Zatiaľ čo jej tlieskali nadšení návštevníci opier v európskych či amerických metropolách, v Československu sa o jej úspechoch mlčalo a do vlasti sa mohla vrátiť až po revolúcii. Neprišla však oddychovať, ale s plnou vervou sa krátko pred osemdesiatkou pustila opäť do práce. Fascinujúci osud stále neuveriteľne vitálnej Sone Červenej, ktorý ovplyvnilo búrlivé 20. storočie, zaznamenala vo svojom najnovšom filme Červená dokumentaristka Olga Sommerová. Snímka je práve v slovenských kinách.
Ako ste reagovali, keď vám Olga Sommerová zavolala, že by s vami rada opäť nakrúcala?
Keď Olga prišla s tým nápadom, tak som hovorila: Prosím ťa, iba to nie, ja už som o sebe toľko toho povedala a už nič iné neviem. A ona to všetko tak úžasne nakrútila a zoradila, že sa z toho stalo také vzrušujúce legato.
Vo filme navštívite aj byt, v ktorom ste vyrastali. Dnes sú v ňom archívy ŠtB aj so zväzkami na vašu celú rodinu. Aký to bol pocit?
Na pocity sa nehrám. Všetko zlé, čo sa mi stalo, hádžem za seba. Pretože tí, čo mi to zlé spôsobili – to je ich problém. To sú tí chudáci. Ja idem stále dopredu.
Počas nakrúcania ste navštívili aj koncentračný tábor Ravensbrück, kde dva roky väznili vašu mamu. Bolo ťažké vás presvedčiť? Pomohla vám Olga Sommerová nabrať odvahu?
Určite, bola som rada, že sme tam išli, že to Olga nakrútila a že som zažila to, čo moja matka vytrpela. Musím povedať, že som nemala s matkou taký klasický vzťah dcérenka – mamička, takže som ju tam za to odprosila.
Kým vaša mama bola v Ravensbrücku, otec bol vraj v Terezíne…
Nie, to je omyl. On nebol v Terezíne, jeho iba zatkli, pretože mal v dokladoch, že je komponista. A oni ho obviňovali, že je komunista. A to teda naozaj nebol. Prisahám!
Kto sa vás v tom čase ujal?
Mala som gestapáckych poručníkov, ktorí sa nasťahovali do nášho bytu a dosť ma tam trápili. Tam, do toho bytu, kde sú teraz tie archívy komunistickej Štátnej bezpečnosti, sa ku mne nasťahovali. Nebola som ešte dospelá.
Foto: Pravda, Robert Hüttner
Po vojne prišla veľmi rýchlo ďalšia totalita. Ako ste vnímali nástup komunizmu?
Zastihlo nás to asi ako všetkých intelektuálov a dobré rodiny z prvej republiky. Boli sme zúfalí a samozrejme to, že sme z tých dobrých a intelektuálskych rodín, sme si odpykali.
Na váš podnet vznikla opera o procese s Miladou Horákovou. Prečo ste si zvolili práve osud Milady Horákovej, političky a obete justičnej vraždy z komunistických procesov v 50. rokoch?
Keď som odchádzala, mali ma ako mladú nádejnú speváčku angažovať do Národného divadla, ale komunistické odborové výbory sa proti tomu postavili, takže som nesmela byť angažovaná. Uľahčilo to môj odchod z vlasti, pretože ja som spievať musela a vedela som, že oni ma spievať nenechajú. A tak, keď som sa po tridsiatich rokoch vrátila, chcelo mi to Národné divadlo nejako vynahradiť. Ponúkali mi niekoľko úloh a ja som vravela: Toto nie, toto tiež nie, to by som pre vás nemohla niečo urobiť. Musím mať úlohu, pre ktorú môžem niečo urobiť, nie ktorá niečo urobí pre mňa a prinesie mi slávu. Riaditeľ Jiří Nekvasil povedal, že čokoľvek si poviem, to so mnou uvedú. Nech si niečo vymyslím, oni to dajú zhudobniť a budú mať so mnou projekt. Tak som sa skladateľa Aleša Březinu spýtala, či by do toho so mnou išiel. Spolu sme uvažovali a hľadali sme nejakú českú ženu. Napadla nám Ema Destinnová, Božena Němcová a naraz, akoby to prišlo zhora – nebol to blesk, bol to môj pradedko, ktorý ma stále sprevádza – a vedeli sme, že to bude Milada Horáková, najväčšia česká mučeníčka 20. storočia, a tak to vzniklo.
