roman Luknár, ženský element v príbehu zastúpila herečka a speváčka Szidi Tobias.
Balcovým najznámejším filmom je však adaptácia rovnomennej knihy Petra Pišťanka Rivers of Babylon z roku 1998. Kontroverznú satiru o bezhlavej a špinavej ceste k moci a bohatstvu zamestnanca bratislavského hotela Rácza adaptoval do filmovej podoby spolu s Pišťankom a producentom Marianom Urbanom.
Foto: Alef Film & Media Group
Podľa Urbana bol Vlado Balco absolútne slobodný tvorca, nepodliehal požiadavkám komunizmu a nadhľad si zachoval aj počas pôsobenia Mečiara, keď slovenská kinematografia stagnovala. „Už prvý skvelý dokumentárny film Tri tony šťastia komunisti zakázali šíriť. V deväťdesiatych rokoch už Mečiarovi prisluhovači nemohli zabrániť šíreniu filmu Rivers of Babylon, preto sa ho pokúsili zničiť finančne,“ spomína Urban.
Filmu boli odobrané korektne pridelené dotácie, ani v jednom prípade však Balco podľa neho nerezignoval. „Jeho filmy boli prejavom slobodného, veľkorysého ducha, bytosti túžiacej po pravde, spravodlivosti a živote v inom, lepšom svete,“ vyjadril sa o priateľovi Marian Urban.
Študentov nechal rásť
Vlado Balco pôsobil na VŠMU od roku 1998. „Študentov mal veľmi rád, nikdy ich nechcel prerobiť na svoj obraz, vždy ich rešpektoval a snažil sa rozvíjať ich tvorivú originalitu,“ povedal o kolegovi filmár a pedagóg Martin Šulík a s jeho názorom sa stotožňujú aj absolventi bratislavskej VŠMU. Po Balcovej smrti zaplnili sociálne siete úprimným smútkom.
Balco považoval učenie za poslanie, nie povolanie. So študentmi bol predovšetkým priateľ, školu považoval za útočisko pre profilujúcich sa filmárov, za priestor, kde majú slobodne rozvíjať talent a presadzovať autorský pohľad na svet.
„Z jeho hodín som chodil do práce neuveriteľne nabitý, motivovaný a presvedčený, že sa stanem filmárom. Ukázal mi cestu, no ďalej ma nechal voľne kráčať. V tom bol jedinečný. Jeden z mála tých, ktorí neriešia seba, ale pomáhajú rásť iným. Bez závisti, s radosťou a odhodlaním. Veril v lepšiu budúcnosť, krajší a spravodlivejší svet. Nezabudnem na hodinu, keď reflektoval svoje filmové i životné zlyhania, len aby nás vystríhal pred rovnakými chybami,“ spomína na svojho pedagóga jeden z najvýraznejších filmárov mladej generácie dokumentaristov Miro Remo.
Vlado Balco sa naposledy venoval histórii vzniku Vodného diela Liptovská Mara. Rozpracovaný dokumentárny film Na dne sú stopy však zostal po jeho smrti nedokončený. „Hovorí sa, že všetci sme nahraditeľní. Vlado však bol svojský, osobitý a zaujímavý,“ vyjadril sa producent Ján Oparty, ktorý s Balcom dokument pripravoval.
Posledná rozlúčka s Vladom Balcom bude v stredu 6. septembra, v bratislavskom krematóriu.
