Petra Fornayová vo filme tancuje, vy si spievate pesničku od The Kinks… Núka sa podozrenie, že vám režisér Juraj Lehotský šil úlohy na mieru.
Vychádzal len z dialógov, ktoré už boli napísané. Samozrejme, niečo sa môže zjaviť aj pri skúškach, čo bol prípad The Kinks. Juraj si ich tam ponechal.
Do akej miery zase dovolíte vy, aby súkromie ovplyvňovalo filmové postavy?
Do maximálnej. Koniec koncov, či ide o úplné privátno, to predsa nevie nikto. Len ja. Keď sa ma na to opýtate, pokojne to môžem poprieť. Veď je to predsa film, je to hrané.
Juraj Lehotský vraj musel pri nakrúcaní držať váš herecký temperament na uzde. Dali ste sa ľahko „skrotiť“?
Sám som mu to prikázal. Vždy ide o dialóg, spoločnú vec. Navyše viem, aké ťažké je so mnou niekedy pracovať, dokonca aj mne samému. Krotenie malo skôr súvis s hereckou technikou. Nemám až také skúsenosti s kamerou a môj javiskový prejav je, v úvodzovkách, veľký. Pri skúšaní tak vznikli milé nedorozumenia, keď som sa niečo snažil až priveľmi „predať“. Vytrápil som sa, no potom mi povedali, že ide o detail na celé plátno. Stačí, ak sa pozriem okom jemne doľava, a je to.
Ako sa vám poloha civilnejšieho herectva pozdávala? Bolo to jednoduché?
Nebolo. Ale táto poloha sa mi páčila. No takisto mám rád veľkosť a vzduch.
Počas nakrúcania ste sa vraj snažili vyhýbať Petre Fornayovej, aj keď sa poznáte a zdravíte sa. Išlo o spôsob, ako sa čo najviac stotožniť s vašou postavou?
Je to druh hereckej metódy. Niekto to vie zahrať, no ja nie. Túto metódu uplatňujem viac-menej stále.
Nehraničí to pri náročných úlohách ako HollyRoth, Faust či Ivanov so sebadeštrukciou?
Môže to byť sebadeštrukčné, ale dá sa s tým narábať, a teda aj žiť. Nepoznám lepší spôsob. Rozprávali sme sa o tom aj Petrou Fornayovou. Vravela, že keď má pri tanci urobiť nejaký pohyb a bolí to, robí to správne.
To je fyzická bolesť, ale kedy to cítite vy ako herec?
Keď sa mi napríklad nechce odísť z divadla, alebo, práve naopak, keď z neho utekám. Alebo v momentoch, keď je mi naozaj zle, mám zlý deň. Vonku svieti slnko a nedokážem sa z toho tešiť.
Ako to potom ventilujete?
Cez muziku. Počúvam Rolling Stones alebo The Kinks. Existuje množstvo ventilov bez toho, aby musel človek siahať po omamných jedoch a prekurzoroch.
Oproti divadlu, kde pôsobíte s profesionálnymi hercami, ste vo filme spolupracovali s nehercami. Pristihli ste sa niekedy pri tom, že ste ich v duchu opravovali?
Ja nehodnotím. Vedúcim zájazdu je Juraj a ja mu plne dôverujem. A to že mám x-ročnú skúsenosť z divadla, sa absolútne anuluje v okamihu, keď sa človek postaví pred neúprosné oko kamery. Navyše, nebudem predsa malej babe hovoriť, ako má prežívať tenziu s mužom.
Pomohlo vám pri úlohe aj to, že máte sám malú dcérku?
Biba (Bibiana Nováková, pozn. red.) je o niečo staršia, takže to bolo trochu iné. Ale je pravda, že ako otec som v určitých situáciách vedel, akým spôsobom s ňou mám komunikovať. Nielen na plátne, ale aj mimo neho.
Sám tvrdíte, že divadlo pre vás vždy ostane na prvom mieste. Napriek tomu, nie je to práve Juraj Lehotský, vďaka ktorému ste prišli na chuť aj filmu?
Možno na tom niečo bude. Už pri filme Zázrak som zistil, ako mi Juraj dokáže liezť na nervy v tom najlepšom zmysle slova. Aj keď už bol spokojný, zrazu zistil, že by mohol byť ešte spokojnejší. Dokáže to byť veľmi únavné, no možno som typ človeka, ktorý to jednoducho potrebuje. Pokiaľ sa nevytrápim, nezničím alebo sa niekým zničiť nedám, nie som spokojný. Alebo ako hovorí kolega Jagger: I can't get no satisfaction.