S Alešom Březinom ste spravili neskôr aj Toufara, kde stvárňujete Klementa Gottwalda. Pristupujete k takýmto reálnym postavám inak ako k vymysleným?
Akúkoľvek úlohu hrám, neberiem si na javisko so sebou Soňu Červenú, ale beriem si tam tú úlohu, s ktorou sa vždy, keď ju hrám, stotožním.
Takže nie je rozdiel, či ste Milada Horáková, alebo Carmen?
Nie, to som jednoducho Milada Horáková alebo Carmen. Neberiem si so sebou na pódium svoje emócie.
Na operu o Milade Horákovej prišla aj jej dcéra Jana Kánská. Ako reagovala?
Mala som, samozrejme, strašnú trému, pretože stelesňovať jej matku, ktorú obesili, a teraz tam sedí to jej dievča… Veľmi som sa toho bála, ale keď som prišla na javisko, tak som už bola Milada Horáková. Potom som sa s Janou Kánskou stretla. Je to úžasná žena, veľmi statočná, veľmi optimistická. Takisto za sebou netiahne tú hrôzu. Samozrejme, o všetkom vie, ale žije svoj život. Vie, že keby tú hrôzu ťahala so sebou, tak by ju filtrovala na seba.
Začiatkom 60. rokov ste v poslednej chvíli utiekli z východného do západného Berlína iba so psíkom, s knihou a kabelkou. Nemali ste strach…
Samozrejme, že som mala strach. Ale moja vôľa spievať na slobode ten strach pretromfla.
Foto: PubRes
Vo filme pani Sommerovej spomínate, ako ste sa koncom 60. rokov stretli s dirigentom Rafaelom Kubelíkom, ktorý vám povedal, že komunistom neverí ani slovo. Zvažovali ste vtedy návrat do vlasti?
Isteže, zapremýšľala som o tom. Keď som utiekla, tak ma v neprítomnosti odsúdili na niekoľko rokov väzenia, preto som sa nemohla vrátiť. Koncom 60. rokov mi však všetci hovorili: teraz sa to tam všetko uvoľnilo, všetko je inak, sú amnestie, teraz sa tam môžeš vrátiť, môžeš sa tam ísť pozrieť… Koketovala som s tým, ale nebolo to vážne. Vedela som, že kým budú pri moci komunisti, tak tam nepôjdem.
Do Československa ste sa vrátili až po nežnej revolúcii. Aké to bolo vrátiť sa do krajiny, kde ste kedysi boli hviezdou, ale komunisti vás počas 30 rokov vašej neprítomnosti vymazali z kultúrneho povedomia?
Oni vymazali moje meno, ale vymazali aj tú Prahu. Pretože Praha bola taká zdevastovaná, zanedbaná, zničená, keď som stála pri tých nádherných meštianskych domoch, hovorila som si: to je katastrofa, to je teda naozaj podľa hesla na večné časy. Našťastie to tak nebolo, pretože Praha je dnes krásna, takisto ako vaša Bratislava, a je nádherné znovu žiť v týchto mestách.
Po revolúcii ste pôsobili v Hamburgu, ale potom ste sa vrátili do Prahy, kde ste namiesto odchodu do dôchodku ako 77-ročná rozbehli druhú českú kariéru…
Kto by to počítal? Mohla som si povedať: mám dobrú penziu z Nemecka, ale ja musím ísť stále dopredu.
