Juraj Bača: Rex si komisára vybral sám

Vybrali si ho vraj aj pre pozitívne vyžarovanie. V tomto seriáli totiž prevažuje nad brutalitou zločinov láskavosť a pohoda, ktorú cítiť zo vzťahu kriminalistu a jeho vlčiaka Rexa. Vďaka tejto sympatickej dvojici mal nástup seriálu divácky úspech.

Seriál nakrúcate už niekoľko mesiacov a pokračujete až do novembra. Je každý deň nakrúcania rovnaký? Ako to ide dnes, keď robíme na pľaci rozhovor? Vraj nakrúcajú iba scény s vami – je to pre herca lepšie, ako keď čaká na svoj výstup a má pauzy?

Väčšinou nakrúcam plných dvanásť hodín. Keďže som hlavná postava, ťažko sa to plánuje inak. Takže tých dvanásť hodín som tu skoro vždy. Ráno o pol šiestej budíček, o siedmej prídem, do siedmej večer sa točí, keď prídem domov, je osem až pol deviatej a učím sa texty na ďalší deň.

To sa učíte zo dňa na deň?

Inak sa ani nedá. Keď nakrúcame dvanásť hodín denne, nedá sa dopredu učiť. Je to takých pätnásť – dvadsať strán textu.

Máte energiu po celodennom výkone ešte sa učiť?

Veľmi nie, ale nič sa nedá robiť. Odkedy sme začali nakrúcať, všetky moje aktivity išli bokom. Aj rodina, všetko.

Ak vás to baví, je nakrúcanie zrejme aj zdroj energie. Alebo – jete nejaké zázračné vločky?

Som veľmi vďačný za psíka, s ktorým hrám, lebo ten mi dáva neskutočne veľa energie. Dni bez neho sú smutnejšie a s ním zasa veselé. Keď s ním točíme, mám sa s kým hrať. Zaplaví ma energia hneď, ako sa uvidíme, lebo on sa veľmi teší.

Koľko rokov má ten pes?

Vlastne sú to tri psy. Jeden má dva roky a ostatné rok a pol.

Počuli sme, že vlčiaky sú z Poľska, kam sa aj vrátia. Kde bývajú, kým sú na Slovensku? A s kým tu sú?

Produkcia zabezpečila cvičiteľkám a psom celý dom s veľkým výbehom. Keď sú psy v súkromí, tak sú takto a keď idú na pľac, majú klimatizované auto, kde môžu dvaja byť, kým jeden z nich práve nakrúca.

Prečo sú traja? Všetci hrajú? Nie sú dvaja iba náhradníci pre prípad nejakej nešťastnej udalosti?

Všetci traja účinkujú. Striedajú sa, lebo so psíkom sa nemôže pracovať dvanásť hodín. Pes rýchlo stráca koncentráciu. Na pľaci je veľa podnetov, psíka všetko zaujme, reaguje, ale o nejaký čas už má roztrieštenú koncentráciu a musí si oddýchnuť.

Sú si podobné tie psíky? Vy ich rozlišujete?

Už áno, ale ešte zaváham – si Odin, alebo Joši? Tretí sa volá aj v skutočnosti Rex. Dva sú celkom na nerozoznanie, ale všetky sú si podobné.

Majú azda aj svojich maskérov a kaderníkov?

Keď má byť v zábere detail, tak ich trocha pripravia. Dotknúť sa ich však môže iba cvičiteľka alebo ja.

Ako ste si získali sympatie psíkov? Reagovali tiež na vaše pozitívne vyžarovanie, ktoré vraj zavážilo aj pri vašom obsadení do tejto úlohy?

Veľa ľudí vie zahrať dobrý vzťah, aj keď ho v súkromí nemajú, ale so psom sa to nedá. Keby to nefungovalo naozaj, tak to nepôjde zahrať.

Takže – vy ste vlastne museli vyhrať kasting ani nie tak u režiséra, ale u psa?

Oni to tak aj povedali, že skôr si ma vybral ten pes než oni.

Bolo na kastingu veľa záujemcov?

Kasting trval tri dni, bolo asi desať uchádzačov. Najprv len s textami a potom tam bolo už aj šteniatko. Myslím, že hodnotili naozaj podľa toho, ako s ním budeme vychádzať. Pes totiž improvizuje, s ním sa nedá plánovať – teraz si sadne a stane sa presne toto…

Vy sa asi psíkov nebojíte? Chceli by ste svojho?

