Slávnostný sobotňajší večer z Berlína neprenáša žiadna európska verejnoprávna televízia v priamom prenose. Nezáujem je pochopiteľný. Koho, okrem Rakúska a možno Nemecka, bude zaujímať Peter Simonischek, vynikajúci rakúsky herec, ktorý pred rokom získal cenu za hlavnú postavu vo filme Tony Erdmann. Je to začarovaný kruh. Galavečer sa nevysiela v priamom prenose, pretože nepoznáme hercov ani mnohé filmy.
Úprimne, kto vie, kto je dnes najúspešnejším talianskym, nemeckým či francúzskym hercom? Paradoxne, dokonalejšie informačné technológie znamenajú menšiu informovanosť, pretože svet filmu, veľkých hereckých a režisérskych osobností prekryl svet zábavy a plytkého, prázdneho, otupujúceho showbizu. Pokiaľ trebárs aj vynikajúca herečka nezastrelí producenta, nevyspí sa s hokejovým mužstvom alebo sa neobjaví s bezvýznamným módnym návrhárom, podnikateľom, alebo mladíkom na pláži na Maldivách, pre bulvárny svet je mŕtvou rybou.
Ďalší dôvod – starnúca akadémia. Pohľad do sály Haus der Berliner Festspiele bol smutný, prevažovali dôchodcovia. Hoci sa Európska filmová akadémia veľmi snaží byť atraktívna pre mladú generáciu, až na pár výnimiek sa jej to nedarí. Mladí necítia potrebu byť organizovaní vo veľkých profesijných organizáciách. Asi nie sú ani ochotní platiť si cesty a hotely na rozdiel od producentov a iných, ktorí si náklady odpisujú z daní.
Európskeho Oscara nemáme aj pre jazykovú bariéru. Na starom kontinente sa nakrúcajú filmy približne v 30 jazykoch, Oscara spája jediný – angličtina. A dôvodov by sa našlo ešte viac. Tento rok ma mimoriadne potešilo ocenenie slovenskej, v Maďarsku pôsobiacej vynikajúcej a skromnej herečky. Jej plač na scéne bol taký úprimný a emotívny, že pre mnohých to bol možno najsilnejší moment večera.
Keby boli Alexandru Borbély prijali na VŠMU, mohla byť dnes na Slovensku známa a populárna a možno by si zahrala aj v niekoľkých televíznych seriáloch po boku iných seriálovo populárnych hercov. Našťastie sa to nestalo, a tak i keď jej meno doma (azda okrem okolia Nitry, odkiaľ pochádza, a divákov prehliadky Be2Can) málokto pozná, vedia o nej nielen v Maďarsku, kde nakrútila svoj úspešný film O tele a duši s režisérkou Ildikó Enyedi, ale prinajmenšom v európskom filmovom svete. Získať ocenenie za najlepší ženský herecký výkon v konkurencii s Paulou Beer, Juliette Binoche, Florance Pugh a Isabelle Huppert je nečakaný, ale zaslúžený a veľký úspech.
Európska filmová cena je mimoriadny intelektuálny, ľudský a potrebný odkaz dnešnej Európe. Reprezentuje nielen najlepšie filmy (i keď možno polemizovať o niektorých oceneniach), ale aj prepotrebné hlboké zamyslenie sa nad situáciou dnešného sveta, reflexiou doby a víziou budúcnosti. Bohužiaľ, ten hlas nenachádza svojich poslucháčov, a ak, potom iba v okruhu profesionálov, filmových fanúšikov a tej časť verejnosti, ktorá kultúru vyhľadáva a vníma ako svoju prirodzenú potrebu k životu.
Európsku filmovú akadémiu, ktorej projektom je aj odovzdávanie cien, založilo v roku 1988 štyridsať európskych filmárov. Nechýbali medzi nimi legendy – Ingmar Bergman, Liv Ullmannová, Federico Fellini, Gulietta Masina, Pedro Almódovar, Richard Atteborough či Marcello Mastroianni. Z bývalého Východu bolo najviac Poliakov – Wajda, Zannusi, Kieslowski, maďarský režisér István Szabó, Nikita Michalkov, Jiří Menzel – zo Slovenska nik. Dnes má vyše 3 400 členov zo všetkých európskych krajín. Viac ako 600 z Nemecka, asi po dvoch stovkách z Veľkej Británie, Talianska, Francúzska a zo Španielska, 68 Čechov a 20 Slovákov. Najviac je producentov, 777 režisérov, nasledujú herci, zástupcovia filmových inštitúcii, scenáristi, architekti, hudobní skladatelia a mnoho ďalších profesií.
Od vzniku až dodnes bola a je logickou prioritou akadémie podpora európskej kinematografie, ochrana pred narastajúcim vplyvom masívnej produkcie spoza oceána, ochrana tvorcov, hľadanie nových ciest spolupráce a koprodukcie a nielen zviditeľnenie, ale aj propagácia filmov všetkých európskych krajín.