Čo vás poháňa?
Netrpezlivosť. Vrodená netrpezlivosť so sebou, s ľuďmi… Nikdy som napríklad neučila, hoci som mala ponuku z Tokia, aby som išla na univerzitu vyučovať spev. To by som však nemohla, so žiakmi by som bola taká netrpezlivá, že by som ich zničila, ako ničím seba v takom tom dobrom zmysle slova.
Okrem spievania ste stihli do nemčiny preložiť aj opery Leoša Janáčka či Bohuslava Martinů.
Áno a okrem toho som preložila celú Její pastorkyňu Gabriely Preissovej. Janáček zhudobnil iba druhú časť a v prvej Preissová píše, prečo bola tá kostolníčka taká tvrdá, prečo bola taká prísna. Mala úžasnú mladosť a zlé manželstvo, je to veľmi zaujímavá knižka.
V čom sa líši preklad libreta opery od bežných prekladov?
Je špecifický tým, ako skladateľ komponoval hudbu na reč, v ktorej je libreto, má tam prízvuky, legata a to všetko. Napríklad slovosled je v rôznych jazykoch iný. Je dôležité, aby ste sa s tým pobili a tiež, aby sa to všetko vošlo do rytmu.
V San Franciscu sa vám podarilo presadiť, aby Janáčka uvádzali v češtine. Ako sa s češtinou popasovali vaši zahraniční kolegovia?
Ohromne. Učila som ich výslovnosť a vysvetľovala im dy ty ny a di ti ni. Nemohli to pochopiť a čo sa, chudáčikovia, natrápili s českým ř. Ale všetci sa s tým popasovali a bolo to skvelé. Môžem vám povedať jednu príhodu s jedným tenorom? Ale už som ju niekde hovorila. V Pastorkyni v treťom dejstve sa pýta Laca Števu: Kdy vy budete mít veselí? A Števa hovorí: Zrovna za čtrnáct dní! A ten chudák, myslím, že to bol Holanďan, hovorí č-t-r-n-a… Viete, čo to je? A ešte k tomu dní s mäkkým i. Vravela som mu: prosím vás, ja to takto nepustím na javisko. Povedzte za patnáct dní, veď vo francúzštine sa aj tak hovorí quinze jours, ona nám to tá Preissová odpustí. Hrozne sa urazil a na premiére mi predviedol, že dokáže povedať: zrovna za čtrnáct dní! Ale čo bolo potom, keď som odišla, už neviem.
V našom rozhovore ste už spomínali vášho pradedka Václava Červeného…
Tlieskam mu. Tamto niekde je… (ukazuje na nebo)
Foto: PubRes
Václav Červený bol jedným z najvýznamnejších českých výrobcov plechových dychových hudobných nástrojov. Vo filme spomínate, že ich niekoľko máte vo svojej zbierke. Ako ste sa k nim dostali?
Vždy, keď som nejaký jeho nástroj videla niekde v bazári, starožitnostiach alebo inde, musela som ho za každú cenu mať a kúpiť. Jeden taký nádherný som objavila v Hamburgu. Môj pradedko tie nástroje nielen vynaliezal a vyrábal, on musel na každý z nich aj zahrať. Dodával ich do zahraničia, chodil na výstavy nástrojov do Londýna, Viedne, Mníchova. Osobne som ho nepoznala, zomrel predtým, ako som sa narodila, ale keď som cestovala po svete, tak som ho nad sebou cítila. Viedol ma, ochraňoval a myslím si, že mám jeho dušu. Telo umrie, mozog tiež, ale duch a duša neumierajú. Môj pradedko ma sprevádzal celý život.
Vraj ho dokonca chceli povýšiť do šľachtického stavu.
Áno. František Jozef ho chcel povýšiť do šľachtického stavu, ale môj pradedko prišiel v čamare (sviatočný kabát, ktorý sa v 2. polovici 19. storočia nosil ako súčasť slávnostného najmä poľského a českého kroja), neprišiel vo fraku, a tak ho poslali preč.