Mal som psíka, Nikiho, osemnásť rokov, bol to oriešok. Psík znamená veľkú zodpovednosť. Ľudia si vezmú psa a potom nie sú doma, nemôžu sa mu venovať, takže – nechcel by som, aby môj psík bol smutný celý deň.

Ste z Galanty. Vaša rodina tam ešte býva?

Je to tak pol na pol. Brat si stavia dom v Bratislave, my tu tiež máme rodinný dom, ale ešte stále mám byt aj v Galante.

Takže nie ste osamelý, rodina je nablízku…

To nie, ale počas nakrúcania ich skoro vôbec nevidím. Niekedy idem ešte o desiatej večer nahrať postsynchróny do štúdia. Teraz som napríklad nakrúcal jeden celý diel so sadrou na nohe a po nociach mi ju rekvizitári robili. Vyskúšať, prerezať, je dobrá, je zlá? Ak zlá, tak ešte raz. Dlhodobo sa to nasadenie asi vydržať nedá, ale teraz sa všetci – kameraman, režisér aj produkcia – snažíme, aby mal Rex úspech. Žiadne maniere si teda nikto nedovolí, všetci chceme čo najlepší výsledok a robíme pre to všetko.

Ako dlho sa nakrúca táto prvá séria?

Od júla do novembra. Prvý aj druhý diel mal veľký úspech, ak to takto bude pokračovať, pôjde sa ďalej.

Používa sa filmová technika, ktorá je náročnejšia. Musíte stále myslieť na kameru?

Keď sa robí seriál, väčšinou sú to ateliérovky. Sú presne stanovené miesta, kde bude kamera a po pár dňoch si herci zvyknú, všetci vedia, kam sa majú postaviť, na akú kameru sa majú otáčať. My však každú jednu scénu nakrúcame v reáli, každý jeden záber sa vymýšľa, každá lokácia je iná. Točí sa na veľmi dobré kamery a objektívy, čiže je dôležité, či stojím tu, alebo o dva centimetre vedľa – v ostrosti je to už rozdiel.

Dnes sme sa stretli v Bratislave na Konventnej ulici – čo v starodávnej budove nakrúcate?

Našu policajnú kanceláriu, čo je vlastne jediný priestor, ktorý sa bude opakovať. Som tam s Gregorom Hološkom, Lukášom Latinákom, už sme sa skamarátili, točíme tam pomerne jednoduché obrazy, ale zato pes má vždy inú akciu, a to je náročnejšie.

V prvom pokračovaní váš policajný kolega (Lukáš Latinák) zjedol práve v tej kancelárii psie granuly… Granuly k nakrúcaniu patria?

Používame všelijaké finty a niekedy treba aj granuly. Keď ma má pes olizovať, on to niekedy spontánne spraví, ale ak sa má záber opakovať tri či štyri razy, už sa mu nechce a potom mi musia natrieť líca vodičkou z granúl, alebo si dám granulu do ucha, aby mi ho začal oblizovať.

Kde ste pozerali prvý diel a s kým? Čo na to vaša rodina?

V tom čase som bol v Prahe v divadle Hybernia, kde skúšame muzikál Iago Janka Ledeckého, ale bol som stále na telefóne a veľmi som tŕpol, ako diváci prijmú to, čo tu už raz bolo, ale napokon boli reakcie perfektné.

Príbehy jednotlivých epizód sú rovnaké ako v pôvodnom rakúsko-nemeckom seriáli. Nebáli ste sa toho? Dá sa dva razy vstúpiť do tej istej rieky?

Pilot je samozrejme pilot, ale stále si myslím, že to ide. Ja mám tridsať rokov, "vyrastal“ som na tom seriáli, ale príbehy si pamätám len tak matne. Myslím, že generácie mladšie odo mňa si to už nepamätajú, že to je pre nich nová vec. Máme veľmi šikovného kameramana, ktorý tomu dodáva moderný nádych, takže aj tí, čo to kedysi pozerali, tam nájdu niečo nové. Odohráva sa to v Bratislave, sú tam slovenskí herci. Prvý diel sa dejovo dosť zhodoval, ale tie ostatné nebudú úplná kópia.

Bolo podmienkou, že dej zostane zachovaný? Mysleli sme si, že sa preberie idea detektíva so psom a príbehy budú iné.

Celý Rex podlieha veľmi prísnej licencii. My máme dozor priamo z Nemecka, ktorý to chodí strážiť. Kostýmy, niektoré konkrétne zábery musia byť v rámci licencie, čiže nedá sa vymýšľať. Je to svojím spôsobom fajn, lebo keď je napísané, že vybuchne terasa v centre Viedne, tak to nemôžeme obísť ani my. Keby to bola lacnejšia výroba, tak to môžeme oklamať, ale teraz sa všetko musí dodržiavať.

Je Bratislava vizuálne dosť „zločinecké“ mesto? Nemáte problémy urobiť z nevinnej Bratislavy takéto nebezpečné hniezdo mafií a brutality?

Nevinná? To môže byť subjektívny názor. Niekto, kto pracuje v inej branži, by vám vedel povedať, že má aj iné stránky. Keď som pracoval v gastronómii, tiež som to zistil.

V gastronómii?

Robil som v korporácii, účtovníctvo, ale zistil som, že ma to veľmi nebaví, a tak v rámci môjho prerodu sme si s kamarátom vyskúšali aj vlastnú kaviareň, chvíľu sme to robili a potom som ešte robil generálneho manažéra v podniku v bratislavskom Starom Meste.

V kaviarni ste boli prevádzkar, čašník alebo všetko?

Kaviareň bola naša, čiže šlo o organizačné zastrešenie. Keď som bol potom manažér, mal som na starosti všetko – ak to bolo potrebné, nosil som polievky, pomáhal som v kuchyni, komunikoval som s hosťami…

Páčilo sa vám to?

Áno, ale bolo to fyzicky veľmi náročné. Odvtedy mám veľký rešpekt pred všetkými, ktorí v gastronómii pracujú. Je to ťažký chlebíček.

Naučili ste sa tam aj variť?

Naučil som sa to, čo mamina vyvárala doma, a odkedy som sa vrátil z Indie, skúšam aj orientálne jedlá.

Čo ste robili v Indii?

Cestoval som. Potreboval som si troška ujasniť myšlienky v hlave.

V českom muzikáli budete hrať aj s bývalou priateľkou Dominikou Richterovou?

Áno, oslovili ju, mňa a Lukáša Adamca. Vtedy som ešte nevedel, že budem nakrúcať seriál.

Máte teraz vôbec nejaký voľný deň?

Nie. Bez žartu – nie.

A ešte aj študujete…

Doštudoval som bakalársky stupeň na VŠMU a bol som sa zapísať aj na magisterský, ale ešte neviem, či budem mať čas chodiť do školy.

V tejto sezóne vás čaká aj postava vo Veselých paničkách windsorských v SND – čo tam budete presne hrať? Budete stíhať?

Režisér Peter Mikulík mi nedávno volal, či chcem ísť do toho, aj keď sa mi teraz toto deje v živote. Jasné, že chcem! Budem tam kumpánom rytiera Falstaffa. Režisér Mikulík má veľa skúseností s hercami, ktorí zažívajú takú vyťaženosť ako ja teraz, a preto sa ma pýtal. Keď sa totiž povie áno, už sa musí ísť do toho zodpovedne. Moja postava má však aj alternatívne obsadenie.

Ako sa bavíte so psíkmi? Rozumejú po slovensky?

Nie, len po poľsky. Dávam im poľské pokyny – siadnij (sadni), równaj (čítaj ruvnaj – ísť pri nohe), waruj (ľahni), glos (štekaj), szukaj (čítaj šukaj – hľadaj)…

Nežiarlia psy na seba navzájom? Čím ich motivujete?

Žiarlia. Dá sa tak vyvolať napríklad vrčanie, keď ho niekedy potrebujeme. A motivujeme ich napríklad loptičkami, s ktorými sa veľmi rady hrajú.

Rád čítate detektívky? Chceli ste hrať detektíva? Aj ste sa na to pripravovali?

Ja som sa pripravoval na úlohu kriminalistu ešte vtedy, keď sa chystal seriál Panelák. Andy Kraus mi povedal, že budem hrať vyšetrovateľa. Už som sa tešil, ale nakoniec som tam hral vzťah so Zuzkou Fialovou, čo bolo super, ale nič som nevyšetril, tam sa riešilo len tehotenstvo Zuzkinej postavy. Ale vtedy som sa na tú úlohu pripravoval. Bratranec bol totiž šéf kriminálky v Galante. Takže základ som mal a keď sa mal robiť Rex, tak mi produkcia zabezpečila bývalého inštruktora zásahových jednotiek – aby to nevyzeralo smiešne, keď budeme vo filme niečo také robiť. Začal som chodiť na strelnicu, učil ma narábať so zbraňou, zaisťovať priestor.

Čo bolo najťažšie na tejto odbornej práci?