Vo filme spomínate, že vynašiel aj saxofón, ale potom mu ho Adolphe Sax ukradol…
Nehovorím, že ukradol. Pradedko si ho totiž nenechal patentovať. Mal jedenásť detí a bol veľmi šporovlivý. Patent stál veľa peňazí a keď máte jedenásť detí, tak ste šporovlivý, to je jasné. (Do rozhovoru sa zapája režisérka Olga Sommerová: Náhodou sme v archíve našli ten úžasný záber z nejakého žurnálu, kde sa hovorí: Viete, že saxofón pochádza z Čiech? To sa nám veľmi hodilo.)
Spolupracovali ste s mnohými svetovými umelcami, na koho rada spomínate?
Na Pavarottiho, s tým sme si delili psíkov, rada si spomínam aj na Maria del Monaco. Mariu Callasovú som iba raz stretla v reštaurácii, ale inak speváci z tej prvej kategórie, to boli všetko moji kamaráti.
V rozhovoroch často hovoríte o disciplíne…
Ja nehovorím, ja ju mám! Mám ju zabudovanú, ale neviem odkiaľ.
Dá sa to aj naučiť? Máte nejaký recept?
Nie, to nemám. Vychádza to zo mňa, zvnútra. To sa nedá naučiť. (Do rozhovoru sa zapája režisérka Olga Sommerová: Keď život človeka zdrví a zistí, že urobil chyby, pretože nebol disciplinovaný, tak možno, keď má tú ctižiadostivosť, môže sa predsa len niečomu naučiť. Ale to nie je Sonin prípad. Ona to má v sebe.)
Pôsobíte neuveriteľne vitálne. Kde beriete energiu?
Je to strašné, ja viem. Je to asi aj tým, že mám čisté svedomie. To je najdôležitejšie, mať čisté svedomie.
Soňa Červená
Narodila sa v rodine Jiřího Červeného, zakladateľa slávneho prvorepublikového kabaretu Červená sedma. V roku 1947 získala angažmán v Divadle V+W, kde hrala a spievala hlavnú postavu v muzikáli Divotvorný hrniec. V Janáčkovej opere v Brne pôsobila v rokoch 1952 až 1958, neskôr spievala v Štátnej opere v Berlíne. Začiatkom januára 1962 emigrovala do západného Berlína a získala angažmán v Nemeckej opere. V rokoch 1964 až 1989 pôsobila v Opere vo Frankfurte nad Mohanom, jedenásť rokov popritom hosťovala v Opere v San Franciscu aj v ďalších svetových operných domoch, kde stvárňovala aj tie najnáročnejšie úlohy. Spolupracovala s mnohými svetoznámymi spevákmi aj dirigentmi ako Herbert von Karajan či Rafael Kubelík. V roku 1989 ju angažoval Thalia Theater v Hamburgu, hrala a spievala v muzikáloch, ktoré režíroval Robert Wilson. Do Prahy sa mohla vrátiť až po novembri 1989, vydala autobiografiu Stýskání zakázáno a knihu Můj Václav o svojom pradedkovi. Na javisku Národného divadla v Prahe sa prvýkrát predstavila v roku 2002 v Janáčkovej opere Osud. Nasledovala postava Milady Horákovej v komornej opere A. Březinu a J. Nekvasila Zítra se bude… V roku 2004 dostala Cenu Thálie ako zvláštnu cenu kolégia. V roku 2010 hrala Elinu Makropulos vo Wilsonovej inscenácii Čapkovej hry Věc Makropulos. Gottwalda spievala v komornej opere Aleša Březinu Toufar – Mučíci hry. V máji 2014 mala v ND Praha premiéru Wilsonova inscenácia 1914, v ktorej stvárnila Čas. Pred dvoma rokmi jej minister kultúry Daniel Herman udelil titul Dáma českej kultúry.