Pre mňa bolo najťažšie mieriť so zbraňou. Keď som si robil zbrojný preukaz, to bol základ: so zbraňou – aj keď je to umelohmotná hračka – sa narába vždy tak, ako keby bola nabitá. Nikdy sa nemieri na človeka, nešibrinkuje sa rukoväťou, nikdy nie je prst na spúšti! To je základné pravidlo, ktoré som mal vštiepené do hlavy, a tu zrazu po sebe strieľame. Všetko je pod odborným dohľadom a v zásade sú to bezpečné veci, ale aj tak.

Chodíte aj do posilňovne?

To je samozrejmé.

Museli ste sa naučiť niečo celkom neobvyklé?

Čaká ma šoférovanie kamiónu, na to sa teším…

Aj sa perspektívne v seriáli zaľúbite?

Uvidíme. Neviem. Už nakrúcame ôsmy a deviaty diel, ale zatiaľ mám posteľné scény len so psíkom…

Diváci chcú, aby ste boli verný psíkovi. Máte nejakého obľúbeného detektíva? Aj o nich čítate?

Ja som vyrastal na Troch pátračoch. Slávna päťka, to bolo moje obľúbené za mlada… Minule som si to chcel kúpiť. Ja som skončil asi pri tridsiatom dieli, teraz ich je už hádam aj sto. Mám rád aj Colomba, mám ho na DVD, Agathu Christie, pozerám aj Poirota, Slečnu Marplovú…

Dostali ste sa niekedy aj ku skutočným zločinom?

K takým bežným – ukradli nám napríklad bicykle… Inak chvalabohu nie, ani pokutu za šoférovanie nemám.

Tak ste bezúhonný. Z akej ste vlastne rodiny, že vás tak dobre vychovali?

Otec je elektrotechnik, mama právnička, brat študoval manažment, medzinárodné vzťahy a diplomaciu. Rodina je pre mňa dôležitá. Bez nej by nič, čo robím, nemalo zmysel.

Ako sa na vás – zutekavšieho do umenia – pozerajú?

No, v každej rodine musí byť aj čierna ovca. Ja som však nikdy nebol neposlušný. No my sme akčná rodina. Neposedíme, vieme sa pre niečo zapáliť. Ja som mal prvý z rodiny reálne podmienky, aby som to realizoval. Chodievali sme spievať do kostola, hrali sme na hudobné nástroje, brat na bicie, ja na gitaru, vedeli sme si vždy niečo vymyslieť. A potom, keď ma nebavil manažment, vďaka hudbe sa mi začali otvárať dvere do umeleckej sféry. To ma oslovilo a mal som debatu s rodičmi aj s bratom, čo by povedali na to, že by som to vyskúšal.

Keby s tým nesúhlasili, tak čo?

Neviem, ale keby ma nevzali na VŠMU, tak by som to nechal. Vyskúšal som a to by mi stačilo. Človek by mal aspoň vyskúšať to, po čom túži. Mnohí ľudia sú nešťastní, ale nič nepodniknú. Ja som tiež musel riskovať stabilný príjem, istotu… Vždy sa dá nájsť cesta, možno na úkor komfortu, ale treba to skúsiť. Mrzí ma, že rodičia a bratova rodina odišli na dovolenku do Chorvátska a neboli doma, keď bola televízna premiéra Rexa. Chcel som to ukázať najmä im… Oni sú moja motivácia. Môj motor všetkého.

Máte úspech u fanúšičiek aj vďaka vzhľadu. Na koho sa podobáte?

Na deda z otcovej strany. Bol vysoký, taký vojak. Máme jeho fotku z mladosti, mal veľké modré oči. Taký model, keby sa narodil neskôr a nemusel byť partizán, tak by bol model.

Ako vás tak spoznávame, ani sa nečudujeme, že ste sa ocitli v kapele Slušní chlapci.

My sme tak s kamarátmi trávili voľný čas, nemalo to vyššie ambície. Iní išli do krčmy, alebo na futbal a my do nahrávacieho štúdia. Rytmus mal vtedy pesničky plné vulgarizmov a my sme si povedali, poďme si založiť kapelu Slušní chlapci.

Mali ste veľa fanúšikov? Vrátite sa ešte k hudbe?

Tým, že spoluhráč z kapely Marián Čurko bol v českej televíznej Partičke, tam mali strašne veľa fanúšikov a tí boli aj naši priaznivci. S Partičkou sme chodili aj koncertovať. Ja by som sa chcel teraz, keďže mám takú príležitosť, sústrediť na kamerové herectvo. Popri tom môže človek aj spievať, aj hrať v muzikáli, to všetko ma baví, ale nerád robím naraz veľa vecí. Budem sa koncentrovať.